.zdravotná sestra, 52-ročná iracká kresťanka Intisar Jakobová sa vlani 31. októbra tešila, že bude mať v bagdadskej nemocnici Anjela Rafaela pokojnú službu. Napokon, nedele také zvykli bývať. Denná rutina, nijaké plánované operácie.
Počas omše sa pri neďalekom kostole ozvala mohutná explózia: nálož v automobile. Krik, zmätok, šok. Do nemocnice začali prinášať ranených. „Ako sme ich ošetrovali, ozval sa druhý výbuch. Kostol sa ocitol v ruinách, zabilo aj dvoch kňazov. Reagovali sme rýchlo, inštinktívne. Zranených sme posielali aj do iných nemocníc. Mnohí mali črepiny, projektily aj v hlave. Pamätám si na mladú ženu vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Zachránili sme ju aj dieťa. Jej manžel a svokor však zahynuli. Jeden chlapec, ktorý prišiel z Ruska do Bagdadu, aby sa oženil, mal odtrhnutú ruku. Všetko sa to zbehlo hrozne rýchlo. Bol to šok. Živí ľudia, no pôsobili ako zombie,“ pani Jakobová začína vo svojom bejrútskom azyle spomínať.
To však bol iba začiatok. Až po dvoch, troch hodinách sa spoločne s ostatnými zdravotníkmi z nemocnice dostala do útrob kostola, v ktorom sa nachádzali ranení. „Všade bola krv, dávali sme anestézie. Kolega doktor, ktorý bol na omši, mal ruku plnú črepín skla. Americkí a irackí vojaci prišli až po štyroch, piatich hodinách. Trochu neskoro...“ pokračuje pani Jakobová.
Po tom, čo zažila, sa rozhodla z Iraku ujsť. Najmä, ak jej po teroristickom útoku zavolal neznámy muž na mobil, ktorý bol verejne známy: čísla zdravotníkov mali všetci pacienti. „Pomáhala si zraneným. Si kresťanka. Neveríš v Boha,“ povedal jej prvýkrát. Potom zavolal opäť. Pritvrdil. „Zabijeme teba aj tvojho syna! Zabijeme všetkých, ktorí pomáhali obetiam útoku a pochovávali ich!“ Pani Jakobová viac nepotrebovala. Neznámemu mužovi nič nepovedala. Zložila, v obrovskom strachu vybrala z mobilu SIM kartu a zahodila ju. Uvedomila si, že vrahovia môžu presne poznať jej rozvrh služieb. Čo najrýchlejšie dala vyhotoviť potrebné cestovné dokumenty a 9. decembra odletela so synom a nevestou – sem do Bejrútu. Libanon ich neprijal príliš vľúdne. Na colnici museli zaplatiť dvetisíc dolárov a ukázať rezerváciu hotela. Dnes bývajú v prenajatom byte, finančná rezerva sa im kráti. Dcéra zo Spojených štátov jej posiela 350 dolárov každý mesiac na nájomné. Syn pracuje v pekárni, plat má nízky.
Akokoľvek, sú šťastní, že žijú. A nedávno sa jej narodila v Bejrúte vnučka. Rodinný poklad. „Do Iraku sa nevrátim, nikdy,“ zaprisaháva sa pani Jakobová. Ukazuje nám s bázňou maličkú čiernobielu fotografiu rehoľnej sestry Marianny, ktorá dodnes ostala v Bagdade a pracuje v nemocnici.
.laboratórium spolužitia
Mohutná vlna pouličnej revolty, ktorá teraz zachvátila už takmer celý arabský svet, sa jednému štátu, akoby zázrakom, zatiaľ vyhýba – Libanonu. Keby sme chceli byť ironickí (čo nechceme), tak povieme, že táto nábožensky pestrá krajina rozlohou a počtom obyvateľov o niečo menšia ako Slovensko, s hlavným mestom považovaným kedysi za Paríž Blízkeho východu, si svoj „prídel“ násilností vyčerpala počas zničujúcej občianskej vojny (1975 – 1990), z ktorej sa nespamätala dodnes. Dejiny tejto krajiny, ktorá v roku 1946 získala nezávislosť (spoločne so Sýriou bol Libanon po 1. svetovej vojne pod francúzskym mandátom), sú aj dejinami atentátov na politikov. Striedavo tu bojoval a opäť sa spájal takmer každým s každým: kresťanské frakcie, aj obidva moslimské smery, sunniti a šiíti. S istotou možno tvrdiť iba to, že nikdy sa nespojí susedný Izrael s Hizballáhom.
Dnešná absencia pouličnej revolty má však aj praktický dôvod: niet príliš voči komu demonštrovať. Libanon totiž od 12. januára, keď ministri Hizballáhu a jeho spojenci spôsobili pád vlády národnej jednoty sunnitského premiéra Saada al-Harírího, syna pred šiestimi rokmi zavraždeného premiéra Rafíka Harírího, nemá vládu. Hlavnou príčinou je spor o tribunál OSN, ktorý zrejme obžaluje z atentátu práve Hizballáh. Vodca tohto šiítskeho militantného hnutia, podporovaného Iránom, Hasan Nasralláh, sa pritom pred pár dňami vyjadril, že arabskí vládcovia zasahujúci tvrdo voči protestujúcim by si mali svojich občanov vypočuť skôr, než bude neskoro. Podporil tak revolty v Egypte, Tunisku, Líbyi, Maroku, Jemene aj Bahrajne.
Popri spletitých politických súvislostiach je však Libanon aj dobrým „laboratóriom“ spolužitia kedysi dominantných kresťanov a čoraz početnejších moslimov. Trendy sú pre tých prvých neradostné. Predobrazom môže byť neďaleký Irak, pravlasť Abraháma a svätého Tomáša. „Problém eskaloval, keď podľa mnohých moslimov „križiaci“, teda Spojené štáty a ich spojenci, začali vojnu. V regióne žijúci kresťania sa tak stali pre fanatikov jednoduchým terčom. Neútočia na vzdialený Západ, ale na nás. Sme prví na rane. V Iraku pritom žijú najstarší kresťania, ich prítomnosť sa datuje dvetisíc rokov. Z pôvodného milióna ich tam dnes ostalo necelých 300-tisíc. Ak zmiznú, zmizne kresťanstvo z tejto časti sveta,“ hovorí lekár Irad Beldjebel.
.naľavo teroristi, hore džihádisti
Po prílete aj pred odletom nás vezie Irad nočným Bejrútom aj cez šiítske štvrte ovládané Hizballáhom. Všade pomerne čisto (žeby dôsledok milosrdnej tmy a nočného pokoja?), vysoké betónové činžiaky, zaparkované auta, reklamné bilbordy. Nevidíme ani stopy vojny v roku 2006, počas ktorej to tu Izrael ostreľoval a bombardoval. Irad sa tu necíti príliš bezpečne. Všetko je však zložitejšie, než sa zdá z európskych kaviarní. „Viac než šiítov sa obávam militantných sunnitov, napojených na al-Káidu,“ hovorí nám a dodáva príbeh, takmer neuveriteľný: „Moja pacientka, iracká kresťanka, mala nádor prsníka. Potrebovala veľa peňazí na chemoterapiu. Pýtala peniaze od cirkvi, no nedali jej. Farár, ktorý sa vozí na mercedese, jej povedal, že nemá. Hnevá ma, že mnohí sú tu príliš materialisticky založení. Tej kresťanke napokon pomohol Hizballáh. Žiaľ, bolo neskoro. Vlani v auguste zomrela.“
Existuje však jedna časť mesta, ktorej sa Irak ako kresťan vyslovene vyhýba. Sú to palestínske utečenecké tábory Sabra a Šatila, kde v roku 1982 libanonskí falangisti (kresťania) povraždili s podporou Izraela počas protiteroristickej operácie tisíc až tritisíc ľudí: dnes tu žije na štvorcovom kilometri v biednych podmienkach viac ako 12-tisíc ľudí, niektorí od roku 1948, keď boli po vzniku Izraela vyhnaní z domovov. Masaker bol iba jedným v dlhom rade podobných, v januári 1976 zase Palestínčania pozabíjali asi 500 kresťanov v libanonskom pobrežnom mestečku Tel laz-Zaatar. V sobotu ráno prechádzame s Iradom cez bývalú Zelenú líniu v sektársky rozdelenom meste. Letargicky pôsobiaci vojaci hliadkujú na pancierových vozidlách, na niektorých domoch vidno ešte stopy striel. Vchádzame na parkovisko v Sabre. Ideme na trh s ovocím a zeleninou.
„Všimnite si tú mešitu naľavo. Centrum teroristov. A všimnite si tie portréty nad nami, to sú zase džihádisti,“ hovorí Irad a exkurzia sa začína. Aby sme nepôsobili ako votrelci, kupuje pekné jabĺčka. Čoskoro opúšťame Sabru aj myšlienku dať si v tomto prívetivom prostredí kávu z automatu Nescafé, s otrhanými portrétmi Arafata a telesne postihnutého šejcha Jasína, zakladateľa Hamásu, na stene.
.vyššia mešita alebo kostol?
Bejrút je mesto šokujúcich kontrastov. Ani nie po hodine jazdy z palestínskeho tábora sa ocitávame v „tej lepšej“ kresťanskej štvrti na kopcoch nad morom. K štandardu tu patria okrem európskeho nábytku a obrazov aj slúžky z krajín ako je Srí Lanka, Bangladéš či Etiópia. Ak sú kresťanky, zarobia mesačne okolo 300 dolárov, ak nie, tak ešte menej. Dnes ich je v Libanone údajne až 400-tisíc a podľa Irada mnohé končia tragicky: samovraždou alebo vraždou spáchanou nespokojnými domácimi, ktorá sa potom uzavrie ako samovražda.
V tejto pokojnej štvrti nad mestom býva aj generál vo výslužbe Michel Kasdano (pozri rozhovor v rámčeku), ktorý chápe pomoc kresťanom z Iraku a iných blízkovýchodných krajín ako svoje poslanie. Opisuje príbeh irackého kresťana, ktorý po neúspešnej operácii zomrel, pričom libanonská nemocnica odmietala vydať jeho telo príbuzným bez toho, aby zaplatili 30-tisíc dolárov. Tie, pochopiteľne, nemali. „Stalo sa to týždeň pred Vianocami. Nemocnica trvala na svojom, pomôcť pozostalým odmietala aj iracká ambasáda. Hovoril som s mnohými charitatívnymi organizáciami, účet za operáciu však nechceli zaplatiť. Napokon som zozbieral 11-tisíc dolárov a išiel som na Štedrý večer do nemocnice osobne. Zoberiete si ich? To je všetko, čo máme, povedal som. Choďte domov, my sa poradíme, o hodinu vám zavoláme, odvetili. Zaželal som im pekné Vianoce a išiel preč. O dvadsať minút mi volali. Súhlasili so zníženou cenou a vydali telo mŕtveho príbuzným,“ opisuje generál Kasdano príbeh nie príliš kresťanského vzťahu kresťanskej nemocnice voči chudobnej kresťanskej rodine. Ako však chcú kresťania v Libanone prežiť, ak nebudú pomáhať usadiť sa svojim súkmeňovcom, ktorí utekajú z Iraku?
Názornou ukážkou napätého vzťahu dvoch hlavných náboženských komunít v krajine môže byť aj večerná návšteva Námestia martýrov v centre Bejrútu. Prvé, čo nás zaujme, je akási „dočasná hrobka“ (je v stane) vo februári 2005 zavraždeného premiéra Rafíka Harírího, v ktorej sú aj pamätníky jeho bodyguardov, ktorí prišli pri atentáte o život spoločne s ním. Pietne miesto stráži ochranka. Vplyvný a bohatý Harírího rodinný klan nefinancoval iba opravu zničených budov v centre Bejrútu, ale v roku 2008 aj výstavbu obrovskej mešity – tá stojí hneď vedľa „dočasnej hrobky“. V tesnom susedstve oveľa staršieho kresťanského chrámu, ktorý však svojou veľkosťou zatienila. Nie na dlho. Vežu chrámu opravujú, má byť údajne vyššia než minaret mešity...
.deň v Dabayé
Tomu, že kresťanských utečencov z Iraku nečaká v Libanone práve ružová budúcnosť, nasvedčuje aj osud ich palestínskych spoluvercov zo štvrte Dabayé na severe Bejrútu. Dabayé bol pôvodne klasický stanový utečenecký tábor, v ktorom po roku 1948 našli útočisko Palestínčania utekajúci z Izraela. Takmer bez výnimky kresťania. Dnes už tu stany nie sú a štvrť pripomína skôr mestské geto s úzkymi uličkami, malými lacnými domčekmi a zväzkami elektrických drôtov nebezpečne visiacimi nad chodníkom. Žijú tu približne tri tisícky Palestínčanov a mnohí jeho dnešní obyvatelia sa už priamo v tábore narodili. Hoci od čias, keď sem prišli ich rodičia a starí rodičia, už ubehlo viac ako päťdesiat rokov, len málokomu z nich sa podarilo získať v Libanone také postavenie, aby si mohol dovoliť geto opustiť. Z každého rohu dýcha chudoba, nezamestnanosť a nulová perspektíva posunúť sa vyššie na pomyselnom sociálnom rebríčku.
Sestra Joanna z rádu Malých sestier Ježišových má rýchly krok a v krivých uličkách Dabyé jej ledva stačíme. V turistických topánkach, nepremokavej vetrovke a s veľkou taškou liekov začína svoju každodennú cestu za pacientmi. Pre ľudí, ktorí si drahú zdravotnú starostlivosť nemôžu dovoliť, sú sestry spolu s Iradom často jedinou nádejou na zmiernenie utrpenia. „Priamo na mieste zisťujem, kam ešte treba ísť. Mnohých trápia angíny, čo nie je až také vážne. Časté sú aj ťažšie diagnózy ako cukrovka, vysoký tlak a osteoporóza. Mnohí potrebujú návštevu lekára už len kvôli potvrdeniu si svojej ľudskej dôstojnosti. Považujú za česť, že ich špinavý dom navštívil lekár,“ rozpráva nám Joanna pomedzi jednotlivé vyšetrenia. Pôvodom je Belgičanka a spolu s ďalšími troma radovými sestrami prevádzkujú v tábore malé rehoľné komunitné centrum. Poskytujú základnú zdravotnú starostlivosť, ale najmä – ako hovoria – sú tu a majú otvorené dvere pre každého. Tie sa nestihnú zavrieť ani počas našej návštevy a s prosbou o radu alebo o pomoc sem niekto prichádza doslova každých pätnásť minút. Okrem zdravotnej starostlivosti je podľa sestier problémom aj vzdelávanie. Škola, ktorá v tábore fungovala, je už roky zavretá. Na jej prevádzku chýbali peniaze a pre miestnych Palestínčanov je veľmi ťažké posielať deti do dobrých škôl v okolitých štvrtiach. Nemajú peniaze na školné, uniformy ani na auto, bez ktorého sa v Bejrúte, kde nefunguje verejná doprava, presúva len veľmi ťažko. Rádovým sestričkám by tiež vraj pomohlo, keby v tábore začal pôsobiť aj nejaký mužský rehoľný rád. Ony sa síce snažia, ako môžu, dospievajúci chlapci však potrebujú aj mužské vzory a mužské vedenie. „Ak by u vás na Slovensku boli nejakí rehoľníci, ktorí by tu chceli pracovať, tak ich sem nasmerujte,“ hovorí nám so smiechom pri odchode ďalšia z rehoľných sestier Magda. To áno, mali by však vedieť po arabsky...
V jednom domčeku narazíme na opravára televízorov Fadiho. Jeho mama trpí artrózou a kým sa Irad s Joannou nad ňou skláňajú, Fadi sa venuje nám. Urobí nám kávu a potešený návštevou cudzincov začína po anglicky rozprávať svoj príbeh. Osemnásť rokov pracoval v Líbyi pre rôzne zahraničné ropné spoločnosti a v týchto dňoch nepretržite sleduje, čo sa v tejto krajine deje. Hovorí, že tomu nerozumie. Veď ľudia si podľa neho v tejto krajine žili dobre. Mali prácu, zarábali slušné peniaze a ceny boli nízke. „A čo Kaddáfí?,“ pýtame sa. „Nikto nie je perfektný, ani váš prezident pravdepodobne nie,“ odpovedá Fadi a dodáva: „Na druhej strane, keď dánske noviny zverejnili karikatúry proroka Mohameda, aj v Líbyi útočili na kresťanov. Strieľali na nich a snažili sa podpáliť kostoly. Kaddáfi poslal políciu a armádu, aby ich ochránila. Kto im pomôže, keď padne?“ Podľa Fadiho môže byť niečo pravdy aj na Kaddáfiho tvrdeniach, že za revolúciou v Líbyi je al-Káida. Keď tam bol, sám vraj zaregistroval zvýšený počet ľudí, ktorí mali za sebou boje a výcvikové tábory v Afganistane.
Fadiho rodičia do tábora prišli v roku 1948. Jeho starý otec bol bohatý človek a na severe Izraela mal farmu. Hovorí, ako mu patrili početné stáda, pôda a veľký dom. Stál len kúsok od libanonského územia, z hranice sa vraj naň dalo dovidieť. Na našu otázku, či ešte stojí, Fadi len rezignovane hodí rukou. Už je vraj z neho určite len hŕba kameňa. Hovoriť v Dabayé o minulosti často znamená jatriť staré rany.
.lepší život za Saddáma
Príbeh zdravotnej sestry z úvodu tejto reportáže nie je ojedinelý. Keď Vysoká škola sv. Alžbety začínala v októbri 2009 v Libanone projekt s utečencami z Iraku, pomáhal Irad štyridsiatim rodinám: dnes ich je vyše sto a stále prichádzajú nové. Potrebujú zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, tí chudobnejší potraviny. Balíček tých základných na mesiac stojí tridsať dolárov. Miestni im však často dávajú najavo, že sú nevítaní. Aj cenami za nájomné, vyššími než platia Libanončania. Aj nemožnosťou získať legálne prácu. Niekoľko irackých kresťanských rodín býva aj v päťposchodovom dome.
Na vrchnom poschodí býva rodina Chalidovcov, chaldejskí katolíci. Ušli z Bagdadu v júni 2010, pred útokmi a neustálym napádaním zo strany moslimov. Keď si zapýtali 40-tisíc dolárov, aby ich nechali na pokoji, pomyselný pohár pretiekol. Dnes tu prežívajú s pomocou príbuzných na Západe a čakajú, či a kedy budú môcť presídliť za nimi. Pýtame sa ich na bod zlomu, keď sa ich situácia zhoršila. „Dva roky po vypuknutí vojny, v roku 2005. Začalo sa to bombovými útokmi na kostoly a únosmi kresťanov. Neznámi ľudia nám posielali aj výhražné listy. Predtým, za Saddáma, sme sa mali ako králi. Mohli sme ísť aj v noci von bez obáv. Saddám mal rád kresťanov, nikto by nám vtedy neublížil,“ vypovedajú Chalidovci. Nevidia nijakú budúcnosť kresťanov v Iraku. Hovoria, že Američania tam v roku 2003 vpadli a vznikol chaos: dvere sa otvorili pre všetkých, pre al-Káidu aj pre skupiny napojené na Irán. Návrat do Bagdadu si nepripúšťajú. „Iba ak sa vráti Saddám,“ dodávajú šokujúco. Ten sa však zo známych príčin vráti iba ťažko.
Podobne vidia situáciu aj ďalšie štyri iracké kresťanské rodiny, ktoré navštevujeme. Saddám podľa nich urobil veľa zlého, no bol to silný vodca, ktorý nedopustil útoky na kresťanov. Učiteľka Jacqueline Bedautová hovorí o svojom bratrancovi, ktorého zavraždili neznámi ozbrojenci v aute za bieleho dňa: zrejme prekážalo, že ako kresťan mal dobré miesto na ministerstve. Jej brat bol kňazom, ktorého v roku 2006 ako jedného z prvých uniesli a mučili. Prežil, dnes žije v Nemecku. Pri kľúčovej otázke, čo môžu urobiť západné krajiny na podporu zdecimovaných kresťanov v Iraku, spochybní aj myšlienku, aby vycvičili ozbrojené milície, tak ako v Libanone. „Sme malá komunita. Ak založíme milície, vyvraždia nás všetkých a rýchlo. To najlepšie, čo môžete urobiť, je dostať nás odtiaľ všetkých čo najrýchlejšie preč,“ povie pani Bedautová. Irad s ňou ostro nesúhlasí. Verí, že existuje spôsob, ako prítomnosť kresťanov v Iraku zachrániť. Ako presne, to však nevie ani on.
Počas omše sa pri neďalekom kostole ozvala mohutná explózia: nálož v automobile. Krik, zmätok, šok. Do nemocnice začali prinášať ranených. „Ako sme ich ošetrovali, ozval sa druhý výbuch. Kostol sa ocitol v ruinách, zabilo aj dvoch kňazov. Reagovali sme rýchlo, inštinktívne. Zranených sme posielali aj do iných nemocníc. Mnohí mali črepiny, projektily aj v hlave. Pamätám si na mladú ženu vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Zachránili sme ju aj dieťa. Jej manžel a svokor však zahynuli. Jeden chlapec, ktorý prišiel z Ruska do Bagdadu, aby sa oženil, mal odtrhnutú ruku. Všetko sa to zbehlo hrozne rýchlo. Bol to šok. Živí ľudia, no pôsobili ako zombie,“ pani Jakobová začína vo svojom bejrútskom azyle spomínať.
To však bol iba začiatok. Až po dvoch, troch hodinách sa spoločne s ostatnými zdravotníkmi z nemocnice dostala do útrob kostola, v ktorom sa nachádzali ranení. „Všade bola krv, dávali sme anestézie. Kolega doktor, ktorý bol na omši, mal ruku plnú črepín skla. Americkí a irackí vojaci prišli až po štyroch, piatich hodinách. Trochu neskoro...“ pokračuje pani Jakobová.
Po tom, čo zažila, sa rozhodla z Iraku ujsť. Najmä, ak jej po teroristickom útoku zavolal neznámy muž na mobil, ktorý bol verejne známy: čísla zdravotníkov mali všetci pacienti. „Pomáhala si zraneným. Si kresťanka. Neveríš v Boha,“ povedal jej prvýkrát. Potom zavolal opäť. Pritvrdil. „Zabijeme teba aj tvojho syna! Zabijeme všetkých, ktorí pomáhali obetiam útoku a pochovávali ich!“ Pani Jakobová viac nepotrebovala. Neznámemu mužovi nič nepovedala. Zložila, v obrovskom strachu vybrala z mobilu SIM kartu a zahodila ju. Uvedomila si, že vrahovia môžu presne poznať jej rozvrh služieb. Čo najrýchlejšie dala vyhotoviť potrebné cestovné dokumenty a 9. decembra odletela so synom a nevestou – sem do Bejrútu. Libanon ich neprijal príliš vľúdne. Na colnici museli zaplatiť dvetisíc dolárov a ukázať rezerváciu hotela. Dnes bývajú v prenajatom byte, finančná rezerva sa im kráti. Dcéra zo Spojených štátov jej posiela 350 dolárov každý mesiac na nájomné. Syn pracuje v pekárni, plat má nízky.
Akokoľvek, sú šťastní, že žijú. A nedávno sa jej narodila v Bejrúte vnučka. Rodinný poklad. „Do Iraku sa nevrátim, nikdy,“ zaprisaháva sa pani Jakobová. Ukazuje nám s bázňou maličkú čiernobielu fotografiu rehoľnej sestry Marianny, ktorá dodnes ostala v Bagdade a pracuje v nemocnici.
.laboratórium spolužitia
Mohutná vlna pouličnej revolty, ktorá teraz zachvátila už takmer celý arabský svet, sa jednému štátu, akoby zázrakom, zatiaľ vyhýba – Libanonu. Keby sme chceli byť ironickí (čo nechceme), tak povieme, že táto nábožensky pestrá krajina rozlohou a počtom obyvateľov o niečo menšia ako Slovensko, s hlavným mestom považovaným kedysi za Paríž Blízkeho východu, si svoj „prídel“ násilností vyčerpala počas zničujúcej občianskej vojny (1975 – 1990), z ktorej sa nespamätala dodnes. Dejiny tejto krajiny, ktorá v roku 1946 získala nezávislosť (spoločne so Sýriou bol Libanon po 1. svetovej vojne pod francúzskym mandátom), sú aj dejinami atentátov na politikov. Striedavo tu bojoval a opäť sa spájal takmer každým s každým: kresťanské frakcie, aj obidva moslimské smery, sunniti a šiíti. S istotou možno tvrdiť iba to, že nikdy sa nespojí susedný Izrael s Hizballáhom.
Dnešná absencia pouličnej revolty má však aj praktický dôvod: niet príliš voči komu demonštrovať. Libanon totiž od 12. januára, keď ministri Hizballáhu a jeho spojenci spôsobili pád vlády národnej jednoty sunnitského premiéra Saada al-Harírího, syna pred šiestimi rokmi zavraždeného premiéra Rafíka Harírího, nemá vládu. Hlavnou príčinou je spor o tribunál OSN, ktorý zrejme obžaluje z atentátu práve Hizballáh. Vodca tohto šiítskeho militantného hnutia, podporovaného Iránom, Hasan Nasralláh, sa pritom pred pár dňami vyjadril, že arabskí vládcovia zasahujúci tvrdo voči protestujúcim by si mali svojich občanov vypočuť skôr, než bude neskoro. Podporil tak revolty v Egypte, Tunisku, Líbyi, Maroku, Jemene aj Bahrajne.
Popri spletitých politických súvislostiach je však Libanon aj dobrým „laboratóriom“ spolužitia kedysi dominantných kresťanov a čoraz početnejších moslimov. Trendy sú pre tých prvých neradostné. Predobrazom môže byť neďaleký Irak, pravlasť Abraháma a svätého Tomáša. „Problém eskaloval, keď podľa mnohých moslimov „križiaci“, teda Spojené štáty a ich spojenci, začali vojnu. V regióne žijúci kresťania sa tak stali pre fanatikov jednoduchým terčom. Neútočia na vzdialený Západ, ale na nás. Sme prví na rane. V Iraku pritom žijú najstarší kresťania, ich prítomnosť sa datuje dvetisíc rokov. Z pôvodného milióna ich tam dnes ostalo necelých 300-tisíc. Ak zmiznú, zmizne kresťanstvo z tejto časti sveta,“ hovorí lekár Irad Beldjebel.
.naľavo teroristi, hore džihádisti
Po prílete aj pred odletom nás vezie Irad nočným Bejrútom aj cez šiítske štvrte ovládané Hizballáhom. Všade pomerne čisto (žeby dôsledok milosrdnej tmy a nočného pokoja?), vysoké betónové činžiaky, zaparkované auta, reklamné bilbordy. Nevidíme ani stopy vojny v roku 2006, počas ktorej to tu Izrael ostreľoval a bombardoval. Irad sa tu necíti príliš bezpečne. Všetko je však zložitejšie, než sa zdá z európskych kaviarní. „Viac než šiítov sa obávam militantných sunnitov, napojených na al-Káidu,“ hovorí nám a dodáva príbeh, takmer neuveriteľný: „Moja pacientka, iracká kresťanka, mala nádor prsníka. Potrebovala veľa peňazí na chemoterapiu. Pýtala peniaze od cirkvi, no nedali jej. Farár, ktorý sa vozí na mercedese, jej povedal, že nemá. Hnevá ma, že mnohí sú tu príliš materialisticky založení. Tej kresťanke napokon pomohol Hizballáh. Žiaľ, bolo neskoro. Vlani v auguste zomrela.“
Existuje však jedna časť mesta, ktorej sa Irak ako kresťan vyslovene vyhýba. Sú to palestínske utečenecké tábory Sabra a Šatila, kde v roku 1982 libanonskí falangisti (kresťania) povraždili s podporou Izraela počas protiteroristickej operácie tisíc až tritisíc ľudí: dnes tu žije na štvorcovom kilometri v biednych podmienkach viac ako 12-tisíc ľudí, niektorí od roku 1948, keď boli po vzniku Izraela vyhnaní z domovov. Masaker bol iba jedným v dlhom rade podobných, v januári 1976 zase Palestínčania pozabíjali asi 500 kresťanov v libanonskom pobrežnom mestečku Tel laz-Zaatar. V sobotu ráno prechádzame s Iradom cez bývalú Zelenú líniu v sektársky rozdelenom meste. Letargicky pôsobiaci vojaci hliadkujú na pancierových vozidlách, na niektorých domoch vidno ešte stopy striel. Vchádzame na parkovisko v Sabre. Ideme na trh s ovocím a zeleninou.
„Všimnite si tú mešitu naľavo. Centrum teroristov. A všimnite si tie portréty nad nami, to sú zase džihádisti,“ hovorí Irad a exkurzia sa začína. Aby sme nepôsobili ako votrelci, kupuje pekné jabĺčka. Čoskoro opúšťame Sabru aj myšlienku dať si v tomto prívetivom prostredí kávu z automatu Nescafé, s otrhanými portrétmi Arafata a telesne postihnutého šejcha Jasína, zakladateľa Hamásu, na stene.
.vyššia mešita alebo kostol?
Bejrút je mesto šokujúcich kontrastov. Ani nie po hodine jazdy z palestínskeho tábora sa ocitávame v „tej lepšej“ kresťanskej štvrti na kopcoch nad morom. K štandardu tu patria okrem európskeho nábytku a obrazov aj slúžky z krajín ako je Srí Lanka, Bangladéš či Etiópia. Ak sú kresťanky, zarobia mesačne okolo 300 dolárov, ak nie, tak ešte menej. Dnes ich je v Libanone údajne až 400-tisíc a podľa Irada mnohé končia tragicky: samovraždou alebo vraždou spáchanou nespokojnými domácimi, ktorá sa potom uzavrie ako samovražda.
V tejto pokojnej štvrti nad mestom býva aj generál vo výslužbe Michel Kasdano (pozri rozhovor v rámčeku), ktorý chápe pomoc kresťanom z Iraku a iných blízkovýchodných krajín ako svoje poslanie. Opisuje príbeh irackého kresťana, ktorý po neúspešnej operácii zomrel, pričom libanonská nemocnica odmietala vydať jeho telo príbuzným bez toho, aby zaplatili 30-tisíc dolárov. Tie, pochopiteľne, nemali. „Stalo sa to týždeň pred Vianocami. Nemocnica trvala na svojom, pomôcť pozostalým odmietala aj iracká ambasáda. Hovoril som s mnohými charitatívnymi organizáciami, účet za operáciu však nechceli zaplatiť. Napokon som zozbieral 11-tisíc dolárov a išiel som na Štedrý večer do nemocnice osobne. Zoberiete si ich? To je všetko, čo máme, povedal som. Choďte domov, my sa poradíme, o hodinu vám zavoláme, odvetili. Zaželal som im pekné Vianoce a išiel preč. O dvadsať minút mi volali. Súhlasili so zníženou cenou a vydali telo mŕtveho príbuzným,“ opisuje generál Kasdano príbeh nie príliš kresťanského vzťahu kresťanskej nemocnice voči chudobnej kresťanskej rodine. Ako však chcú kresťania v Libanone prežiť, ak nebudú pomáhať usadiť sa svojim súkmeňovcom, ktorí utekajú z Iraku?
Názornou ukážkou napätého vzťahu dvoch hlavných náboženských komunít v krajine môže byť aj večerná návšteva Námestia martýrov v centre Bejrútu. Prvé, čo nás zaujme, je akási „dočasná hrobka“ (je v stane) vo februári 2005 zavraždeného premiéra Rafíka Harírího, v ktorej sú aj pamätníky jeho bodyguardov, ktorí prišli pri atentáte o život spoločne s ním. Pietne miesto stráži ochranka. Vplyvný a bohatý Harírího rodinný klan nefinancoval iba opravu zničených budov v centre Bejrútu, ale v roku 2008 aj výstavbu obrovskej mešity – tá stojí hneď vedľa „dočasnej hrobky“. V tesnom susedstve oveľa staršieho kresťanského chrámu, ktorý však svojou veľkosťou zatienila. Nie na dlho. Vežu chrámu opravujú, má byť údajne vyššia než minaret mešity...
.deň v Dabayé
Tomu, že kresťanských utečencov z Iraku nečaká v Libanone práve ružová budúcnosť, nasvedčuje aj osud ich palestínskych spoluvercov zo štvrte Dabayé na severe Bejrútu. Dabayé bol pôvodne klasický stanový utečenecký tábor, v ktorom po roku 1948 našli útočisko Palestínčania utekajúci z Izraela. Takmer bez výnimky kresťania. Dnes už tu stany nie sú a štvrť pripomína skôr mestské geto s úzkymi uličkami, malými lacnými domčekmi a zväzkami elektrických drôtov nebezpečne visiacimi nad chodníkom. Žijú tu približne tri tisícky Palestínčanov a mnohí jeho dnešní obyvatelia sa už priamo v tábore narodili. Hoci od čias, keď sem prišli ich rodičia a starí rodičia, už ubehlo viac ako päťdesiat rokov, len málokomu z nich sa podarilo získať v Libanone také postavenie, aby si mohol dovoliť geto opustiť. Z každého rohu dýcha chudoba, nezamestnanosť a nulová perspektíva posunúť sa vyššie na pomyselnom sociálnom rebríčku.
Sestra Joanna z rádu Malých sestier Ježišových má rýchly krok a v krivých uličkách Dabyé jej ledva stačíme. V turistických topánkach, nepremokavej vetrovke a s veľkou taškou liekov začína svoju každodennú cestu za pacientmi. Pre ľudí, ktorí si drahú zdravotnú starostlivosť nemôžu dovoliť, sú sestry spolu s Iradom často jedinou nádejou na zmiernenie utrpenia. „Priamo na mieste zisťujem, kam ešte treba ísť. Mnohých trápia angíny, čo nie je až také vážne. Časté sú aj ťažšie diagnózy ako cukrovka, vysoký tlak a osteoporóza. Mnohí potrebujú návštevu lekára už len kvôli potvrdeniu si svojej ľudskej dôstojnosti. Považujú za česť, že ich špinavý dom navštívil lekár,“ rozpráva nám Joanna pomedzi jednotlivé vyšetrenia. Pôvodom je Belgičanka a spolu s ďalšími troma radovými sestrami prevádzkujú v tábore malé rehoľné komunitné centrum. Poskytujú základnú zdravotnú starostlivosť, ale najmä – ako hovoria – sú tu a majú otvorené dvere pre každého. Tie sa nestihnú zavrieť ani počas našej návštevy a s prosbou o radu alebo o pomoc sem niekto prichádza doslova každých pätnásť minút. Okrem zdravotnej starostlivosti je podľa sestier problémom aj vzdelávanie. Škola, ktorá v tábore fungovala, je už roky zavretá. Na jej prevádzku chýbali peniaze a pre miestnych Palestínčanov je veľmi ťažké posielať deti do dobrých škôl v okolitých štvrtiach. Nemajú peniaze na školné, uniformy ani na auto, bez ktorého sa v Bejrúte, kde nefunguje verejná doprava, presúva len veľmi ťažko. Rádovým sestričkám by tiež vraj pomohlo, keby v tábore začal pôsobiť aj nejaký mužský rehoľný rád. Ony sa síce snažia, ako môžu, dospievajúci chlapci však potrebujú aj mužské vzory a mužské vedenie. „Ak by u vás na Slovensku boli nejakí rehoľníci, ktorí by tu chceli pracovať, tak ich sem nasmerujte,“ hovorí nám so smiechom pri odchode ďalšia z rehoľných sestier Magda. To áno, mali by však vedieť po arabsky...
V jednom domčeku narazíme na opravára televízorov Fadiho. Jeho mama trpí artrózou a kým sa Irad s Joannou nad ňou skláňajú, Fadi sa venuje nám. Urobí nám kávu a potešený návštevou cudzincov začína po anglicky rozprávať svoj príbeh. Osemnásť rokov pracoval v Líbyi pre rôzne zahraničné ropné spoločnosti a v týchto dňoch nepretržite sleduje, čo sa v tejto krajine deje. Hovorí, že tomu nerozumie. Veď ľudia si podľa neho v tejto krajine žili dobre. Mali prácu, zarábali slušné peniaze a ceny boli nízke. „A čo Kaddáfí?,“ pýtame sa. „Nikto nie je perfektný, ani váš prezident pravdepodobne nie,“ odpovedá Fadi a dodáva: „Na druhej strane, keď dánske noviny zverejnili karikatúry proroka Mohameda, aj v Líbyi útočili na kresťanov. Strieľali na nich a snažili sa podpáliť kostoly. Kaddáfi poslal políciu a armádu, aby ich ochránila. Kto im pomôže, keď padne?“ Podľa Fadiho môže byť niečo pravdy aj na Kaddáfiho tvrdeniach, že za revolúciou v Líbyi je al-Káida. Keď tam bol, sám vraj zaregistroval zvýšený počet ľudí, ktorí mali za sebou boje a výcvikové tábory v Afganistane.
Fadiho rodičia do tábora prišli v roku 1948. Jeho starý otec bol bohatý človek a na severe Izraela mal farmu. Hovorí, ako mu patrili početné stáda, pôda a veľký dom. Stál len kúsok od libanonského územia, z hranice sa vraj naň dalo dovidieť. Na našu otázku, či ešte stojí, Fadi len rezignovane hodí rukou. Už je vraj z neho určite len hŕba kameňa. Hovoriť v Dabayé o minulosti často znamená jatriť staré rany.
.lepší život za Saddáma
Príbeh zdravotnej sestry z úvodu tejto reportáže nie je ojedinelý. Keď Vysoká škola sv. Alžbety začínala v októbri 2009 v Libanone projekt s utečencami z Iraku, pomáhal Irad štyridsiatim rodinám: dnes ich je vyše sto a stále prichádzajú nové. Potrebujú zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, tí chudobnejší potraviny. Balíček tých základných na mesiac stojí tridsať dolárov. Miestni im však často dávajú najavo, že sú nevítaní. Aj cenami za nájomné, vyššími než platia Libanončania. Aj nemožnosťou získať legálne prácu. Niekoľko irackých kresťanských rodín býva aj v päťposchodovom dome.
Na vrchnom poschodí býva rodina Chalidovcov, chaldejskí katolíci. Ušli z Bagdadu v júni 2010, pred útokmi a neustálym napádaním zo strany moslimov. Keď si zapýtali 40-tisíc dolárov, aby ich nechali na pokoji, pomyselný pohár pretiekol. Dnes tu prežívajú s pomocou príbuzných na Západe a čakajú, či a kedy budú môcť presídliť za nimi. Pýtame sa ich na bod zlomu, keď sa ich situácia zhoršila. „Dva roky po vypuknutí vojny, v roku 2005. Začalo sa to bombovými útokmi na kostoly a únosmi kresťanov. Neznámi ľudia nám posielali aj výhražné listy. Predtým, za Saddáma, sme sa mali ako králi. Mohli sme ísť aj v noci von bez obáv. Saddám mal rád kresťanov, nikto by nám vtedy neublížil,“ vypovedajú Chalidovci. Nevidia nijakú budúcnosť kresťanov v Iraku. Hovoria, že Američania tam v roku 2003 vpadli a vznikol chaos: dvere sa otvorili pre všetkých, pre al-Káidu aj pre skupiny napojené na Irán. Návrat do Bagdadu si nepripúšťajú. „Iba ak sa vráti Saddám,“ dodávajú šokujúco. Ten sa však zo známych príčin vráti iba ťažko.
Podobne vidia situáciu aj ďalšie štyri iracké kresťanské rodiny, ktoré navštevujeme. Saddám podľa nich urobil veľa zlého, no bol to silný vodca, ktorý nedopustil útoky na kresťanov. Učiteľka Jacqueline Bedautová hovorí o svojom bratrancovi, ktorého zavraždili neznámi ozbrojenci v aute za bieleho dňa: zrejme prekážalo, že ako kresťan mal dobré miesto na ministerstve. Jej brat bol kňazom, ktorého v roku 2006 ako jedného z prvých uniesli a mučili. Prežil, dnes žije v Nemecku. Pri kľúčovej otázke, čo môžu urobiť západné krajiny na podporu zdecimovaných kresťanov v Iraku, spochybní aj myšlienku, aby vycvičili ozbrojené milície, tak ako v Libanone. „Sme malá komunita. Ak založíme milície, vyvraždia nás všetkých a rýchlo. To najlepšie, čo môžete urobiť, je dostať nás odtiaľ všetkých čo najrýchlejšie preč,“ povie pani Bedautová. Irad s ňou ostro nesúhlasí. Verí, že existuje spôsob, ako prítomnosť kresťanov v Iraku zachrániť. Ako presne, to však nevie ani on.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.