Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Knihy, ktoré píšu knihy

.časopis .ostatné

Knihy píšu o všeličom možnom. A ešte častejšie o všeličom nemožnom. Preto by nás nemalo prekvapiť množstvo kníh, v ktorých je hlavným hrdinom – kniha.

Knihy píšu o všeličom možnom. A ešte častejšie o všeličom nemožnom. Preto by nás nemalo prekvapiť množstvo kníh, v ktorých je hlavným hrdinom – kniha.

Častý výskyt tejto tematiky je dokonca logický – veď čo môže byť tajuplnejšie ako kniha, ktorá obsahuje tajnú správu alebo návod na niečo mysteriózne.

.knihy obdarené mágiou
V poslednom čase sa dokonca vyrojilo niekoľko bestsellerov napísaných podľa jednotného receptu: ktosi hľadá knihu obdarenú magickými vlastnosťami. Túto sériu odštartoval Arturo Pérez – Reverte svojím románom Dumasov klub. Mimoriadne zle a povrchne spracovaný film Deväť brán ide iba po akčnom povrchu: zachytáva lov na knihu, ktorá je satanovým dielom. Prekomponovaná a na odkazy bohatá literárna vrstva ostala vo filme nedotknutá. A práve ona robí z Revertovho románu naozajstnú literatúru, nielen spotrebný tovar. Reverte mieša odkazy na Dumasa s prestrihmi na Arthura Conana Doyla... Posledný menovaný je veľmi obľúbenou postavou, ktorá vstupuje do kníh iných autorov. Naposledy sa to udialo v dvojrománe Juliana Barnesa, kde je práve jednou z dvoch hlavných postáv autor Sherlocka Holmesa. 

.vraždy podľa kníh
Keď sa zjaví vo svete úspešná kniha, môžete si byť istí, že ju čoskoro budú nasledovať jej klony. A tak po Dumasovom klube vyšiel aj Danteho klub autora Matthewa Pearla. Pearlova kniha však nie je nijaká perla. Ako naznačuje názov, hlavnou postavou je Veľkniha – Božská komédia Danteho Alighieriho, ktorá tentoraz poslúžila ako návod na vraždenie. Mimochodom, tento motív vrážd podľa kníh sa využíva v literatúre často. Niekoľko detektívok vyšlo z tohto motívu.
Nedávno sa však objavila správa, že poľský autor Krystian Bala zavraždil svoju manželku a celý postup neskôr opísal v knihe Amok, ktorá sa stala aj dôkazovým materiálom na jeho zatknutie. Tu už ide o naozajstné, aj keď tragické, prelínanie reality a výmysly.

.cintorín neexistujúcich kníh

Iný bestseller nám ponúkol Carlos Ruiz Zafón v knihe Tieň vetra. Čitateľ vstupuje do fascinujúceho Cintorína zabudnutých kníh, kde nachádza knihu s rovnomenným názvom ako kniha, ktorú práve číta. „Pri obchode s knihami musíš byť v strehu a nesmieš veriť ani vlastnému ukazováku,“ radí starý kníhkupec hlavnej postave.
No mladík urobí pravý opak: pri hľadaní svojej Knihy verí práve svojmu ukazováku, onomu inštinktu, ktorý ho zavedie do bludiska vzťahov a strát.
Mexičan David Toscana je autorom pôvabnej novely Posledný čitateľ. Próza sa začína ako žánrový obrázok z mexického vidieka, posledná časť je však prehustená motívmi kníh, čítania či nečítania. „Kníh je vždy viac, než sa dá zvládnuť. Tlačiari by mohli desať rokov štrajkovať, a nik by si to nevšimol,“ píše sa v tejto knihe, ktorá mohla vzniknúť len preto, že jej autor sám neverí svojmu citátu.
O knihe sa v knihách hovorí väčšinou vážne, s pátosom tomu prislúchajúcim. Ruský prozaik Jurij Poľakov, verný tradícii starších ruských satirikov, rozpráva absurdný príbeh, ktorý však je v tomto Zväze absurdných republík celkom možný. Rozprávačovi príbehu sa málilo vytvoriť iba literárnu postavu. Vytvoril hneď skutočného človeka, ktorý sa mal stať – v očiach verejnosti – tvorcom nových literárnych postáv. V skutočnosti nenapísal ani jednu knihu. Brilantná satira Kozľa v mlieku je knihou, v ktorej síce konkrétna kniha neexistuje, ale práve táto neexistencia knihy o to sugestívnejšie pôsobí na čitateľa.

.kniha s jedlými stránkami 
V českej literatúre majú knihy o knihách bohatú tradíciu. Michal Ajvaz sa téme knihy venuje aj ako filozof. Je však aj autorom kníh, ktoré nadväzujú na trochu archaický symbolizmus a mystiku, akú predstavuje povedzme Gustav Meyrink. Jeho revidovaný román Druhé město zovretým, disciplinovaným spôsobom otvára príbeh o knihe napísanej neznámym písmom. Hrdina pri otváraní kódov otvára aj inú Prahu, akési „druhé mesto“, ktoré je zlisované do stránok vízií a fantazmagórií: „Průčelí domů jsou stránky knihy, do nichž je vepsán vzkaz odešlých bohů, který jsme celý život marně hledali.“ Hrdina tejto knihy tuší, že „knihy pojednávají jen o jiných knihách.“ Na svojej ceste labyrintom knižníc sa stretáva s čudesnými artefaktmi: knihou, „která ve skutečnosti byla jen kolonií k sobě přisátých plžů“, či knihou „s jedlými stránkami, které chutnají jako lotos a které čtenář může hned po přečtení sníst.“
Nie je to samoúčelná fantázia, slúži na oslavu písania a čítania. A upozorňuje na prelínanie života, ktorý je iba zdanlivo materiálny a skutočný, a literatúry, ktorá je iba zdanlivo nehmotná a neskutočná.
O tomto prelínaní hovorí aj novela Jonathana Carrolla Země smíchu. Spisovateľ Marshall France „objevil, že když něco napíše, že se to zkrátka stane: prostě to začne existovat.“ Problémy nastanú vtedy, keď autor umrie a svoje postavy nechá napospas materiálnej existencii v reálnom mestečku. Vtedy musí prísť niekto, kto príbeh dopíše, aby sa ustálila rovnováha medzi fiction a faction.

.kniha v knihe v knihe v knihe...
Túto nerozlíšiteľnú hranicu celý život hľadal aj Italo Calvino. Vo svojej najnáročnejšej knihe Když jedné zimní noci cestujíci... rozohral intertextuálnu hru, v ktorej je konkrétny čitateľ tejto knihy jej hlavnou postavou. Čitateľ, ktorý si kúpil knihu Když jedné zimní noci... si ju doma otvorí a prečíta prvú vetu: „Chystáš se započít četbu nového románu Itala Calvina Když jedné zimní noci cestujíci.“ Táto slávna veta otvorila nové priestory postmoderny a dodnes sa nad ňou vedú fanúšikovské diskusie na internetových fórach.
S podobným motívom pracoval aj Michael Ende vo svojom detskom románe Nekonečný príbeh, ktorý si však s pôžitkom prečíta aj dospelý. Chlapec, ktorý číta fascinujúcu knihu, v istom okamihu pochopí, že tú knihu píše len niekoľko sekúnd pred ním akási neviditeľná ruka, ktorá reaguje na jeho správanie.
Mimochodom, na internete je niekoľko zoznamov kníh, ktoré neboli reálne napísané, ale vystupujú v iných knihách. Nájdete ich pod heslom „invisible library“ alebo „fictional books.“ Tento jav je natoľko rozšírený, že sa nedá odbiť frázami o literárnom klišé. Knihy o knihách jednoducho patria do literatúry od jej počiatkov. Veď už Jonathan Swift vo svojej ostrej satire Vojna kníh píše knihu o knihách a invázia kníh v knihách vrcholí práve v týchto rokoch a desaťročiach. Možno si tým tíšime svoje výčitky svedomia, že nemáme čas a sily čítať všetky tie knihy, ktoré by si to zaslúžili. A tak čítame namiesto kníh radšej – o knihách.

.oslobodené postavy
„Jedného dňa som sa začítal do Knihy a celý môj život sa zmenil.“ Touto osudovou vetou sa začína menší román Orhana Pamuka Nový život. A naozaj, pre hrdinu tejto knihy sa začína nový život po tom, ako sa zoznámi s dievčaťom a jeho knihou. Pamuk kombinuje prastaré rozprávačské archetypy (islamská tradícia často operuje svätými knihami), ktoré si rozumejú s najnovšími fikčnými experimentmi. Ani tu nie je dôležitý akčný dej, ale množstvo odkazov, odbočiek, chodbičiek v texte. Samozrejme, nikdy sa nedozvieme, o akú Knihu ide (to sa napokon nehovorí v nijakej knihe, ktorá rozpráva príbeh o inej knihe.) Musí to byť však kniha taká silná a sugestívna, že ovplyvňuje životné konanie svojich čitateľov. Či však netúžime po podobnej knihe všetci, či sme už autori, alebo čitatelia? Či netúži čitateľ, aby sa stal hrdinom svojej vlastnej knihy? A možno aj literárne postavy túžia po tom, aby sa oslobodili z dvojrozmerného sveta papierovej stránky a vstúpili do reálneho sveta.

.daniel Hevier
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite