Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto zabil Ježiša?

.martin Hanus .jaroslav Daniška .časopis .téma

Hoci uplynulo už dvetisíc rokov, najdôležitejší súdny proces v dejinách ľudstva je stále predmetom vášnivých sporov o jeho priebehu. Kto vlastne rozhodol o zabití Ježiša?

.len pred siedmimi rokmi vyvolal veľkú diskusiu film Mela Gibsona Umučenie Krista, ktorý podľa kritikov zbavil viny rímskeho miestodržiteľa Piláta a ukázal prstom na Židov. Naposledy sa v našich médiách objavila informácia, že najnovšia kniha pápeža Benedikta Ježiš z Nazaretu (Od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie), ktorá vyjde onedlho v slovenskom preklade, vraj, naopak, zbavuje Židov viny. Napokon, zverejnené úryvky knihy mali pozitívnu odozvu v Izraeli a ocenili ich aj viaceré židovské náboženské komunity. Nedávno sme v .týždni zverejnili článok šéfredaktora poľského denníka Rzeczpospolita Pawla Lisického, ktorý si však nie je istý pápežovým názorom na zodpovednosť Židov.  
O Benediktovej knihe sa s istým dešpektom vyjadruje Geza Vermes, popredný judaista a emeritný profesor na Oxforde, podľa ktorého je pápežovo dielo v skutočnosti len dlhou kázňou. .veľký príbeh
S istotou sa dá povedať jedno: o Benediktovom Ježišovi sa budú viesť v tomto roku zanietené polemiky, pretože za tému si vybral ústredný príbeh kresťanstva, ktorého tajomstvo fascinuje aj moderného človeka – od skupinky teológov cez masy veriacich kresťanov až po nadšených čitateľov bestsellerového Dana Browna. Len minulý týždeň vzbudil známy izraelský dokumentarista Simcha Jacobovici veľkú pozornosť vyhlásením, že v hrobe Kajfáša, židovského veľkňaza a Ježišovho žalobcu, vraj objavil dva klince, ktorými bol Ježiš pribitý na kríž.
Ani v Nemecku, rodnej krajine pápeža, v ktorej sa každý rok odhlasujú z katolíckej či evanjelickej cirkvi desaťtisíce až státisíce ľudí, Ježišov príbeh nestráca na napínavosti. Naopak, o Ježišovi tam píšu hrubé knihy najvychytenejší novinári. Rudolf Augstein, legendárny zakladateľ magazínu Der Spiegel, napísal v roku 1999 (tri roky pred svojou smrťou) pokračovanie Ježiša Syn človeka – v rozsahu 573 strán. Augstein v knihe rozvádza, že evanjeliám sa nedá v ničom veriť, cirkev pred svojimi veriacimi zamlčuje najnovšie výskumy teológov, dokonca opatrne pripúšťa, že Ježiš ani nemusel existovať.
Ako reakciu možno vnímať pomerne čerstvú 700-stranovú Ježišovu biografiu od Petra Seehofera, ktorý kedysi pracoval aj pre Spiegel. Seehofer rovnako ako Augstein v 60. rokoch prehodnotil svoj svetonázor a vystúpil z cirkvi. O štvrťstoročie neskôr vydal knižnú polemiku s vtedajším kardinálom Josephom Ratzingerom a aj pod jej vplyvom sa stal opäť katolíkom. Novinár Seehofer dnes dôvodí, že Ježiš je najlepšie doložená postava antiky a evanjeliá sú v podstatných bodoch dôveryhodné. .žiadna novinka
Hoci sa momentálne veľa hovorí o poslednej knihe Benedikta XVI., kde tvrdí, že židovský národ ako taký za popravu Krista nenesie zodpovednosť, nejde o žiadny objav a ani o významový posun. Druhý vatikánsky koncil prijal v roku 1965 deklaráciu Nostra Aetate, kde sa píše: „Hoci židovskí vodcovia so svojimi stúpencami privodili Kristovu smrť, predsa len nemožno to, čo bolo spáchané pri jeho mučení, pričítať všetkým Židom bez rozdielov, ani vtedajším, ani dnešným.“
Niečo podobné tvrdí aj Katechizmus katolíckej cirkvi vydaný Jánom Pavlom II. v polovici 90. rokov: „Nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku,“ píše sa v ňom. V čom teda dnes spočívajú vášnivé spory okolo Ježišovej drámy pred ukrižovaním? Alebo inak – aké sú najkvalitnejšie námietky kritikov evanjelií a ako na ne reaguje v najnovšej knihe pápež Benedikt XVI.?    .v Jeruzaleme
Veľkonočný týždeň sa pre Ježiša začal príchodom do Jeruzalema. V meste bola sviatočná nálada, očakávanie sviatku Pesach, keď si Židia pripomínajú vyslobodenie z egyptského otroctva. Pre Ježiša to bol triumfálny moment. Krista čakali davy a oslavovali jeho príchod. Spievali Hosanna a mávali palmami. Evanjelium apoštola Jána, autora najpodrobnejšieho zápisu, opisuje, že Ježiš bol práve na vrchole svojej slávy: množstvo zázrakov, od uzdravenia malomocného po nakŕmenie stoviek ľudí, vyvrcholilo vzkriesením Lazara, ktorý bol už štyri dni mŕtvy. Povesť o tomto zázraku sa rýchlo rozšírila a Ježiš sa stal prvýkrát témou aj pre židovských veľkňazov. Rovnako sa ešte pred príchodom do Jeruzalema vyhlásil za Božieho syna a prvýkrát na seba privolal hnev Židov, ktorí ho chceli pre rúhanie kameňovať. Podarilo sa mu ukryť. To však mal byť iba začiatok.
Než prídu na rad sporné detaily a súperiace výklady, čo sa vlastne počas posledných dní života Ježiša Krista naozaj stalo,  treba si zhrnúť základné fakty.
Po prvé, je jasné, že Ježiš existoval, bol odsúdený a popravený. Nič z toho dnes nijaký rešpektovaný vedec nespochybňuje. Okrem evanjelií to potvrdzujú aj ďalšie židovské zdroje. Samozrejme, je tu ešte teologická interpretácia toho, čo sa stalo. Kresťania veria, že Kristus zomrel za hriechy všetkých ľudí. Nebyť hriechov od Adama a Evy po dnešok, nebola by jeho obeta potrebná. Máme tu teda historický fakt a jasnú teologickú interpretáciu.
O odsúdení Ježiša však v jednom momente musel niekto rozhodnúť. A teda niekto musí niesť zodpovednosť za odsúdenie a popravenie Ježiša Nazaretského.
Najvážnejší spor sa vedie medzi židovskými a kresťanskými biblistami. Židia poukazujú na rozpory medzi jednotlivými evanjeliami, respektíve spochybňujú ich texty s odvolaním sa na iné historické zdroje. Výhrad je mnoho, najdôležitejšie sú však tri. .spor prvý: deň poslednej večere
Prvý sa týka datovania Poslednej večere. Už spomínaný Geza Vermes, pôvodom maďarský Žid, ktorý najskôr spolu s rodičmi konvertoval ku katolicizmu, stal sa kňazom, aby neskôr konvertoval naspäť k judaizmu, upozorňuje na dôležitý časový nesúlad. Podľa Matúša, Marka a Lukáša bola posledná večera Ježiša s učeníkmi židovskou veľkonočnou (paschálnou) večerou, podľa Jána sa však uskutočnila o deň skôr. Spor o datovanie je dôležitý: bezprostredne po večeri sa začali diať udalosti, ktoré viedli k zatknutiu a odsúdeniu Krista. Lenže, ak by bola večera sviatočnou, nemožno si podľa Vermesa predstaviť zasadanie židovskej veľrady cez sviatky, bola to totiž zakázaná aktivita. Jánova chronológia preto pôsobí vierohodnejšie, protirečia jej však hneď traja evanjelisti.
Benedikt XVI. sa usiluje túto námietku zodpovedať. Najskôr uvádza výsledky výskumu Francúzky Annie Jaubertovej, ktorá podľa pápeža „imponujúcim spôsobom“ odstránila rozpor medzi tromi synoptikmi a Jánom. Podľa Jaubertovej totiž Matúš, Marek a Lukáš tieto udalosti datujú na základe kalendára rozšíreného najmä v Kumráne. Ježiš a jeho učeníci sa tak vraj riadili kalendárom, podľa ktorého pripadala veľkonočná večera už na utorok, kým Ján sa odvoláva na kalendár používaný židovskými autoritami.    
Pápež síce Jaubertovej pokus oceňuje, ale spolu s väčšinou teológov považuje za nepravdepodobné, že by Ježiš používal „kumránsky“ kalendár. Podľa Benedikta si treba vybrať medzi synoptikmi a Jánom. Z viacerých dôvodov sa napokon prikláňa k názoru, že skutočnú chronológiu podáva Ján. A tá je nasledovná: Posledná večera Ježiša s učeníkmi prebehla vo štvrtok, no nešlo o tradičnú paschálnu večeru. Židovská veľrada mohla teda pokojne zasadať, keďže paschálna večera pripadala v ten rok na piatok. Ježiša tak uznala veľrada vinným a odovzdala ho Pilátovi. Ježiš bol už v čase, keď sa v chráme zabíjali veľkonočné baránky a blížila sa tradičná večera, po smrti. .spor druhý: čo sa stalo pred veľradou
Tu je hneď niekoľko sporných bodov. Po prvé, judaista Vermes tvrdí, že žiadny súdny proces sa nemohol konať bez dôveryhodných svedkov obžaloby. Tí sa museli vo svojom obvinení zhodovať. Markovo evanjelium však hovorí o rôznosti a nesúlade svedectiev. Po druhé, podľa mišny,  najstaršieho tradičného rabínskeho zákonníka, musel každý sudca hlasovať samostatne, a teda o rozsudku smrti sa nemohlo rozhodnúť aklamačne, ako to tvrdia evanjeliá. Podľa ďalšieho pravidla nemohli byť najvyššie tresty nikdy vyhlásené v deň súdneho výsluchu, aj tomu však evanjeliá protirečia.
Vermes tiež vidí problém v udelenom treste. „Ukrižovanie či zavesenie človeka zaživa na strom nie je už v herodovskej dobe ako súčasť židovskej legálnej praxe doložené,“ tvrdí.  Tvrdenia štyroch evanjelií sú podľa Vermesa narušené aj opakovanými rozpormi, keď Lukáš píše iba o rannom zasadnutí veľrady, nespomína nočné zasadnutia ani žiadnych svedkov.
Benedikt protirečí názoru, že proces sa nemohol odohrať tak, ako ho opisujú evanjeliá. Odvoláva sa na nemeckého historika, znalca Nového zákona a raného judaizmu Martina Hengela (mimochodom, protestanta), podľa ktorého nie sú známe detaily o vtedajšom práve. Takisto rabínsky zákonník mišna, ktorý bol spísaný takmer 200 rokov po smrti Ježiša, nemožno používať ako dôkaz, ktorý by usvedčoval evanjeliá, že interpretujú súdny proces nepresne. Podľa pápeža možno považovať za pravdepodobné, že zasadnutie veľrady nebolo samotným súdom, ale skôr dôkladným výsluchom, na ktorom sa židovská aristokracia rozhodla Ježiša odovzdať do rúk rímskeho miestodržiteľa.    .spor tretí: kto rozhodol o treste smrti
A napokon najdôležitejší spor medzi kresťanskými a židovskými autormi sa týka zodpovednosti za justičnú vraždu. Zradil ho Judáš a popravili rímski vojaci, o vine sa však rozhodlo niekde medzi tým. Kto teda nesie osobnú zodpovednosť? Židovská elita? Alebo jeruzalemská pouličná luza? Alebo Pilát, preukázateľne krutý vládca, ktorý sám Ježišovi povedal, že má právo rozhodnúť o jeho smrti alebo slobode? A za čo bol vlastne Ježiš odsúdený?
Hoci ide o jednoduché otázky, odpoveď je komplikovaná.
Judaista Vermes tvrdí, že náhle zvolanie 71 sudcov veľrady v čase, keď nebolo isté, či a kedy Judáš Ježiša zradí, je pomerne iluzórne. Spochybňuje aj to, že by židovskí nacionalisti vydali Rimanovi svojho rodáka a za výmysel označuje právny zvyk veľkonočnej amnestie, na základe ktorej si zhromaždený ľud vypýtal milosť pre Barabáša a odsúdenie Ježiša. Takáto milosť je však podľa neho mimo evanjelií neznáma. Takisto považuje za nerealistické označenie Piláta za vystrašeného človeka. Vermesovi prekáža aj náhla zmena stratégie a obvinenia Ježiša, teda posunutie prípadu z veľrady na Piláta, ako aj isté rozpory medzi jednotlivými evanjelistami. Ruky si Pilát umýva iba u Matúša, prepustenie Ježiša žiada najaktívnejšie u Jána. Matúš tiež jediný spomína zlé sny Pilátovej manželky, ale aj historicky kontroverzné slová: „A všetok ľud odpovedal: Jeho krv na nás a naše deti!“ (Pozri rámček.)
Podľa evanjelistov obvinili židovskí veľkňazi Ježiša z bohorúhačstva, ale keďže nemali právomoc ho odsúdiť na smrť, odovzdali ho rímskej moci a obvinenie preklasifikovali: aby mohli Rimania Ježiša odsúdiť, museli ho veľkňazi posunúť do roly politického buriča, ktorý ako židovský kráľ ohrozuje rímsku moc.  
Pápež rieši niektoré z uvedených námietok týkajúcich sa židovského podielu viny v jednej kapitole, ktorá zatiaľ vyvolala najväčšiu pozornosť. Priznáva, že evanjelisti sa líšia v tom, ako označujú Ježišových žalobcov, teda tých, čo tlačili na jeho popravu. Podľa Jána to boli „Židia“. Benedikt XVI. dôvodí, že Ján tým nemohol mať na mysli židovský národ, keďže on sám bol Židom, rovnako ako Ježiš, jeho učeníci a jeho pôvodní prívrženci. Pod „Židmi“ tak treba rozumieť chrámovú aristokraciu. Podľa Marka je však okruh vinníkov širší. Zmieňuje „ochlos“, teda luzu, ktorá si vyžiadala amnestiu pre Barabáša. Podľa Benedikta mal Barabáš ako protirímsky burič svojich sympatizantov, ktorí sa zhromaždili pred Pilátom. A Ježišovi prívrženci? Tí sa v tom čase zo strachu skryli.
Hoci Matúš hovorí, že bol prítomný „všetok ľud“, podľa Benedikta tým rozhodne nemohol vyjadriť historický fakt. „Ako by tam mohol byť v danom okamihu prítomný všetok ľud a volať po Ježišovej smrti?,“ pýta sa pápež a pokračuje, že skutočnými žalobcami boli chrámová elita a na podporu Barabáša zorganizovaná luza.      
Benedikt XVI. odmieta názor, že veľkonočná amnestia je výmysel a takisto odmieta, že by evanjeliá zľahčovali vinu Piláta a Rimanov. Na to podľa neho nemali žiadny dôvod, keďže boli písané v čase krutého prenasledovania raných kresťanov. Pre Piláta bol však Ježiš náboženským rojkom, ktorý neohrozoval jeho právnu moc – na rozdiel od buričov ako Barabáš. Preto by bolo Pilátovi milšie, keby ľud omilostil Ježiša.   .pilát nie je bez viny
Rímsky miestodržiteľ bol však pragmatik. Ako uvažuje Benedikt, na jednej strane bol mužom antiky, ktorý rátal s tým, že v ľudskej podobe môžu vystupovať bohovia či im podobné bytosti. Podľa pápeža teda treba brať do úvahy, že Pilát musel cítiť strach z odsúdenia človeka, v ktorom mohlo byť aj čosi božské. Jednoducho, Pilát nechcel na seba zoslať hnev božstiev. Navyše si plne uvedomoval, že Ježiš je na základe obžaloby nevinný. Výsledok hlasovania luzy mohol ignorovať. On sa však rozhodol pre nespravodlivý rozsudok. Jednoducho pragmatik moci, ktorý sa obával nepokojov a chcel pokoj. Benedikt je presvedčený, že na Piláta zjavne zapôsobili aj vyhrážky prítomných Židov, ktorí videli Pilátovo váhanie a varovali ho, aby sa nepostavil svojím rozhodnutím proti cisárovi.  
Benedikt XVI. preto píše: „Napokon bol jeho strach o kariéru silnejší než strach pred božskými mocnosťami.“ Kto teda nesie zodpovednosť za najdôležitejšiu popravu v ľudských dejinách? Podľa Židov, ktorí neveria v Ježišovo božstvo, to bol Pilát. Podľa Benedikta to bol skôr proces: o vine rozhodla chrámová elita, ktorá plnila akoby funkciu našej polície a prokuratúry. Pilát, ktorý dal Ježiša najskôr mučiť a potom zabiť, mal právo veta a celý proces musel potvrdiť alebo mohol zvrátiť, Ježišov život mu však za to nestál. Nuž, a potom je tu pouličná jeruzalemská luza, podľa niektorých historikov dobre organizovaná.  Tá sa správala ako porota v americkom súde a žiadala smrť. Najhoršia hodina ľudstva však speje k prekvapivému záveru. Ježiš ešte na kríži priamym vinníkom odpúšťa a do nebeského kráľovstva ako prvého pozýva vraha z vedľajšieho kríža. Stačí tak málo.
A to je už príbeh, ktorý sa týka nás všetkých.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite