.koľké tvoje majstrovstvá sú to?
Dvadsiate. .dvadsiate v úlohe komentátora?
Dva razy som bol reportérom, lebo televízia nemala licenciu na prenosy, osemnásťkrát som komentoval. .nie si z toho unavený? Baví ťa to ešte?
Ja o tom tak nerozmýšľam. Každý deň musím pripraviť scenáre na tri relácie. Nemám čas rozmýšľať, či ma to baví. .ale máš ešte radosť z hokeja?
Tak s tým nemám problém. Samozrejme, že mám. Sú síce situácie, keď som totálne vyčerpaný a už by som na tom hokeji aj spal, ale potom príde niečo, nejaký zápas, alebo sa mi niečo podarí, čo ma nabije energiou a môžem pokračovať ďalej. .teba teda to komentovanie baví?
Keď mi to ide, tak ma to baví, keď sa mi nedarí, tak ma to hrozne nebaví. Našťastie, väčšinou to ide. .do semifinále sa dostali štyri mužstvá z Európy. Znamená to niečo?
Na takomto dôležitom turnaji sa to stalo len druhý raz. Prvýkrát to bolo na Olympijských hrách v Turíne. Ale nemyslím, že by to niečo znamenalo. Napríklad štvrťfinálový zápas Rusko : Kanada mohol pokojne dopadnúť naopak. A tiež náš zápas s USA sa mohol vyvíjať inak. Ďalšie dva štvrťfinálové zápasy boli vcelku jednoznačné. Fíni aj Švédi, a najmä Švédi, vedia hrať hokej. Ale nepreceňoval by som to. Tie tímy sa stále vyrovnávajú. Pri dôležitých zápasoch tam síce vidno ešte nejaký rozdiel, ale ten sa zmenšuje, až raz celkom zanikne. .hitchcock teraz hovoril, že majstrovstvá sveta sú jedna úroveň, ale olympijské hry sú iná úroveň. Tam sa stretnú najlepší z najlepších. Ako ďaleko sú tie úrovne od seba?
To je vec osobného hodnotenia. Ja si, napríklad, myslím, že ten rozdiel tam príliš veľký nie je. Úroveň hráčov na tomto turnaji je taká vysoká, že keby ste dali hráčom dresy bez menoviek, často by ste nezistili, kto sú tie hviezdy. Napríklad Kovaľčuk, je síce výnimočný, ale tu na turnaji by som vám našiel 3-4 ďalších hráčov, ktorí nemajú 100-miliónovú zmluvu ani to meno, ale dokážu rovnako pobaviť divákov a predvádzajú minimálne porovnateľný hokej. .a Ovečkin?
Neviem, počul som, že z jeho príchodu vládlo v mužstve isté napätie. Najmä u trénerov, oni ho vraj až tak nechceli. Ovečkin najprv hovoril s Iljom Mikulinom, či má prísť, a až potom prebehla komunikácia s trénermi, čo o niečom svedčí. .aký je tvoj základný pocit, čo sa týka organizácie majstrovstiev a štadiónov?
Tento rok som nebol v Košiciach, tú halu poznám len zvonku. Čo sa však týka bratislavskej haly, tak tá je geniálna. Pre mňa je to jedno z najlepších majstrovstiev z hľadiska haly. Je postavená dobre a veľmi rozumne. Všetko je na jednom mieste – hlavná hala, tréningové haly, tlačové stredisko, mixed zóna. Všetko na pár krokov. Inšpirovalo nás to k tomu, že v našom športovom programe Hokejové poledne na ČT 4 vysielame aj živé zábery z tréningov, čo by inak nebolo možné. Je lepšia aj v porovnaní s halou v Prahe, kde boli majstrovstvá v roku 2004. Tá je síce krásna a bola tam rekordná návštevnosť, ale hokej sa tam predtým nikdy nehral. Na rozdiel od nej má tá vaša hala ducha. Je síce pomerne malá a nestačí momentálnemu záujmu divákov, ale je to hokejové miesto, kde sa hrával a bude hrávať hokej. Tu hrali všetky tie legendy, tu chytal Dzurilla, tu hrali bratia Šťastní, Bukovinský, Nedomanský, Rusnák, Pašek... Tu boli majstrovstvá sveta v roku 1959. Z haly som nadšený. .a organizácia?
Organizácia je na slušnej úrovni. Videl som možno aj lepšiu, ale určite som videl aj horšiu. .hlavné negatívum?
Niektoré nelogické vymedzenie zón, ale to býva skoro všade. Kedy sa kde môže ísť a kedy zas nie a kadiaľ sa tam dá dostať. Ale to nevymysleli organizátori, to ide z IIHF. Niekde k tomu však pristúpili rozumne a dovolili vám prejsť tie tri metre a skrátiť si cestu. Tu v Bratislave je však ochranka dosť prísna. .aká je atmosféra?
Atmosféra je výborná. Mesto tým žije. .a v hale?
No úžasná. Podobná ako bola v Prahe. Z tých dvadsiatich majstrovstiev, na ktorých som bol, považujem tieto a tie pražské za najlepšie z hľadiska publika. Fandí sa pri všetkých zápasoch, v jednom kuse, nielen pri domácich. .a teraz k slovenskej reprezentácii. Čo sa to stalo?
Neviem. Majstrovstvám na Slovensku pripisovali väčší význam ako len nejakej športovej udalosti. Víťazstvá mohli urobiť krajinu šťastnou. Hráči to vedeli, boli veľmi nabudení. Na druhej strane, mnohí mali výborné sezóny v NHL, hrali v play-off a tak emocionálne vyvrcholenie nastalo u nich trošičku skôr. Už sa mi zdali emotívne vyčerpaní. .na prvý pohľad pôsobili naši na ľade nejako pomalšie. Nie sú už starí?
To si vôbec nemyslím. Sú síce starší, ale korčuliarsky a kondične sú na tom tak, že zápasy s Nemeckom, Fínskom aj nami by mali v pohode zvládnuť. Myslím si, že je to o psychike, že hráči mali nejaký blok: že sú doma a musia vyhrať. .druhý pohľad ukazoval pasívnu hru.
To môže byť aj vec taktiky, ktorú určuje tréner. Aj keď mňa vždy prekvapí, čo sa stane s vaším mužstvom, keď hrajú s nami. Napríklad na olympiáde v Turíne hrali výborne, zvládli Švédov, Rusov a všetkých, ale vo štvrťfinále s nami akoby to bolo iné mužstvo. Boli zatiahnutí vzadu aj za stavu 1:0, 2:0. A to sme my nehrali „nič moc“ . .ale na tomto turnaji tak hrali aj v iných zápasoch. Mnohí vinia trénera Hanlona. Dá sa mu niečo vyčítať?
Nejaký podiel zrejme má, ale neviem ako to fungovalo vnútri v mužstve. A ja by som úlohu jedného človeka nepreceňoval, že môže za to ten alebo onen. Vždy sa hľadá vinník a ľudia si chcú neúspech s niekým stotožniť. Je to ľahšie ako hľadanie objektívnych príčin. .a nie je hlavnou príčinou neúspechu to, že hráči sú už za zenitom? Aj keď vo Vancouveri minulý rok hralo v podstate to isté mužstvo dobre.
Za zenitom boli túto sezónu, ale budúcu môžu byť zase hore. A oproti Vancouveru vám chýbali Zdeno Chára a Meszáros, Višňovský hral len časť turnaja. Ľudia často posudzujú silu tímu poľa útočníkov, pritom obrancovia sú minimálne rovnako dôležití. Stále si však myslím, že tu v Bratislave bola hlavnou príčinou tá psychika. Počul som napríklad, že vaše mužstvo malo pomerne luxusnú kabínu aj na pomery NHL. A to mohol byť ďalší zväzujúci prvok – že oni pre nás pripravili taký komfort, tak sa musíme odvďačiť. .u nás prevláda všeobecný názor, že sa končí istá éra a veľké časy slovenského hokeja sú za nami. Sú?
Myslím si, že to tak ešte nemusí byť. Záleží na tom, kto sa k hokejistom ako Gáborík, Hossa alebo Jaro Halák, ktorí sú v najlepšom veku, ešte pridá. Napríklad Milan Bartovič, Peter Hamerlík a niektorí ďalší slovenskí hráči v českej extralige, ak dostanú priestor, ukážu, že v nich niečo je. .trend je však taký, že kedysi sme mali tridsať hráčov v NHL, teraz desať. Je to tak aj u vás?
Máme podobný problém. .v čom to je?
V zlom systéme výchovy. U nás, a myslím si, že podobne aj u vás, sa to vyvinulo do akéhosi paškvilu, že len hokej, hokej a nič iné. Trénuje sa päťkrát týždenne, už v desiatich rokoch sa sleduje, ako sa kto vie zraziť, aby potom bol draftovaný dosť vysoko a zarábal peniaze. Pritom vo Švédsku a Fínsku majú pre mládež vzdelávacie programy, ktoré umožňujú, že aj keď niekto s hokejom skončí, čo je vlastne väčšina, tak sa môžu v živote normálne uplatniť. Tak sa dostanú k hokeju aj talentované deti, u ktorých je vzdelanie v hierarchii vysoko. Na to, samozrejme, nadväzuje metodika, príprava... U nás začal Slavo Lener minulý rok v tomto smere niečo robiť, lebo to tiež začalo ísť dolu vodou. Osemnástka zostúpila, potom sa síce vrátila, ale bolo to prvé varovanie. Dvadsiatka prestala vyhrávať, vždy sa ledva zachránime a prestali draftovať našich hráčov. Kedysi NHL draftovala tridsať našich hráčov, teraz ak ich je päť, tak je dobre. .nepomohla by federálna liga?
Bolo by to pekné, ale asi to nepôjde. Naše kluby do toho nepôjdu, lebo ich to ohrozuje. Keby bolo viac klubov, tak by to dobre nefungovalo. Hneď by bol spor, koľko klubov z Česka, koľko zo Slovenska. Naša liga funguje dobre, je zaistená, návštevnosť je dobrá. Play off má veľmi dobrú úroveň. Nie je príliš dôvod to meniť. .tá vaša reprezentácia, to je zázrak. Tituly majstrov sveta a všeličo iné. V čom to je?
Zakaždým v niečom inom. V 90. rokoch sme mali úžasnú generáciu hráčov. To boli silné ročníky 71, 72. Bola Viedeň, Nagano, potom prišiel zlatý hetrik, pričom ani raz sme neverili, že by sme to mohli vyhrať. Potom prišlo Nemecko 2001, kde sme v siedmich zápasoch prehrávali a vždy sme to otočili. A to zrazu nastane taká obrovská sebadôvera, že my to vieme hrať. Vieme hrať proti Rusom, vieme hrať proti Kanaďanom. Samozrejme, bolo to aj jadrom toho mužstva, ktoré bolo stále rovnaké. Fungovala tam istá chémia, rovnaké rituály, návyky. A za tým všetkým Dominik Hašek. Ale hlavne tá obrovská sebadôvera. .minulý rok však vo vašom mužstve chýbala väčšina hviezd a napriek tomu ste majstrovstvá sveta vyhrali.
Tam zafungovala iná chémia. Strach z debaklu spôsobil, že tím sa zomkol a taký či onaký, všetci hrali úplne naplno. A mali, samozrejme, veľkú dávku šťastia. .a tento rok? Ako je možné, že až po semifinále ste všetko vyhrali?
Opäť, v mužstve vládne pre mňa taká nepochopiteľná eufória a sebadôvera. Taký pocit, že nám sa nemôže nič stať. Dokonca, aj keď sme v zápase s Lotyšskom prehrávali, nevznikla ani na okamih žiadna panika. .a Jaromír Jágr? Chvíľami vyzerá, že už to nie je, čo to bývalo, a potom zrazu strelí hetrik? V čom to je?
Neviem, ako to u neho funguje. Kedy má dobrý deň a kedy nemá, čo naňho pôsobí. On je trošku náladový a dosť sa pred médiami uzavrel, čiže ťažko zistiť, ako to je. .aké to bude po majstrovstvách? Budeš vyčerpaný?
Po týchto asi budem poriadne, lebo sme pripravili extrémne náročný hokejový program. Je nás málo a chvíľami je to šialené. Ale posunulo nás to ďalej. Robert Záruba/
sa narodil v roku 1967. V roku 1989 absolvoval Fakultu žurnalistiky na Univerzite Karlovej v Prahe. Od roku 1990 nastúpil do športovej redakcie Českej televízie. Od roku 2000 pôsobí v ČT ako šéfkomentátor. Počas olympiády v Sydney uvádzal nepretržite vysielajúce olympijské štúdio celých 19 hodín (od polnoci do 19.00 h). Povestná je jeho dôkladná príprava, vedie si podrobné štatistiky, pozorne si zaznamenáva kariéru každého dôležitého hráča. Je autorom dvoch kníh, o olympijskom víťazstve v Nagane a o Dominkovi Haškovi. Má syna Viktora.
Dvadsiate. .dvadsiate v úlohe komentátora?
Dva razy som bol reportérom, lebo televízia nemala licenciu na prenosy, osemnásťkrát som komentoval. .nie si z toho unavený? Baví ťa to ešte?
Ja o tom tak nerozmýšľam. Každý deň musím pripraviť scenáre na tri relácie. Nemám čas rozmýšľať, či ma to baví. .ale máš ešte radosť z hokeja?
Tak s tým nemám problém. Samozrejme, že mám. Sú síce situácie, keď som totálne vyčerpaný a už by som na tom hokeji aj spal, ale potom príde niečo, nejaký zápas, alebo sa mi niečo podarí, čo ma nabije energiou a môžem pokračovať ďalej. .teba teda to komentovanie baví?
Keď mi to ide, tak ma to baví, keď sa mi nedarí, tak ma to hrozne nebaví. Našťastie, väčšinou to ide. .do semifinále sa dostali štyri mužstvá z Európy. Znamená to niečo?
Na takomto dôležitom turnaji sa to stalo len druhý raz. Prvýkrát to bolo na Olympijských hrách v Turíne. Ale nemyslím, že by to niečo znamenalo. Napríklad štvrťfinálový zápas Rusko : Kanada mohol pokojne dopadnúť naopak. A tiež náš zápas s USA sa mohol vyvíjať inak. Ďalšie dva štvrťfinálové zápasy boli vcelku jednoznačné. Fíni aj Švédi, a najmä Švédi, vedia hrať hokej. Ale nepreceňoval by som to. Tie tímy sa stále vyrovnávajú. Pri dôležitých zápasoch tam síce vidno ešte nejaký rozdiel, ale ten sa zmenšuje, až raz celkom zanikne. .hitchcock teraz hovoril, že majstrovstvá sveta sú jedna úroveň, ale olympijské hry sú iná úroveň. Tam sa stretnú najlepší z najlepších. Ako ďaleko sú tie úrovne od seba?
To je vec osobného hodnotenia. Ja si, napríklad, myslím, že ten rozdiel tam príliš veľký nie je. Úroveň hráčov na tomto turnaji je taká vysoká, že keby ste dali hráčom dresy bez menoviek, často by ste nezistili, kto sú tie hviezdy. Napríklad Kovaľčuk, je síce výnimočný, ale tu na turnaji by som vám našiel 3-4 ďalších hráčov, ktorí nemajú 100-miliónovú zmluvu ani to meno, ale dokážu rovnako pobaviť divákov a predvádzajú minimálne porovnateľný hokej. .a Ovečkin?
Neviem, počul som, že z jeho príchodu vládlo v mužstve isté napätie. Najmä u trénerov, oni ho vraj až tak nechceli. Ovečkin najprv hovoril s Iljom Mikulinom, či má prísť, a až potom prebehla komunikácia s trénermi, čo o niečom svedčí. .aký je tvoj základný pocit, čo sa týka organizácie majstrovstiev a štadiónov?
Tento rok som nebol v Košiciach, tú halu poznám len zvonku. Čo sa však týka bratislavskej haly, tak tá je geniálna. Pre mňa je to jedno z najlepších majstrovstiev z hľadiska haly. Je postavená dobre a veľmi rozumne. Všetko je na jednom mieste – hlavná hala, tréningové haly, tlačové stredisko, mixed zóna. Všetko na pár krokov. Inšpirovalo nás to k tomu, že v našom športovom programe Hokejové poledne na ČT 4 vysielame aj živé zábery z tréningov, čo by inak nebolo možné. Je lepšia aj v porovnaní s halou v Prahe, kde boli majstrovstvá v roku 2004. Tá je síce krásna a bola tam rekordná návštevnosť, ale hokej sa tam predtým nikdy nehral. Na rozdiel od nej má tá vaša hala ducha. Je síce pomerne malá a nestačí momentálnemu záujmu divákov, ale je to hokejové miesto, kde sa hrával a bude hrávať hokej. Tu hrali všetky tie legendy, tu chytal Dzurilla, tu hrali bratia Šťastní, Bukovinský, Nedomanský, Rusnák, Pašek... Tu boli majstrovstvá sveta v roku 1959. Z haly som nadšený. .a organizácia?
Organizácia je na slušnej úrovni. Videl som možno aj lepšiu, ale určite som videl aj horšiu. .hlavné negatívum?
Niektoré nelogické vymedzenie zón, ale to býva skoro všade. Kedy sa kde môže ísť a kedy zas nie a kadiaľ sa tam dá dostať. Ale to nevymysleli organizátori, to ide z IIHF. Niekde k tomu však pristúpili rozumne a dovolili vám prejsť tie tri metre a skrátiť si cestu. Tu v Bratislave je však ochranka dosť prísna. .aká je atmosféra?
Atmosféra je výborná. Mesto tým žije. .a v hale?
No úžasná. Podobná ako bola v Prahe. Z tých dvadsiatich majstrovstiev, na ktorých som bol, považujem tieto a tie pražské za najlepšie z hľadiska publika. Fandí sa pri všetkých zápasoch, v jednom kuse, nielen pri domácich. .a teraz k slovenskej reprezentácii. Čo sa to stalo?
Neviem. Majstrovstvám na Slovensku pripisovali väčší význam ako len nejakej športovej udalosti. Víťazstvá mohli urobiť krajinu šťastnou. Hráči to vedeli, boli veľmi nabudení. Na druhej strane, mnohí mali výborné sezóny v NHL, hrali v play-off a tak emocionálne vyvrcholenie nastalo u nich trošičku skôr. Už sa mi zdali emotívne vyčerpaní. .na prvý pohľad pôsobili naši na ľade nejako pomalšie. Nie sú už starí?
To si vôbec nemyslím. Sú síce starší, ale korčuliarsky a kondične sú na tom tak, že zápasy s Nemeckom, Fínskom aj nami by mali v pohode zvládnuť. Myslím si, že je to o psychike, že hráči mali nejaký blok: že sú doma a musia vyhrať. .druhý pohľad ukazoval pasívnu hru.
To môže byť aj vec taktiky, ktorú určuje tréner. Aj keď mňa vždy prekvapí, čo sa stane s vaším mužstvom, keď hrajú s nami. Napríklad na olympiáde v Turíne hrali výborne, zvládli Švédov, Rusov a všetkých, ale vo štvrťfinále s nami akoby to bolo iné mužstvo. Boli zatiahnutí vzadu aj za stavu 1:0, 2:0. A to sme my nehrali „nič moc“ . .ale na tomto turnaji tak hrali aj v iných zápasoch. Mnohí vinia trénera Hanlona. Dá sa mu niečo vyčítať?
Nejaký podiel zrejme má, ale neviem ako to fungovalo vnútri v mužstve. A ja by som úlohu jedného človeka nepreceňoval, že môže za to ten alebo onen. Vždy sa hľadá vinník a ľudia si chcú neúspech s niekým stotožniť. Je to ľahšie ako hľadanie objektívnych príčin. .a nie je hlavnou príčinou neúspechu to, že hráči sú už za zenitom? Aj keď vo Vancouveri minulý rok hralo v podstate to isté mužstvo dobre.
Za zenitom boli túto sezónu, ale budúcu môžu byť zase hore. A oproti Vancouveru vám chýbali Zdeno Chára a Meszáros, Višňovský hral len časť turnaja. Ľudia často posudzujú silu tímu poľa útočníkov, pritom obrancovia sú minimálne rovnako dôležití. Stále si však myslím, že tu v Bratislave bola hlavnou príčinou tá psychika. Počul som napríklad, že vaše mužstvo malo pomerne luxusnú kabínu aj na pomery NHL. A to mohol byť ďalší zväzujúci prvok – že oni pre nás pripravili taký komfort, tak sa musíme odvďačiť. .u nás prevláda všeobecný názor, že sa končí istá éra a veľké časy slovenského hokeja sú za nami. Sú?
Myslím si, že to tak ešte nemusí byť. Záleží na tom, kto sa k hokejistom ako Gáborík, Hossa alebo Jaro Halák, ktorí sú v najlepšom veku, ešte pridá. Napríklad Milan Bartovič, Peter Hamerlík a niektorí ďalší slovenskí hráči v českej extralige, ak dostanú priestor, ukážu, že v nich niečo je. .trend je však taký, že kedysi sme mali tridsať hráčov v NHL, teraz desať. Je to tak aj u vás?
Máme podobný problém. .v čom to je?
V zlom systéme výchovy. U nás, a myslím si, že podobne aj u vás, sa to vyvinulo do akéhosi paškvilu, že len hokej, hokej a nič iné. Trénuje sa päťkrát týždenne, už v desiatich rokoch sa sleduje, ako sa kto vie zraziť, aby potom bol draftovaný dosť vysoko a zarábal peniaze. Pritom vo Švédsku a Fínsku majú pre mládež vzdelávacie programy, ktoré umožňujú, že aj keď niekto s hokejom skončí, čo je vlastne väčšina, tak sa môžu v živote normálne uplatniť. Tak sa dostanú k hokeju aj talentované deti, u ktorých je vzdelanie v hierarchii vysoko. Na to, samozrejme, nadväzuje metodika, príprava... U nás začal Slavo Lener minulý rok v tomto smere niečo robiť, lebo to tiež začalo ísť dolu vodou. Osemnástka zostúpila, potom sa síce vrátila, ale bolo to prvé varovanie. Dvadsiatka prestala vyhrávať, vždy sa ledva zachránime a prestali draftovať našich hráčov. Kedysi NHL draftovala tridsať našich hráčov, teraz ak ich je päť, tak je dobre. .nepomohla by federálna liga?
Bolo by to pekné, ale asi to nepôjde. Naše kluby do toho nepôjdu, lebo ich to ohrozuje. Keby bolo viac klubov, tak by to dobre nefungovalo. Hneď by bol spor, koľko klubov z Česka, koľko zo Slovenska. Naša liga funguje dobre, je zaistená, návštevnosť je dobrá. Play off má veľmi dobrú úroveň. Nie je príliš dôvod to meniť. .tá vaša reprezentácia, to je zázrak. Tituly majstrov sveta a všeličo iné. V čom to je?
Zakaždým v niečom inom. V 90. rokoch sme mali úžasnú generáciu hráčov. To boli silné ročníky 71, 72. Bola Viedeň, Nagano, potom prišiel zlatý hetrik, pričom ani raz sme neverili, že by sme to mohli vyhrať. Potom prišlo Nemecko 2001, kde sme v siedmich zápasoch prehrávali a vždy sme to otočili. A to zrazu nastane taká obrovská sebadôvera, že my to vieme hrať. Vieme hrať proti Rusom, vieme hrať proti Kanaďanom. Samozrejme, bolo to aj jadrom toho mužstva, ktoré bolo stále rovnaké. Fungovala tam istá chémia, rovnaké rituály, návyky. A za tým všetkým Dominik Hašek. Ale hlavne tá obrovská sebadôvera. .minulý rok však vo vašom mužstve chýbala väčšina hviezd a napriek tomu ste majstrovstvá sveta vyhrali.
Tam zafungovala iná chémia. Strach z debaklu spôsobil, že tím sa zomkol a taký či onaký, všetci hrali úplne naplno. A mali, samozrejme, veľkú dávku šťastia. .a tento rok? Ako je možné, že až po semifinále ste všetko vyhrali?
Opäť, v mužstve vládne pre mňa taká nepochopiteľná eufória a sebadôvera. Taký pocit, že nám sa nemôže nič stať. Dokonca, aj keď sme v zápase s Lotyšskom prehrávali, nevznikla ani na okamih žiadna panika. .a Jaromír Jágr? Chvíľami vyzerá, že už to nie je, čo to bývalo, a potom zrazu strelí hetrik? V čom to je?
Neviem, ako to u neho funguje. Kedy má dobrý deň a kedy nemá, čo naňho pôsobí. On je trošku náladový a dosť sa pred médiami uzavrel, čiže ťažko zistiť, ako to je. .aké to bude po majstrovstvách? Budeš vyčerpaný?
Po týchto asi budem poriadne, lebo sme pripravili extrémne náročný hokejový program. Je nás málo a chvíľami je to šialené. Ale posunulo nás to ďalej. Robert Záruba/
sa narodil v roku 1967. V roku 1989 absolvoval Fakultu žurnalistiky na Univerzite Karlovej v Prahe. Od roku 1990 nastúpil do športovej redakcie Českej televízie. Od roku 2000 pôsobí v ČT ako šéfkomentátor. Počas olympiády v Sydney uvádzal nepretržite vysielajúce olympijské štúdio celých 19 hodín (od polnoci do 19.00 h). Povestná je jeho dôkladná príprava, vedie si podrobné štatistiky, pozorne si zaznamenáva kariéru každého dôležitého hráča. Je autorom dvoch kníh, o olympijskom víťazstve v Nagane a o Dominkovi Haškovi. Má syna Viktora.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.