Tradícia pálenia kníh je stará a rozhodne sa neobmedzuje na náboženské texty. Čínsky cisár Kin Ši Huang prikázal páliť filozofické a dejepisné traktáty z iných štátov – a to bolo v roku 213 pred Kristom. Tento cisár podporil svoje ťaženie proti určitým vedám upálením veľkého počtu intelektuálov, ktorí sa nepodriadili štátom vynucovanej dogme.
Renomovaný historik Josefus Flavius uvádza, že okolo roku 50 istý rímsky vojak ukoristil zvitok Tóry a za sprievodu posmeškov a nadávok ho verejne spálil. Tento incident takmer vyvolal židovské povstanie proti Rimanom, podobné revolte, čo vypukla o dve desaťročia neskôr. No rímsky prokurátor Kumanus pobúrené obyvateľstvo upokojil – dal spomínaného rímskeho vojaka sťať. .oheň v knižnici
V Novom zákone čítame, ako raní konvertiti na kresťanstvo v Efeze, ktorí predtým praktizovali čarodejníctvo, tiež spálili svoje zvitky: „Mnohí, ktorí sa zaoberali čiernou mágiou, prinášali svoje knihy a pred všetkými ich pálili. Odhadovalo sa, že mali cenu päťdesiattisíc strieborných.“ (Skutky sv. apoštolov). Rímsky cisár Dioklecián vydal dekrét s príkazom páliť kresťanské knihy v roku 303 –bola to súčasť jeho kampane proti kresťanom.
Opakované požiare v alexandrijskej knižnici v Egypte sú tiež tragickým príbehom. Serapejská knižnica v Alexandrii bola v roku 392 na príkaz v dekréte Teofila Alexandrijského rozbitá, vypálená a vylúpená – Teofilovi to prikázal
Teodózius I. Okolo roku 640 došlo v tejto knižnici takmer k najväčšej deštrukcii kníh. Presný dátum tohto požiaru nepoznáme a historici si nie sú istí, či bol založený úmyselne, alebo vznikol náhodne. .preč s nevhodnými verziami
Na rozdiel od aktuálneho prípadu na Floride sa však prvé pálenie Koránu neodohralo preto, aby sa spor rozdúchal, ale aby sa, naopak, utíšil. Moslimské zdroje tvrdia, že existovali najmenej štyri rôzne verzie Koránu, kým nebol vydaný politický rozkaz na ich spálenie (Al-Tamhíd 2, 247). Pritom tieto verzie spísali ľudia, ktorí osobne poznali Mohameda, a každá bola jedinečná. Rozdiely v textoch však boli také vážne, že medzi vtedajších moslimov zasiali rozkol. Islamský zdroj „Al Masahif“ uvádza, že nezhody priviedli jednu skupinu moslimov k tomu, aby inú skupinu označila za kacírov.
S menom Utmana ibn‘Affana, tretieho islamského kalifa po Mohamedovi, sa spája údaj, že zozbieral verše Koránu. Hoci Korán sa predtým šíril najmä ústnym podaním, zároveň bol už zaznamenaný najmenej v troch kódexoch. Najvýznamnejšie z nich sú kódex Abdulláha ibn Masúda z Kufy a kjódex Ubajiho ibn Kába zo Sýrie.
Niekedy medzi rokmi 650 a 656 Utman ustanovil výbor, ktorý vytvoril zjednotenú verziu Koránu (v siedmich exemplároch) a jeden exemplár vraj Utman zaslal do každej moslimskej provincie. Krátko nato vydal rozkaz, aby boli všetky ostatné materiály, podobné Koránu, či už sa nachádzali v neucelených rukopisoch, alebo to boli kompletné znenia, zničené. Šlo mu o to, aby sa ním schválená verzia Koránu stala hlavným zdrojom, ktorý budú moslimovia nasledovať. No ani prijatie „oficiálneho“ Koránu a spálenie ostatných jeho verzií neeliminovalo zlú krv a názorové rozdiely medzi vtedajšími moslimami. .pochovať, potopiť, spáliť
Odkedy Utman ukončil boj o Korán, vytvoril sa vážený postup, ktorý určuje, ako treba zaobchádzať s nepoužiteľnými exemplármi Koránu. Islamská úcta ku Koránu si vyžaduje, aby bol umiestnený v dome na viditeľnom mieste. No keď sa Korán normálnym používaním opotrebuje až tak, že sa už nedá používať, treba sa ho zbaviť s náležitým rešpektom.
Existujú na to tri možnosti. Dnes sa uprednostňuje metóda úctivého pochovania – tak ako to po celé veky robievajú Židia so starými zvitkami Tóry. Druhá možnosť je zaťažiť nepoužiteľný Korán a potopiť ho do hlbokej tečúcej vody.
O tretej možnosti panujú medzi moslimami nezhody – a práve tou možnosťou je spálenie knihy. Tí, ktorí pokladajú pálenie za povolené, uvádzajú precedens Utmana. Zároveň uznávajú, že spálenie svätej knihy zamedzí jej prípadnému objaveniu, zneužitiu a potupeniu.
Úcta moslimov k vlastnej svätej knihe je obdivuhodná. Aj nemoslimovia by mali rovnako ctiť svoje sväté texty. No táto slávnostná a dávna úcta k textu samotnému sa dnes spája s novým a čoraz škodlivejším tvrdením, že islamské normy sú univerzálne.
Požiadavka univerzálnej platnosti sa pritom v histórii islamu nevyskytla. Staré rozlíšenia medzi univerzom moslimskej viery „Dar al Islam" (dom islamu) a „Dar al harb“ (dom vojny), uznávajúce a povoľujúce jestvovanie kultúrnych a náboženských noriem, ktoré islamu protirečia, dnes akoby v krajinách s moslimskou väčšinou vymizli.
Dopady tejto novej požiadavky sa stali jednou z najnástojčivejších výziev dnešného sveta. A výsledkom je epidémia spálených Biblií a iných svätých textov, zničené kostoly, chrámy a synagógy, rozbití buddhovia a neznesiteľné množstvo zmárnených ľudských životov.
Ak by sa tí, ktorí praktizujú neislamskú vieru, prípadne nepraktizujú vôbec žiadnu vieru, odplácali na základe rovnakej logiky, akú vo svojich krajinách uplatňujú moslimskí lídri, následky by boli katastrofálne. To už môžeme rovno spáliť Deklaráciu ľudských práv OSN, ktorá presadzuje univerzálny nárok na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a hodnoty každého jednotlivca. .neospravedlniteľná reakcia
Žiaľ, ľudstvo zrejme v priebehu storočí nijako nedozrelo, pokiaľ ide o návyk pálenia kníh. Je to urazená, takmer detinská reakcia. Je to jasné najmä vtedy, keď si všimneme, aké neúčinné je pálenie kníh pri eliminácii ideí alebo hnutí.
Z tohto pohľadu si floridský pastor Jones zasluhuje kritiku verejnosti za neúctu k moslimom a ich svätej knihe. Je však rovnako dôležité odsúdiť vražedné vyčíňanie davov, ktoré podráždila Jonesova provokácia – provokácia, ktorú v Jonesovej vlasti povoľujú a chránia stáročné právne a kultúrne normy.
Jednoducho povedané, žiadny prejav neúcty voči svätej knihe islamu – alebo hocijakej inej uctievanej knihe – neospravedlňuje zabíjanie nevinných kdekoľvek na svete. Autor je nórsky teológ a novinár.
Renomovaný historik Josefus Flavius uvádza, že okolo roku 50 istý rímsky vojak ukoristil zvitok Tóry a za sprievodu posmeškov a nadávok ho verejne spálil. Tento incident takmer vyvolal židovské povstanie proti Rimanom, podobné revolte, čo vypukla o dve desaťročia neskôr. No rímsky prokurátor Kumanus pobúrené obyvateľstvo upokojil – dal spomínaného rímskeho vojaka sťať. .oheň v knižnici
V Novom zákone čítame, ako raní konvertiti na kresťanstvo v Efeze, ktorí predtým praktizovali čarodejníctvo, tiež spálili svoje zvitky: „Mnohí, ktorí sa zaoberali čiernou mágiou, prinášali svoje knihy a pred všetkými ich pálili. Odhadovalo sa, že mali cenu päťdesiattisíc strieborných.“ (Skutky sv. apoštolov). Rímsky cisár Dioklecián vydal dekrét s príkazom páliť kresťanské knihy v roku 303 –bola to súčasť jeho kampane proti kresťanom.
Opakované požiare v alexandrijskej knižnici v Egypte sú tiež tragickým príbehom. Serapejská knižnica v Alexandrii bola v roku 392 na príkaz v dekréte Teofila Alexandrijského rozbitá, vypálená a vylúpená – Teofilovi to prikázal
Teodózius I. Okolo roku 640 došlo v tejto knižnici takmer k najväčšej deštrukcii kníh. Presný dátum tohto požiaru nepoznáme a historici si nie sú istí, či bol založený úmyselne, alebo vznikol náhodne. .preč s nevhodnými verziami
Na rozdiel od aktuálneho prípadu na Floride sa však prvé pálenie Koránu neodohralo preto, aby sa spor rozdúchal, ale aby sa, naopak, utíšil. Moslimské zdroje tvrdia, že existovali najmenej štyri rôzne verzie Koránu, kým nebol vydaný politický rozkaz na ich spálenie (Al-Tamhíd 2, 247). Pritom tieto verzie spísali ľudia, ktorí osobne poznali Mohameda, a každá bola jedinečná. Rozdiely v textoch však boli také vážne, že medzi vtedajších moslimov zasiali rozkol. Islamský zdroj „Al Masahif“ uvádza, že nezhody priviedli jednu skupinu moslimov k tomu, aby inú skupinu označila za kacírov.
S menom Utmana ibn‘Affana, tretieho islamského kalifa po Mohamedovi, sa spája údaj, že zozbieral verše Koránu. Hoci Korán sa predtým šíril najmä ústnym podaním, zároveň bol už zaznamenaný najmenej v troch kódexoch. Najvýznamnejšie z nich sú kódex Abdulláha ibn Masúda z Kufy a kjódex Ubajiho ibn Kába zo Sýrie.
Niekedy medzi rokmi 650 a 656 Utman ustanovil výbor, ktorý vytvoril zjednotenú verziu Koránu (v siedmich exemplároch) a jeden exemplár vraj Utman zaslal do každej moslimskej provincie. Krátko nato vydal rozkaz, aby boli všetky ostatné materiály, podobné Koránu, či už sa nachádzali v neucelených rukopisoch, alebo to boli kompletné znenia, zničené. Šlo mu o to, aby sa ním schválená verzia Koránu stala hlavným zdrojom, ktorý budú moslimovia nasledovať. No ani prijatie „oficiálneho“ Koránu a spálenie ostatných jeho verzií neeliminovalo zlú krv a názorové rozdiely medzi vtedajšími moslimami. .pochovať, potopiť, spáliť
Odkedy Utman ukončil boj o Korán, vytvoril sa vážený postup, ktorý určuje, ako treba zaobchádzať s nepoužiteľnými exemplármi Koránu. Islamská úcta ku Koránu si vyžaduje, aby bol umiestnený v dome na viditeľnom mieste. No keď sa Korán normálnym používaním opotrebuje až tak, že sa už nedá používať, treba sa ho zbaviť s náležitým rešpektom.
Existujú na to tri možnosti. Dnes sa uprednostňuje metóda úctivého pochovania – tak ako to po celé veky robievajú Židia so starými zvitkami Tóry. Druhá možnosť je zaťažiť nepoužiteľný Korán a potopiť ho do hlbokej tečúcej vody.
O tretej možnosti panujú medzi moslimami nezhody – a práve tou možnosťou je spálenie knihy. Tí, ktorí pokladajú pálenie za povolené, uvádzajú precedens Utmana. Zároveň uznávajú, že spálenie svätej knihy zamedzí jej prípadnému objaveniu, zneužitiu a potupeniu.
Úcta moslimov k vlastnej svätej knihe je obdivuhodná. Aj nemoslimovia by mali rovnako ctiť svoje sväté texty. No táto slávnostná a dávna úcta k textu samotnému sa dnes spája s novým a čoraz škodlivejším tvrdením, že islamské normy sú univerzálne.
Požiadavka univerzálnej platnosti sa pritom v histórii islamu nevyskytla. Staré rozlíšenia medzi univerzom moslimskej viery „Dar al Islam" (dom islamu) a „Dar al harb“ (dom vojny), uznávajúce a povoľujúce jestvovanie kultúrnych a náboženských noriem, ktoré islamu protirečia, dnes akoby v krajinách s moslimskou väčšinou vymizli.
Dopady tejto novej požiadavky sa stali jednou z najnástojčivejších výziev dnešného sveta. A výsledkom je epidémia spálených Biblií a iných svätých textov, zničené kostoly, chrámy a synagógy, rozbití buddhovia a neznesiteľné množstvo zmárnených ľudských životov.
Ak by sa tí, ktorí praktizujú neislamskú vieru, prípadne nepraktizujú vôbec žiadnu vieru, odplácali na základe rovnakej logiky, akú vo svojich krajinách uplatňujú moslimskí lídri, následky by boli katastrofálne. To už môžeme rovno spáliť Deklaráciu ľudských práv OSN, ktorá presadzuje univerzálny nárok na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a hodnoty každého jednotlivca. .neospravedlniteľná reakcia
Žiaľ, ľudstvo zrejme v priebehu storočí nijako nedozrelo, pokiaľ ide o návyk pálenia kníh. Je to urazená, takmer detinská reakcia. Je to jasné najmä vtedy, keď si všimneme, aké neúčinné je pálenie kníh pri eliminácii ideí alebo hnutí.
Z tohto pohľadu si floridský pastor Jones zasluhuje kritiku verejnosti za neúctu k moslimom a ich svätej knihe. Je však rovnako dôležité odsúdiť vražedné vyčíňanie davov, ktoré podráždila Jonesova provokácia – provokácia, ktorú v Jonesovej vlasti povoľujú a chránia stáročné právne a kultúrne normy.
Jednoducho povedané, žiadny prejav neúcty voči svätej knihe islamu – alebo hocijakej inej uctievanej knihe – neospravedlňuje zabíjanie nevinných kdekoľvek na svete. Autor je nórsky teológ a novinár.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.