Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozlúčka

.štefan Hríb .časopis .šport

Mala to byť veľká rozlúčka veľkej generácie. Niečo sa však zásadným spôsobom pokazilo, niečo sa nenapraviteľne zaseklo, a namiesto radosti z hry a výsledkov prišlo trápenie. Trápili sa hokejisti a s nimi celá krajina. Takto si tú rozlúčku nikto nepredstavoval.

Aké boli príčiny našich prehier so všetkými dôležitými súpermi? Vojto Jurkovič ich vo svojom článku v SME vymenoval rovných desať. Vojto hokeju rozumie a takmer so všetkými jeho postrehmi možno súhlasiť. Štyri najdôležitejšie dôvody našich prehier však v jeho článku chýbajú. Tými dôvodmi boli: Nemecko, Rusko, Česko a Fínsko.
Tieto mužstvá tiež hrali hokej, hrali ho dobre a nechceli vyhrať o nič menej než my. Prehrali sme najmä preto, lebo oni vyhrali. Prehrali sme vždy len o gól a v takých prípadoch je presné určenie príčin veľmi ošemetné.
Faktom však zostáva, že sklamaním neboli len výsledky, ale aj hra. Najmä Čechom a Fínom sme v skutočnosti neboli vyrovnaným súperom. Naozaj dobre zahrali asi len traja hráči – Nagy, Handzuš a Višňovský. Ostatní sa snažili, s väčším či menším úspechom, ale nestačilo to na viac, než na predposledné miesto v kvalifikačnej skupine.
Špeciálnou kapitolou, o ktorej sa veľa diskutovalo a veľa diskutovať bude, je tréner Hanlon. To sa ukazuje kontroverznou témou aj ak nepočítame množstvo insitných blogov a výplodov niektorých novinárov, ktorých celkové mentálne naladenie neprekračuje idiotské heslo „na Slovensku po slovensky“. Z množstva rozhovorov, ktoré sme na túto tému viedli priamo v bratislavskej hale a tlačovom stredisku, si vytvárame nasledovný dojem: Tréneri (najmä tí, ktorí reprezentáciu niekedy viedli alebo by ju prípadne viesť mohli) Hanlona výrazne kritizujú. To je však celkom pochopiteľné – Kanaďan zaberá miesto, o ktoré by mali oni sami záujem. Novinári, ktorí hokeju rozumejú, sú tiež do istej miery kritickí, ale tá miera je veľmi individuálna (pozri napríklad .rozhovor s Robertom Zárubom v tomto čísle). Hráči, s ktorými sme hovorili, Hanlona chvália, a to najmä v porovnaní so slovenskými trénermi. To je, samozrejme, možné intepretovať ako bežnú hráčsku lojalitu, ktorá je pri vyjadrení pre médiá úplne namieste. Ale ubezpečujeme čitateľov, že názory hráčov, ktoré sme počuli, idú ďaleko za hranice bežnej profesionálnej lojality.
Nech už však boli dôvody našich prehier akékoľvek, faktom je, že po prehre s Fínskom, ktorá definitívne pochovala naše nádeje na postup, sa zdalo, že veľká rozlúčka sa vôbec, ale vôbec nepodarila. Nemalá časť divákov dokonca po tomto zápase pri odchode hráčov do kabín pískala. Nebolo to pekné, nebolo to podľa nás ani spravodlivé, ale bolo to pochopiteľné. Identifikácia s mužstvom na domácom šampionáte bola obrovská a rovnako veľké bolo konečné sklamanie. .prekvapenie
Posledný zápas s Dánskom už nemohol priniesť nijaké prekvapenie. A predsa ho priniesol. Prekvapenie také silné a také neočakávané, že popri ňom bledne všetko, čo sa za posledné dva týždne odohralo na košickom a bratislavskom ľade. To prekvapenie neprišlo z ľadu. Prišlo z tých viac ako 9 000 sedadiel nad ľadom.
Hokejistom sa rozlúčka nevydarila, a tak to zobrali do svojich rúk diváci. Na rozlúčku treba dvoch, to vie predsa každý, ale do posledných minút posledného zápasu sme všetci mali pocit, že to hokejisti sa lúčia s nami. A odrazu sa ukázalo, že to môže byť aj naopak. Že my sa môžeme rozlúčiť s nimi.
Keď v posledných minútach poslednej tretiny začala hala burácať „ďákujeme, ďákujeme“, bolo úplne jasné, že sa to netýka tohto zápasu (ktorý sme síce zaslúžene vyhrali, ale nad slabým súperom a po nie celkom presvedčivom výkone). O tom, že by sa to týkalo celého turnaja, nemohlo byť ani reči – jedine ak by to bola irónia najhrubšieho zrna. Vysvetlenie bolo jediné: diváci ďakovali hokejistom nie za zápas, nie za turnaj, ďakovali im za viac ako pätnásť rokov skvelých pocitov, ktoré v nás táto partia dokázala vyvolať.
Po prehratom zápase s Fínskom sme do denníka na našej stránke napísali: „Koľko radosti títo hráči za posledných pätnásť rokov urobili miliónom našich ľudí? A koľko robíme radosti my iným? Porovnajme, pospomínajme a potom súďme. Tak to bude spravodlivé.“
Mysleli sme si, že to bude v prevládajúcej atmosfére trpkého sklamania skôr menšinový názor. A zrazu stojíme v tej istej hale a počujeme, že tento názor s nami zdieľa takmer desaťtisíc ľudí. Desaťtisíc hokejových fanúšikov – to sa zvykne považovať za nemysliacu masu vulgárnych jedincov ovládanú negatívnymi davovými inštiktmi. Ťažko by to niekto pred bratislavskou rozlúčkou uviedol ako príklad citlivého organizmu, schopného silného gentlmenského gesta.
Ale to gesto prišlo. Po skončení zápasu vyprevádzal hokejistov mohutný potlesk, ktorému oni sami nemohli poriadne uveriť. To však ešte nebolo všetko. Hokejisti odišli a potlesk pokračoval. Jednu minútu, druhú, tretiu, ... Hokejisti sa vrátili, urobili pomalé čestné kolo, tribúny tlieskali im, oni tlieskali tribúnam. Neverili sme vlastným očiam a ušiam.
V ten deň o polnoci poslal jeden z autorov tohto článku druhému smsku nasledovného znenia: „To po zápase bolo asi najkrajšie, čo som s hokejom zažil.“ Ten druhý mu odpísal: „Nechcel som ti to ukazovať, ale ja som mal slzy v očiach.“
Chodíme na hokej celú extraligovú sezónu, precestovali sme pol sveta, aby sme videli na vlastné oči olympijský turnaj vo Vancouveri, a to najsilnejšie zažijeme po úplne pokazených majstrovstvách tu doma. Nielen to, nebyť tých pokazených zápasov, nebyť toho katastrofálneho výsledku, nikdy by sme sa nedozvedeli, že si v tejto krajine dokážeme masovo vážiť výnimočnosť, že vieme nielen brať, ale aj dávať, a že sme boli aspoň na chvíľu a aspoň v jednej veci oveľa dospelejší, než to väčšinou vyzerá. Ako vravieval náš prezident Václav Havel: „To jsou paradoxy.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite