Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Francúzi v kostoloch

.elena Poleková .časopis .náboženstvo

Kostoly vo Francúzsku sú poloprázdne, povedal by optimista. Realista vidí, že voľných miest na omšiach je dobrých trištvrte. A pesimista by povedal, že o 30 rokov tam už nebude nikto.

V Remeši na severovýchode krajiny je to v nedeľu o čosi lepšie, no cez týždeň sa tých dvadsať dôchodcov pohodlne zmestí aj do chrámovej sakristie. Podľa inštitútu IFOP bolo v roku 2009 vo Francúzsku 64 percent obyvateľov katolíckeho vierovyznania. Z nich iba 4 percentá chodia na omšu každú nedeľu. Pokles počtu praktizujúcich katolíkov sa dotýka všetkých sociálnych vrstiev a regiónov.
Zachraňujú to nemeckí turisti s fotoaparátmi, ktorých stretnete takmer v každej bazilike a chráme. Ináč by nádherné niekoľkostoročné stavby pôsobili ako múzeá. Holanďania a Belgičania už riešia, čo s nevyužitými kostolmi. Možno raz ten problém budú mať aj Francúzi. .celkom iná nedeľa
Kňaz Philippe Lang vysvetľuje: „Kresťania sú od detstva v menšine. Je bežné, že na základných školách chodia na náboženstvo jedno či dve deti z triedy. Aj tie chcú potom robiť to, čo väčšina. To je normálne. A ľudia majú v nedeľu už iný program. Chcú sa vyspať, idú športovať, na návštevy a majú plno iných aktivít, ktoré v minulosti neboli. Ani rytmus života už nie je taký pravidelný, aký býval. Niektorí pracujú cez víkend a mnohí sú nezamestnaní a ťažko nabehnú na pravidelný program.“
Človek sa utieka k Bohu najmä v čase krízy, biedy a osobných starostí. No ak už nič nepotrebuje, nepotrebuje väčšinou ani Boha. Spoločnosť je každým rokom modernejšia, Boh zostáva. Otec Lang však hovorí, že podľa neho sa ľudia nemajú až tak dobre, že by Boha nepotrebovali. „Dnes je oveľa viac samovrážd ako kedysi,“ dôvodí a dodáva, že vlastníctvo ešte nutne neurobí človeka šťastným.
„Počas francúzskeho kráľovstva bol katolicizmus štátnym náboženstvom,“ vysvetľuje ďalej. „Moc sa opierala o náboženstvo a náboženstvo sa opieralo o moc. Ľud už nechcel kráľovstvo, ktoré ho zbedačovalo, čiže bol aj proti náboženstvu. Viera bola vyradená zo zápasu o spravodlivosť, lebo sa týkala len boháčov. Francúzska republika potom logicky vznikla na laickom princípe. Nie vyslovene proti náboženstvu, ale ľudia chceli, aby to bola každého súkromná vec.“
Navyše, niektoré mestá boli až do roku 1939 rozdelené napoly – na komunistov so svojimi inštitúciami a kresťanov so svojimi vlastnými. Ak bol starosta z robotníckej vrstvy, dal na obecný úrad veľké hodiny, pretože aj kostol ich mal. Ulice, ktoré viedli ku kostolom, boli neraz pomenované po známych ateistoch alebo osobnostiach, ktoré bojovali proti cirkvi. Dnes väčšina spoločnosti proti kresťanom nebojuje, skôr je k nim ľahostajná. .mladí nemajú čas?
Cyril má 25 rokov a kresťanom sa stal, keď mal 20. Popravde, pokrstili ho ako dieťa, no rodičia ho k viere neviedli, ani mu ju nezakazovali. Chceli, aby si našiel miesto v živote sám. Dnes im trochu vyčíta, že mu síce dali na výber, ale neukázali mu možnosti: „Mnoho moderných rodičov nechá dieťaťu úplnú slobodu v rozhodovaní. Ale ako si môže dieťa samo vybrať, čo je preň dobré? Najmä keď mu rodičia nehovoria nič o kresťanstve, aby ho náhodou neovplyvňovali?“
Rodičia a starí rodičia hľadajú skôr dôvody, prečo mladí do kostola jednoducho nemôžu chodiť. „Veď majú veľa práce. A teraz sú ešte asi v škole,“ presviedčala ma pani Jean po omši, ktorá sa začala o siedmej večer. Mládež nekritizuje. Naopak, hovorí: „Mladí majú naozaj veľa roboty. Musia si písať úlohy, chodia von, športovať, na rôzne krúžky. A ja? Ja už som na dôchodku. Mám oveľa viac času, a preto aj chodím do kostola.“
Dokonca aj praktizujúcich kresťanov prekvapí otázka, prečo vlastne chodia do kostola. Najčastejšia odpoveď je – pretože som kresťanka, bola som tak vychovávaná a chodím stále. Skôr ich zarazí, že sa na to niekto vôbec pýta. Tí nepraktizujúci majú rôzne názory. „Keby Boh existoval, nebolo by na svete toľko zla,“ hovorí elektrikár Christophe a viac sa rozprávať nechce. Nie je o čom, vec je preňho jasná. Rovnako pre študentku Orianne: „Neviem, či Boh je, a ani ma to nezaujíma. V kostole som bola dvakrát v živote. Na pohrebe a na sobáši.“ Tridsiatnik Olivier je špecifický prípad: „Bol som veľmi ťažko chorý, blízko smrti. Vtedy ma Boh zachránil a zmenil. Odvtedy mu verím a viem, že on dokáže všetko.“  V tomto takmer 200-tisícovom meste existuje zopár aktivít pre mladých kresťanov, no na mnohé z nich nikto nechodí. Na pôde univerzít nájdete množstvo spolkov a združení, ale nič, čo by spájalo ľudí na základe vierovyznania. Aj JOC – kresťanská robotnícka mládež, ktorá bola kedysi veľmi populárna, má iba pár členov. .niet sa za čo modliť
Kňaz Claude Hubert tvrdí, že kresťania prestali chodiť do kostola, lebo sa už nemajú za čo modliť. Majú všetko, čo pre život potrebujú. Trochu zaráža ľahostajnosť, s ktorou o tom hovorí. Akoby sa už ani kňaz nemal snažiť o nových veriacich. Pritom príčinu poklesu počtu kresťanov vidí práve v individualizme: „Dnes má každý svoj kútik, svoj svet, dokonca aj vlastné náboženstvo. Najlepšie také, ktoré netreba obzvlášť praktizovať. Ľudia sa už nepotrebujú zaujímať o spoločnosť, neangažujú sa vo verejných veciach, nechcú sa preto stretávať ani na omši.“
Čo potom všetky tie spoločnosti, protestné asociácie a združenia? Veď Francúzi masívne štrajkujú niekoľkokrát do roka, takže proti niečomu sa spojiť vedia. Už ťažšie sa spájajú za niečo. A vo francúzskej mentalite ostáva silno zakorenený aj pocit vzbury proti vládnucim vrstvám. Aj súčasného prezidenta Nicolasa Sarkozyho má rada len necelá tretina Francúzov. Ten o sebe vyhlásil, že je katolík tradíciou a srdcom. Tí, ktorí ho nemajú v láske, tie slová považujú za pokrytecké. .kostolný poriadok
Vstúpiť medzi úzku skupinu dôchodcov na omši znamená vzbudiť nielen radosť, ale aj pozornosť a zvedavosť. „Nie, nemám existenčné problémy. Mám kde bývať, aj čo jesť. Nič sa mi nestalo. Len som prišla na omšu,“ musím neraz vysvetľovať spolku starostlivých žien. Ich vodkyňou je Monika. Sedí hneď pri dverách do sakristie, zatvára za tými, ktorí za sebou nezatvoria dvere, usádza tých, ktorí nevedia, kam si sadnúť, má prehľad o každom voľnom mieste a nespokojne mraští obočie, keď počuje príliš hlasné smrkanie alebo nedajbože vyzváňanie mobilu. Jemne štuchá do tých, ktorí na polhodinovej omši stihli zaspať aj zachrápať. Dokonca aj kňaz stíchne, keď má Monika pre všetkých nejaký organizačný pokyn. Možno sa len nudí na dôchodku, a tak sa snaží mať aspoň kostol „pod kontrolou“. No aj tu môže byť príčina toho, prečo si mnoho kresťanov povie – Boh áno, kostol nie. Prednedávnom vstúpila do malého vidieckeho kostola na juhozápade krajiny mladá žena s dieťaťom v kočíku. Tešila sa, že trocha omladí zvyčajné osadenstvo nedeľných omší a s úsmevom očakávala privítanie organizátorky. Tá k nej pristúpila, pozrela sa do kočíka a spýtala sa: „Malý vydrží byť dobrý celú omšu? Čo urobíte, ak by začal kričať alebo plakať?“ Autorka študuje žurnalistiku vo Francúzsku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite