Žiadne prieskumy verejnej mienky netreba brať príliš vážne, a už vonkoncom sa nimi nesmú rozumní politici riadiť. Nálady ľudu sú prchavé, prieskumy nejednoznačné. Preto sú titulky, že Fico by dnes vládu zostavil sám, skôr provokatívne, než akokoľvek poučné. Ale trend, podľa ktorého koalícia stráca, a Fico získava, už stojí za jemné povšimnutie.
Prečo vláda, ktorá zatiaľ len hasí požiare, založené predchodkyňou (aj to nedôsledne a nie všetky), čelí kritike, a podpaľač sa kúpe v rastúcich percentách?
Okrem mimoriadne slabej pamäti nás Slovákov vidím tri príčiny – nerozumné slová vtedajšej opozície pred voľbami, rozpočtovú zodpovednosť dnešnej koalície po voľbách a jej prekvapujúco chabú schopnosť komunikovať.
1. Za nerozumné považujem najmä dve heslá, ktorými si vtedajší opoziční lídri získavali volebnú priazeň: Nebudeme privatizovať a Zvýšime kvalitu vášho života.
Prvý záväzok bol prijatím falošnej hry, vnútenej Ficom, v ktorej štátne je fajn a privátne fuj. Máločo je vzdialenejšie realite, než toto marxistické videnie sveta, napriek tomu sa široko presadilo. Ficova vláda naozaj neprivatizovala štátne firmy – privatizovala len ich zisky, čím ich astronomicky zadlžovala. Opozícia preto mohla pokojne kričať, že odstráni z dosahu štátnych úradníkov všetky podniky, ktoré sa budú dať sprivatizovať. A našla by podporu, pretože úpadok a rozkrádanie štátnych firiem boli zjavné. Lenže, zahralo sa na city tých závistlivcov, ktorých Fico naučil, že štátne je dobré – a dnes žne koalícia trpké ovocie. Ak sa nechce prizerať bankrotom štátnych firiem a ak chce naozaj znižovať deficit, je nútená privatizovať, a Fico sa môže smiať. Obrana, že sľub neprivatizovať sa týkal len strategických podnikov, je zúfalo nezrozumiteľná. Iná však nie je. Poučenie? Nikdy, ani pred voľbami, nehovoriť to, čo chce počuť cudzí volič.
Záväzok zvýšiť kvalitu života bol z podobného súdka. Fico mesiášsky sľubuje, že zlepší život svojich voličov, ale pravica? Za čo nás máte? Vieme, čo je kríza, chápeme, že ceny ropy ani potravín nezávisia od našich politikov, rozumieme, že po nezodpovednom hodovaní ľavice musíme aj my strpieť pôst. Sme za zníženie deficitu, nie sme ovce ani odborári. Navyše, od politikov nežiadame zvyšovanie kvality nášho života, postačia nám dobré zákony, súdy, polícia, rozumné dane a odvody, a kvalitu svojho života si zvýšime sami. Lenže sľub bol daný, a Fico sa smeje druhýkrát – ako ste zvýšili kvalitu života, keď je drahší benzín, chlieb, diaľničné známky? Poučenie? Nikdy, ani pred voľbami, nesľubovať to, čo nemáme v rukách.
2. Za rastom Ficovej popularity je aj väčšia zodpovednosť dnešnej vlády. Táto koalícia evidentne viac šetrí a menej kradne ako jej predchodkyňa. Ale šetriť znamená škrtať mnohé platy, rušiť mnohé projekty, spomaliť stavbu diaľnic, menej plytvať v nemocniciach. Nepopulárne, hoci nevyhnutné kroky vždy uberajú percentá. Tu poučenie nie je. Len nádej, že v treťom či štvrtom roku vládnutia príde ovocie rastu.
3. Až nepochopiteľne nízka schopnosť koalície komunikovať svoje rozumné kroky je treťou kľúčovou príčinou Ficovho rastu. Toto ma naozaj prekvapuje. Koaliční lídri nie sú nijakí začiatočníci, sú zruční už aj pri rokovaniach v Bruseli, na internete ich kryje armáda SaS, rozumejú makroekonomike, a sú oveľa menej zašpinení než Smer a SNS – a predsa drvivú väčšinu verejných diskusií a sporov prehrávajú. Mám len tip, prečo to tak je – zdá sa mi, že väčšiu váhu prikladajú svojim činom než slovám. Niet väčšej chyby v mediálnej ére politiky, kde nerozhoduje realita, ale tón, pohľad a chuť slov.
Čo s tým? Nerozumné predvolebné sľuby sa nedajú vziať späť. A ani zo zodpovednejšieho narábania s rozpočtom sa nesmie ustupovať. Ostáva jediné – viac a jasnejšie hovoriť s národom.
1. Za nerozumné považujem najmä dve heslá, ktorými si vtedajší opoziční lídri získavali volebnú priazeň: Nebudeme privatizovať a Zvýšime kvalitu vášho života.
Prvý záväzok bol prijatím falošnej hry, vnútenej Ficom, v ktorej štátne je fajn a privátne fuj. Máločo je vzdialenejšie realite, než toto marxistické videnie sveta, napriek tomu sa široko presadilo. Ficova vláda naozaj neprivatizovala štátne firmy – privatizovala len ich zisky, čím ich astronomicky zadlžovala. Opozícia preto mohla pokojne kričať, že odstráni z dosahu štátnych úradníkov všetky podniky, ktoré sa budú dať sprivatizovať. A našla by podporu, pretože úpadok a rozkrádanie štátnych firiem boli zjavné. Lenže, zahralo sa na city tých závistlivcov, ktorých Fico naučil, že štátne je dobré – a dnes žne koalícia trpké ovocie. Ak sa nechce prizerať bankrotom štátnych firiem a ak chce naozaj znižovať deficit, je nútená privatizovať, a Fico sa môže smiať. Obrana, že sľub neprivatizovať sa týkal len strategických podnikov, je zúfalo nezrozumiteľná. Iná však nie je. Poučenie? Nikdy, ani pred voľbami, nehovoriť to, čo chce počuť cudzí volič.
Záväzok zvýšiť kvalitu života bol z podobného súdka. Fico mesiášsky sľubuje, že zlepší život svojich voličov, ale pravica? Za čo nás máte? Vieme, čo je kríza, chápeme, že ceny ropy ani potravín nezávisia od našich politikov, rozumieme, že po nezodpovednom hodovaní ľavice musíme aj my strpieť pôst. Sme za zníženie deficitu, nie sme ovce ani odborári. Navyše, od politikov nežiadame zvyšovanie kvality nášho života, postačia nám dobré zákony, súdy, polícia, rozumné dane a odvody, a kvalitu svojho života si zvýšime sami. Lenže sľub bol daný, a Fico sa smeje druhýkrát – ako ste zvýšili kvalitu života, keď je drahší benzín, chlieb, diaľničné známky? Poučenie? Nikdy, ani pred voľbami, nesľubovať to, čo nemáme v rukách.
2. Za rastom Ficovej popularity je aj väčšia zodpovednosť dnešnej vlády. Táto koalícia evidentne viac šetrí a menej kradne ako jej predchodkyňa. Ale šetriť znamená škrtať mnohé platy, rušiť mnohé projekty, spomaliť stavbu diaľnic, menej plytvať v nemocniciach. Nepopulárne, hoci nevyhnutné kroky vždy uberajú percentá. Tu poučenie nie je. Len nádej, že v treťom či štvrtom roku vládnutia príde ovocie rastu.
3. Až nepochopiteľne nízka schopnosť koalície komunikovať svoje rozumné kroky je treťou kľúčovou príčinou Ficovho rastu. Toto ma naozaj prekvapuje. Koaliční lídri nie sú nijakí začiatočníci, sú zruční už aj pri rokovaniach v Bruseli, na internete ich kryje armáda SaS, rozumejú makroekonomike, a sú oveľa menej zašpinení než Smer a SNS – a predsa drvivú väčšinu verejných diskusií a sporov prehrávajú. Mám len tip, prečo to tak je – zdá sa mi, že väčšiu váhu prikladajú svojim činom než slovám. Niet väčšej chyby v mediálnej ére politiky, kde nerozhoduje realita, ale tón, pohľad a chuť slov.
Čo s tým? Nerozumné predvolebné sľuby sa nedajú vziať späť. A ani zo zodpovednejšieho narábania s rozpočtom sa nesmie ustupovať. Ostáva jediné – viac a jasnejšie hovoriť s národom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.