Cítim radosť

Školu som skončil v roku 1989 a celý socializmus som sa bál, čo budem robiť, nevedel som, čoho sa chytiť. Mal som pred očami svojho otca, ktorý bol projektant, a celý život prežil v bielom plášti a v takom sterilnom prostredí. Toho som sa desil. Ale hneď po skončení školy  som mal som možnosť ísť na niekoľko týždňov manuálne pracovať do bavorskej mliekarne. A to bol pre mňa obrovský  zážitok. 

Vždy som mal obrovský rešpekt z manuálnej práce, ale tam som videl, že to nie je ani tak o kvaltovaní ako o systéme. Keď sa pokazil pás, okamžite sme šli skladať kartóny, alebo robiť niečo iné. U nás by sme si šli asi všetci zapáliť. Hoci som tam bol len päť týždňov, veľmi ma to ovplyvnilo. Pritom som naozaj robil iba za pásom,  spolu s Turkami a Poliakmi. Ale vrátil som sa celkom zmenený.

Nie hneď, najprv som pracoval v špecializovanej štátnej správe na novoustanovenom referáte odpadov. Jedna vzácna kolegyňa mi po pol roku povedala: Peter, teba je v štátnej správe škoda, musím ťa zoznámiť s jedným  podnikateľom, lebo ten hľadá presne takého človeka. A už to bolo. 

Áno,  a on mi dal krídla. 

Musel som sa zdokonaliť v mnohých veciach, aj jazykovo, dostal som sa na stáže do USA, do Kanady, Anglicka, a zakrátko som vo firme získal veľkú samostatnosť, stal som sa konateľom a po pár rokoch aj spoločníkom. Spolu sme podnikali štrnásť rokov.

Je  to silná osobnosť, veľký filantrop, veľmi zaujímavý človek. Ja ho v mnohých veciach nasledujem. On mal víziu, ktorú dodnes napĺňa: chce tu vybudovať novodobú šľachtu, s hlboko zakorenenými etickými zásadami.

Áno, ale my sme tak fungovali. A keď som bol na študijných pobytoch v USA a v Kanade, tak som všetkých dookola úprimne presviedčal, že v našej krajine sa podniká férovo, že korupcia tu nie je. Tak som to ja vnímal. (Úsmev.) 

Obchody so štátom boli skôr výnimočné, ale pamätám si, ako som raz doťahoval jeden obchod s  intervenčnou agentúrou na ministerstve, bol tam vtedy nejaký človek z HZDS. Stačilo, že som ho svojou uvoľnenosťou, otvorenosťou a priamymi otázkami pritlačil do kúta, ponúkli sme totiž v súťaži takú cenu, že nemohli ustúpiť.

Presne tak. Ale Andrej Jankuliak pristupoval k svojim ochodným partnerom tak, že oni cítili, že v sebe nesie hodnoty. A vrana k vrane sadá, postupne sme sa obklopili podobnými ľuďmi. Asi sme vytvorili také linky pozitívnej deviácie. 

Andrej Jankuliak vnímal podnikanie z dlhodobého hľadiska. Občas išiel do straty a občas, keď sa dostal s niekým do sporu, ustúpil, hoci bol v práve. My mladí sme sa na to hnevali, chceli sme sa hneď súdiť, ale on to odmietal. Táto stratégia sa mu vyplatila. Dnes má okolo seba tím lojálnych ľudí, firma stále rozbieha nové a nové veci a má v sebe neuveriteľný drajv. 

Nie, rozišli sme sa v tom najlepšom. 

Okolo tridsiatky prišla osobná kríza, zlom, povedal som si, že už nechcem zarábať peniaze. Mal som pocit, že som už toho dosiahol dosť a už som aj zarobil dosť peňazí. 

Ale ja som sa pýtal, čo bude ďalej. Asi mám v genetickej výbave túžbu pomáhať. 

Áno, osvojil som si Návrat, ich poslanie nám bolo doma veľmi blízke. Takže som si mohol naplniť svoju potrebu dávať, aj veľa dávať, a riešil som si tak, samozrejme, aj svoje ego. Zároveň som však vnímal, že Návratu som schopný pomáhať iba finančne, lebo jeho ľudia sú profíci a ja sa tam nemám ako inak uplatniť. No a to mi fungovalo len pár rokov. 

Mal som pocit, že už nechcem byť len sprostredkovateľom pomoci. Viem síce úspešne a dobre zarobiť peniaze, ale to nie je všetko. Chcel som sa na pomáhaní zúčastňovať bytostne. Niečo som hľadal. A raz, keď sme tak sedeli s obchodnými partnermi na rokovaniach, som si uvedomil, že som už mimo tohto obchodníckeho sveta, že toto ma už nenapĺňa, že ja som už ľudsky niekde inde. 

Nie, bolo to v čase jej rozvetu. Dodnes sa jej úžasne darí. 

No v prvej fáze som sa bál, či mi nepreskočilo a zašiel som za psychológom. Zanalyzoval ma a povedal, že je to zaujímavý prelom v mojom živote. Po rokoch sme sa stretli na jednom učiteľskom seminári a bol prekvapený, kde ma to zanieslo.

Vo firme mi dali rok voľna, taký sabat, aby som mal čas na premýšľanie. Ale ja som hneď nabehol do našej základnej školy, či nepotrebujú angličtinára. A začal som učiť. A pritom som si postgraduálne dorábal pedagogické minimum, potom ešte aj etickú výchovu, urobil som si aj kurz pomáhajúceho odborníka v sociálnej organizácii, takže som bol zrazu rozbehnutý na rôzne strany a strašne ma to všetko bavilo. Stretával som nových ľudí, zažíval nové pohľady, podnety. 

V biznise vždy hráte nejakú rolu a ja som mal pocit, že tejto roly mám už dosť. Ale dodnes hľadám odpoveď, prečo prišiel ten zlom. Bolo to asi úprimné hľadanie seba samého, otvorenie sa pravdivosti a hľadanie takej platformy, kde človek môže sám seba viac reflektovať. Čoraz viac ma fascinuje otázka: Kto som? A stále neviem. 

Áno, bolo to tak. Aj tak to pre mňa nebolo uspokojujúce. Hoci kedysi v tridsiatke som sa tešil, že som v takej skvelej firme a všade som hovoril, že mám vďaka nej „vystaráno“ do penzie. Chválil som sa, akú mám úžasnú prácu, krásny kolektív ľudí, dobré peniaze. 

Vysoko nadštandardné. Hoci my sme si vo firme povedali, že skromnosť je v pokore, preto do individálnej spotreby išlo minimum, všetky zarobené peniaze sa otáčali ďalej a ďalej. 

Nie, poďakoval som sa, rozlúčil a išiel svojou vlastnou cestou. Ale s bývalými kolegami sme dodnes priatelia. 

Áno, ale vždy som si nechával určitý odstup, aby som nemusel zapadnúť do toho nenormálneho kolotoča školskej administratívy, pretože to som nechcel. Mal som už niečo niečo nažité, cítil som istú zrelosť a vďaka zarobeným peniazom aj finančnú nezávislosť. Chcel som sa venovať len tomu jadru.

Vzťah s deťmi.

Neviem, možno im to bolo čudné a určite som spočiatku bol skôr pozorovateľ, a aj oni mňa veľmi pozorovali. Vôbec netušili, čo mám za zámery a čo to má celé znamenať. Trvalo to rok, dva, tri roky a prakticky až teraz sa začínam zrastať aj so zborovňou. Ale naša škola v Dunajskej Lužnej je svojím spôsobom vzácna, je tu zrelý kolektív, prajné vzťahy, čo je vraj skôr výnimka.

Určite sa mi páči, že mám prácu, do ktorej nemusím dochádzať autom, ale chodím do nej pešo. Teda netrávim každý deň dve hodiny v aute. Ale to nebolo najpodstatnejšie. (Úsmev.) Asi som k práci s deťmi od mladosti inklinoval, chodil som do táborov, robil som vedúceho. Bavilo ma to. A mal som naivnú predstavu, že ja budem celkom iný učiteľ. Že budem pre svojich žiakov taký milujúci otec. Nechcel som byť pre nich ani policajt, ani tvrďas, ale súcitný, sprevádzajúci, milujúci učiteľ. 

No s takouto víziou som prišiel do školy, ale nie je jednoduché ísť takouto cestou, hoci stále si tú víziu udržiavam. Asi nie som najlepší učiteľ, lebo pre mňa nie sú dôležité vedomosti, pre mňa je kľúčové vedieť si vytvoriť s deťmi vzťah a byť v ňom šťastný. 

Niektorých svojich učiteľov som veľmi obdivoval pre ich vedomosti a istý čas som sa aj nazdával, že toto sú hodnoty: vysypať všetky fakty z rukáva. Ale informácie si dnes predsa nájdem, sú na to rôzne technológie, dnes je podľa mňa hodnota niečo iné. S mojimi žiakmi idem naprieč všetkým tým učebným plánom ako samorast, ale zažívame krásne chvíle. Na inšpekcii by som asi dobre nedopadol. (Úsmev.)

Zemepis mám len dve hodiny, ale ani by som viac nechcel, lebo tam sa práve tlačí na to, aby deti vedeli, ako sa ktorý polostrov volá. Uznávam, je dobré orientovať sa v tom, ale moja danosť je niekde inde. Nie som schopný od detí vyžadovať veci, ktoré sám zaznávam. Potom si pripadám falošný. Preto aj skúšam ledabolo, ale uvedomujem si, že by tieto veci deti mali vedieť. Aj tu idem skôr po zážitkoch. Hodina o čaji s degustáciou čajov, príprava pizze a podobne. Našťastie, mám aj kvalifikáciu na etickú výchovu a tak učím najmä tento predmet a šťastnou náhodou som sa dostal ešte k hudobnej výchove. Jedna kolegyňa to nechcela učiť, tak ja som to zobral, a vytiahol som z polotieňa svoju schopnosť hrať, som taký multiinštrumentalista na amatérskej úrovni. V škole to stačí a s deťmi si to naozaj užívame. Spievame elánovky, žbirkovky, všetko možné, bavíme sa, tancujeme.

Áno, som veľmi šťastný. Napĺňa ma to, hoci si stále v škole udržiavam taký voľnejší režim.

Škola je taká, aká je naša spoločnosť. Orientovaná na výkon, na to šťastné prežívanie akosi pozabúdame. Výkonovo menej úspešní žiaci v škole nachádzajú akosi málo radosti. 

Neuznávam, keď deti sedia v laviciach a pred sebou majú notebooky. Uvedomujeme si, že tým podporujeme ich izoláciu? Už nielen doma, ale aj v škole. 

Fúha, toto je moderna? To, že deti v škole robia na počítači? No tak to sa mi nepáči. Je to zastierací manéver. Porozprávajte sa s deťmi, ako sa v škole cítia, to je lepší parameter ako počet počítačov. A nemám rád ani to, čo priniesla Európska únia do školstva. To je socializmus v modrom. Skočíme na každý program,  ktorý sa nám ponúka. Robíme rôzne súťaže, ktoré EÚ vyhlasuje, a je to čistý formalizmus. Podstatné je niečo celkom iné.

Rodina je vo veľkom strese a v zlej kondícii. To je vinou toho, ako sme roztočili tento kapitalizmus, a deti sú jeho obeťou. Nemajú blízke vzťahy s rodičmi, lebo tí na ne nemajú čas, sú radi, že deti doma sedia za počítačmi. Učitelia sú potom nervózni, lebo deti sa v škole nevedia sústrediť ani na profilových hodinách, ako slovenský jazyk, matematika, angličtina, kde sa sústrediť treba. Deťom chýba kvalitný, napĺňajúci dialóg s rodičmi. A  vo svojej bezmocnosti kričia. Kričia tak, ako vedia – sú zlé, nepočúvajú. A teraz vy ako učiteľ môžete či  musíte tú ich frustráciu riešiť. 

Snažím sa byť súcitný, robím pre deti rôzne krúžky, chodia mi tam aj rómske deti a všetky sa ma chcú dotýkať. Toto im chýba, vzťah s dospelým človekom. Občas pociťujem chvenie, že by som im mal dávať ešte viac.

To sa ani nedá. Ale keďže ste s deťmi päť, šesť hodín päťkrát do týždňa a ony za vami vystierajú ruky, tak čo urobíte? To je silný fenomén. Ale vidím aj iné veci. Učiteľky, ktoré učia dlhé roky, mi hovoria, že z roka na rok musia zľavovať z nárokov na deti. Príklady, ktoré ešte pred pár rokmi bežne žiakom dávali, už dnes nedávajú, tie nároky idú z roka na rok dole.

Určite nie, ale prečo to tak je? Neviem. O intelekte to zrejme nebude. Podľa mňa je problém v citovom živote a v  citovom naplnení. Mám pocit, že rodina nikdy nebola v takých poruchách ako teraz. Uvidíme, aké výsledky sa dostavia. 

Ja tú etickú výchovu nemám filozoficky zakorenenú. Mám deti učiť, aby konali dobro. Ale z teórie hier vyplýva, že v hre, ktorá nemá opakovanie, sa oplatí porušovať pravidlá. Takže keď neveria, že niečo pokračuje, tak sa oplatí podvádzať. Viktor Kožený to dobre ovládal, vedel, že privatizácia sa nebude opakovať, tak sa mu oplatilo podvádzalť. A život je taký istý. Ak sa neopakuje, tak sa oplatí podvádzať, robiť skratky. A keď začnem deťom rozprávať aspoň okrajovo niečo o Bohu, tak ma zastavujú, že ony nemajú náboženstvo a ja im vysvetľujem, že to spolu súvisí. 

To je otázka, na ktorú nemám odpoveď, keď nejdem do náboženstva. No prečo sa oplatí robiť dobro, keď to nemáte ukotvené? Nejdem na deti s náboženskou výchovou, ale  je jasné, že sme súčasťou kresťanskej civilizácie a tak Boha máme skryte zakomponovaného v našich etických princípoch.  A ja ho tam nenápadne zapracúvam tak, ako to ja cítim. Etika má silný koreň vo večnosti, v Bohu, ale to sú slová, ktoré niektorých iritujú. Držím sa však toho najdôležitejšieho Ale pre mňa je najskvelejšie poznanie, že učiteľ má byť vzor. Rovnako aj rodič, žiadna iná výchova nemá zmysel, ak nie sme dobrým  byť príkladom pre deti.

Ja sa necítim súčasťou nejakého stavu, to je asi moja osobnostná výbava. Cítim sa rešpektovaný, nestretávam sa s dešpektom voči mojej osobe, ale vidím, že voči učiteľom je tu spoločenský dešpekt. 

Áno, cítiť to. Rodičia, úspešne roztočení v rôznych zahraničných firmách, si urobia obraz o učiteľovi už len na základe poznámok, ktoré ich dieťa nosí domov. Ale je to aj o  vnútornej výbave učiteľa, o jeho zrelosti a vnútornom vyžarovaní človeka. Učiteľské povolanie je nedocenené, ale môžeme si za to aj sami. Pre niektorých ľudí je to možno akoby konečná stanica. 

Na školu som prišiel primárne preto, aby som učil, chcel som zistiť, čo dokážem tým deťom odovzdať. Mám tu na základnej škole aj svoje dve deti, takže istým spôsobom ich sprevádzam a sám sa o sebe veľa učím. Získal som na škole veľa času na sebapoznávanie. 

Nie, za peniaze, ktoré som z firmy dostal, sme kúpili tri nehnuteľnosti, zrekonštruovali sme ich a dali do prenájmu. Je to pre nás taká poistka. Hotovosti som sa prakticky zbavil a to by ste neverili, aká nastala v duši úľava. Peniaze neriešim. Žijeme skromne a slušne. 

To sme najprv ani tak nezamýšľali, ale vyvinulo sa to nejako prirodzene, že sa ocitáme v situáciach, v ktorých treba byť nápomocní a chápajúci.  Život nám ukazuje, aké je to v mnohých rodinách zložité a ťažké. Snažím sa s tými ľuďmi súcitiť, nevyhadzujem ich, keď nemajú na prenájom, takže áno, stalo sa z toho aj také sociálne podnikanie. 

Som tu ako priateľ, hosť, ktorý sem raz zavítal a vytvoril si s týmito ľuďmi nezištné vzťahy. Má pre mňa veľký význam chodiť sem. 

Nie, tomu sa vyhýbam. Nemám rád inštitucionalizáciu vzťahov, nemám rád štruktúry, rád mám, keď sa veci dejú neformálne. A mám rád neformálne sociálne projekty. Napríklad teraz sme pomáhali jednej rodine, ktorej hrozil vyhadzov z podnájmu a následné odobratie detí do detského domova. Obec si nevedela rady, ale s Návraťákmi sme začali tú rodinu sanovať a moji bývalí kolegovia jej zohnali bývanie. Z toho mi idú po tele zimomriavky. 

Áno, podarilo sa mi to, po čom som túžil -- nepomáhať len prostredníctvom peňazí, ale cez seba, a na to som pyšný. Aj sám pred sebou. Že som to preklopil. Možno je to pre mňa ľahké hovoriť, keď už mám zarobené.

Idú robiť to, čo cítia ako svoje poslanie. Možno je v tom aj potreba splatiť to, čo človek dostal ako nevídaný dar. Môj život je teraz mozaika, ktorá je veľmi krásna a obohacujúca. Mám krásnu rodinu, úžasný vzťah s manželkou, so svojimi deťmi aj so širšou rodinou, vážim si aj vzťah s mojimi kolegami v zborovni, cítime vzájomný rešpekt, a samozrejme, teším sa zo vzťahu so svojimi žiakmi. Aj tu, v tomte domove, máme komunitu zaujímavých ľudí. Cítim silné naplnenie. 

Asi áno, ale neviem ešte presne, čo to bude, ani kedy to bude. Som trpezlivý, ale cítim, že mi prichádza nová energia, a tak sa podvedome pripravujem na novú fázu.