The Beatles mali svojho Georgea Martina. Ktovie, ako by zneli ich pestré nahrávky, nebyť tohto britského džentlmena, ktorý mal úžasný cit pre Lennonove a McCartneyho pesničky. Geniálnych mužov v pozadí bolo určite viac. Soulová hudba mala Jerryho Wexlera, rokenrol zas Sama Phillipsa. Ale čo súčasná hudba? Najvýraznejšou producentskou osobnosťou posledných tridsiatich rokov je Kanaďan Daniel Lanois, muž, ktorý dnes stojí za takými nahrávkami, ako Joshua Tree (U2), So (Peter Gabriel), Time Out Of Mind (Bob Dylan). Hudobník a producent zároveň vydal nedávno svoj pamäti s názvom Soul Mining, v ktorých sa môžeme dostať do zákulisia niektorých skvelých nahrávok minulosti.
Zatiaľ čo mnohí producenti väčšinou počas nahrávania kapiel stoja za sklom, oddeľujúcim nahrávaciu miestnosť a štúdio s mixpultom, Lanoisov producentský vklad je v tom, že aj on sa podieľa na vytváraní skladieb alebo ich nálad. Ostatní producenti príliš nezasahujú do procesu, väčšinou sa uspokoja s presne mierenými radami a kontrolujú výsledný zvuk. Lanois vniesol do popmusic ďalší rozmer.
Keď sa pozrieme na zvuk jeho najslávneších vecí, väčšinou znejú viacrozmerne. Nie je to len nahraná skupina, ktorá zaznamenáva svoj zvuk na pás. Lanois dokáže do piesní vniesť hlbokú snivú atmosféru, do ktorej poslucháč hľadí ako na večný plameň. Jeho hudba znie miestami upokojujúco, a potom vyzývavo. Je len málo nahrávok, ktoré sa dajú označiť za normálne. Znejú, akoby hudobníci pri nich obnažili svoju dušu. Preto sa aj názov jeho knihy Soul Mining dal preložiť ako „dolovanie duše“.
Nie je to klasická autobiografia so životom od A po Z. Lanois neopisuje svoj život chronologicky, ale často sa vracia v čase. Niektoré udalosti opisuje detailne, o iných sa zmieni len na niekoľkých riadkoch. Nie náhodou sa už v jeho detstve objavuje hudba a zvuky.
Spomína si, ako ho jeho starý otec učil, ako počúvať v lese počas stopovania divokej zveri. Jeho prvým nástrojom bola obyčajná píšťalka, na ktorej hral dva roky vkuse. Neskôr, keď jeho rodina zistila, že má hudobný talent, prihlásila ho na rôzne strunové nástroje. Jeho prvým učiteľom bol človek, ktorý sa okrem hudby venoval aj hypnotizovaniu. Lanois s humorom dodáva, že vždy, keď s ním mal hodinou,bláznivý pedagóg ho najprv zhypnotizoval, až potom ho učil hrať. V mladosti si zamiloval country nástroj pedal steel guitar, ktorému za spirituálne zvuky, ktoré sa na ňom naučil vydávať, aj dnes hovorí len „kostol v kufri.“
Svoje prvé nahrávacie štúdio si spravil spolu s bratom v suteréne domu svojej mamy. Tam vznikli aj prvé veci. Najprv nahrával seba, neskôr iných. Jeho mama to vraj znášala výborne, stávalo sa, že skupina, ktorá pracovala v suteréne domu, odpočívala spolu s mamou pri televízore. Koľko je na svete takých tolerantných rodičov?! Pre Lanoisovou budúcnosť bolo najdôležitejšie stretnutie s britským hudobníkom, producentom a experimentátorom Brianom Enom. Bývalý člen Roxy Music bol v tom čase veľkou hviezdou, Lanois len začiatočníkom s veľkými víziami, ktoré chcel presadiť. Začal s ním spolupracovať na ambientných nahrávkach, jedným z ich prvých džobov bola filmová hudba k televíznemu seriálu Apollo. Najbizarnejšia je pasáž, keď s Enom nahrávali v prírode vtáčí spev, a potom ho hodiny počúvali v štúdiu.
V tom čase sa mladá a veľmi ambiciózna skupina U2 chcela oslobodiť od novovlnového rockového klišé. Kedže boli fanúšikmi Enovej atmosférickej hudby, poprosili ho, aby produkoval ich nový album. Enovi sa najprv nechcelo, ale nakoniec ho presvedčil neodolateľný Bonov entuiazmus. „Bono je jeden z najlepších spevákov so schopnosťou improvizácie. Jeho schopnosť zmeniť smer hudby je nevídaná. Keď sa dostane do tohto stavu, je to akoby niekto iný vnikol do jeho tela a inšpiruje ostatných, aby sa vydali na cestu bez toho, aby sme príliš premýšľali, a len hrali,“ napísal o svojho priateľovi. Gitarista U2 The Edge je podľa neho zase vedcom skupiny – keby žil v inom živote, mohol by byť pokojne Einsteinom..
V knihe celkom podrobne opisuje nahrávanie The Joshua Tree, k neskorším dôležitým nahrávkam, na ktorých spolupracoval s U2, ako Achtung Baby, How To Dismantle An Atomic Bomb alebo No Line On The Horizon, sa vracia len v útržkoch. Naopak, piesni Beautiful Day, megahitu zo začiatku druhého tisícročia, venoval celú kapitolu. Od momentu, keď Bono priniesol zopár nápaditých akordov cez trápenie producentov a kapely až po víťazoslávne heuréka po dňoch tvrdej práce. „Pesnička znela pôvodne ako nejaký barový hit, ale očakávania boli, ako vždy, obrovské. Chceli sme, aby v nej nebola cítiť len minulosť, ale aj budúcnosť.“
Lanois často spomína, že hodiny v štúdiu sú nesmierne namáhavé a bez tvrdej práce by sa s U2 alebo inými kapelami nikam nedostal. No zároveň dodáva, že bez záblesku skvelého nápadu a bez ľudí, ktorí tomu na stopercentne veria, je to práca zbytočná. Každý nápad, ktorý príde, treba brať ako dar. Hudba je vtedy skvelá, keď nie je pripravená, ale keď príde ako blesk z čistého neba.
Lanois sa preslávil aj tým, že pomohol Dylanovi oprášiť jeho upadajúcu kariéru. V osemdesiatych rokoch spravil niekoľko po sebe idúcich slabých albumov, no Bono videl jeho posledné texty a navrhol mu, aby ich produkoval Lanois. Dylan súhlasil. Výsledkom bola nahrávka Oh Mercy, ktorá sa však nerodila ľahko. Sám Dylan vo svojich pamätiach spomína, že Lanois zo zúrivosti rozbil v štúdiu svoje bendžo. Nakoniec sa Lanoisovi podarilo vzkriesiť Dylanovho génia aj tým, že na rozdiel mnohých sa mu podarilo preniknúť do jeho prísne stráženého a uzavretého sveta. „Vytvorili sme tajomný zvuk, ako keď vlak prechádza stanicou a nezastaví. Žili sme v našom svete, mohli sme urobiť, čo sa nám zachcelo, aj keď niekedy môže byť sloboda desivá.“
Lanois sa k Dylanovi vrátil o niekoľko rokov neskôr, aby spolu vytvorili album Time Ou Of Mind, jednu z najdôležitejších platní 90. rokov, za ktorú obaja dostali prestížnu cenu Grammy. Tá znie ešte tajomnejšie ako Oh Mercy. Dylan od neho chcel, aby oživil dávnych duchov minulosti a preniesol ich do moderného sveta. Pod duchmi si predstavoval staré bluesové a folkové nahrávky, ktoré vznikli ešte pred rokenrolom. Platňa miestami znie ako z iného sveta s temnými Dylanovými textmi o rozpadajúcich sa vzťahoch medzi milencami, priateľmi alebo o človeku, ktorý kráča stredom umierajúcej spoločnosti. Lanois bol posledným Dylanovým producentom. Po Time Ou Of Mind si všetky albumy produkoval sám.
Tento Kanaďan vydoloval za tie roky množstvo skvelej hudby. Okrem U2 a Dylana pomáhal vytvoriť najlepší album Petra Gabriela So. Popri tom nahrával s Robbie Robertsonom z The Band, Emmylou Harris, Willie Nelsonom alebo nedávno aj s Neilom Youngom alebo soulmanom Ne-Yo. Spravil aj niekoľko sólových albumov a filmových melódií, niektoré z nich boli veľmi dobré, ale najlepší bol, keď „slúžil“ druhým.
Lanoisov príbeh sa ešte nekončí – určite má pred sebou niekoľko nádherných platní, zo Soul Mining nie je cítiť žiadna rezignácia, ale chuť naďalej tvoriť. A neoslovujte ho, prosím, record producer. Nemá to rád, veď slovo producent evokuje, že ide o obyčajný džob. Je to iba o jeho nadšení pre hudbu. „Som dieťa boha, mojej matky a mojej práce. Som dieťa oddanosti a možností, experimentálnych zvukov, ktoré letia nad kukučím hniezdom postomodernizmu a tradície. Milujem minulosť, mám rešpket k predkom a tradičnej hudbe, ale chcem robiť futuristické prelomové nahrávky.“
Zatiaľ čo mnohí producenti väčšinou počas nahrávania kapiel stoja za sklom, oddeľujúcim nahrávaciu miestnosť a štúdio s mixpultom, Lanoisov producentský vklad je v tom, že aj on sa podieľa na vytváraní skladieb alebo ich nálad. Ostatní producenti príliš nezasahujú do procesu, väčšinou sa uspokoja s presne mierenými radami a kontrolujú výsledný zvuk. Lanois vniesol do popmusic ďalší rozmer.
Keď sa pozrieme na zvuk jeho najslávneších vecí, väčšinou znejú viacrozmerne. Nie je to len nahraná skupina, ktorá zaznamenáva svoj zvuk na pás. Lanois dokáže do piesní vniesť hlbokú snivú atmosféru, do ktorej poslucháč hľadí ako na večný plameň. Jeho hudba znie miestami upokojujúco, a potom vyzývavo. Je len málo nahrávok, ktoré sa dajú označiť za normálne. Znejú, akoby hudobníci pri nich obnažili svoju dušu. Preto sa aj názov jeho knihy Soul Mining dal preložiť ako „dolovanie duše“.
Nie je to klasická autobiografia so životom od A po Z. Lanois neopisuje svoj život chronologicky, ale často sa vracia v čase. Niektoré udalosti opisuje detailne, o iných sa zmieni len na niekoľkých riadkoch. Nie náhodou sa už v jeho detstve objavuje hudba a zvuky.
Spomína si, ako ho jeho starý otec učil, ako počúvať v lese počas stopovania divokej zveri. Jeho prvým nástrojom bola obyčajná píšťalka, na ktorej hral dva roky vkuse. Neskôr, keď jeho rodina zistila, že má hudobný talent, prihlásila ho na rôzne strunové nástroje. Jeho prvým učiteľom bol človek, ktorý sa okrem hudby venoval aj hypnotizovaniu. Lanois s humorom dodáva, že vždy, keď s ním mal hodinou,bláznivý pedagóg ho najprv zhypnotizoval, až potom ho učil hrať. V mladosti si zamiloval country nástroj pedal steel guitar, ktorému za spirituálne zvuky, ktoré sa na ňom naučil vydávať, aj dnes hovorí len „kostol v kufri.“
Svoje prvé nahrávacie štúdio si spravil spolu s bratom v suteréne domu svojej mamy. Tam vznikli aj prvé veci. Najprv nahrával seba, neskôr iných. Jeho mama to vraj znášala výborne, stávalo sa, že skupina, ktorá pracovala v suteréne domu, odpočívala spolu s mamou pri televízore. Koľko je na svete takých tolerantných rodičov?! Pre Lanoisovou budúcnosť bolo najdôležitejšie stretnutie s britským hudobníkom, producentom a experimentátorom Brianom Enom. Bývalý člen Roxy Music bol v tom čase veľkou hviezdou, Lanois len začiatočníkom s veľkými víziami, ktoré chcel presadiť. Začal s ním spolupracovať na ambientných nahrávkach, jedným z ich prvých džobov bola filmová hudba k televíznemu seriálu Apollo. Najbizarnejšia je pasáž, keď s Enom nahrávali v prírode vtáčí spev, a potom ho hodiny počúvali v štúdiu.
V tom čase sa mladá a veľmi ambiciózna skupina U2 chcela oslobodiť od novovlnového rockového klišé. Kedže boli fanúšikmi Enovej atmosférickej hudby, poprosili ho, aby produkoval ich nový album. Enovi sa najprv nechcelo, ale nakoniec ho presvedčil neodolateľný Bonov entuiazmus. „Bono je jeden z najlepších spevákov so schopnosťou improvizácie. Jeho schopnosť zmeniť smer hudby je nevídaná. Keď sa dostane do tohto stavu, je to akoby niekto iný vnikol do jeho tela a inšpiruje ostatných, aby sa vydali na cestu bez toho, aby sme príliš premýšľali, a len hrali,“ napísal o svojho priateľovi. Gitarista U2 The Edge je podľa neho zase vedcom skupiny – keby žil v inom živote, mohol by byť pokojne Einsteinom..
V knihe celkom podrobne opisuje nahrávanie The Joshua Tree, k neskorším dôležitým nahrávkam, na ktorých spolupracoval s U2, ako Achtung Baby, How To Dismantle An Atomic Bomb alebo No Line On The Horizon, sa vracia len v útržkoch. Naopak, piesni Beautiful Day, megahitu zo začiatku druhého tisícročia, venoval celú kapitolu. Od momentu, keď Bono priniesol zopár nápaditých akordov cez trápenie producentov a kapely až po víťazoslávne heuréka po dňoch tvrdej práce. „Pesnička znela pôvodne ako nejaký barový hit, ale očakávania boli, ako vždy, obrovské. Chceli sme, aby v nej nebola cítiť len minulosť, ale aj budúcnosť.“
Lanois často spomína, že hodiny v štúdiu sú nesmierne namáhavé a bez tvrdej práce by sa s U2 alebo inými kapelami nikam nedostal. No zároveň dodáva, že bez záblesku skvelého nápadu a bez ľudí, ktorí tomu na stopercentne veria, je to práca zbytočná. Každý nápad, ktorý príde, treba brať ako dar. Hudba je vtedy skvelá, keď nie je pripravená, ale keď príde ako blesk z čistého neba.
Lanois sa preslávil aj tým, že pomohol Dylanovi oprášiť jeho upadajúcu kariéru. V osemdesiatych rokoch spravil niekoľko po sebe idúcich slabých albumov, no Bono videl jeho posledné texty a navrhol mu, aby ich produkoval Lanois. Dylan súhlasil. Výsledkom bola nahrávka Oh Mercy, ktorá sa však nerodila ľahko. Sám Dylan vo svojich pamätiach spomína, že Lanois zo zúrivosti rozbil v štúdiu svoje bendžo. Nakoniec sa Lanoisovi podarilo vzkriesiť Dylanovho génia aj tým, že na rozdiel mnohých sa mu podarilo preniknúť do jeho prísne stráženého a uzavretého sveta. „Vytvorili sme tajomný zvuk, ako keď vlak prechádza stanicou a nezastaví. Žili sme v našom svete, mohli sme urobiť, čo sa nám zachcelo, aj keď niekedy môže byť sloboda desivá.“
Lanois sa k Dylanovi vrátil o niekoľko rokov neskôr, aby spolu vytvorili album Time Ou Of Mind, jednu z najdôležitejších platní 90. rokov, za ktorú obaja dostali prestížnu cenu Grammy. Tá znie ešte tajomnejšie ako Oh Mercy. Dylan od neho chcel, aby oživil dávnych duchov minulosti a preniesol ich do moderného sveta. Pod duchmi si predstavoval staré bluesové a folkové nahrávky, ktoré vznikli ešte pred rokenrolom. Platňa miestami znie ako z iného sveta s temnými Dylanovými textmi o rozpadajúcich sa vzťahoch medzi milencami, priateľmi alebo o človeku, ktorý kráča stredom umierajúcej spoločnosti. Lanois bol posledným Dylanovým producentom. Po Time Ou Of Mind si všetky albumy produkoval sám.
Tento Kanaďan vydoloval za tie roky množstvo skvelej hudby. Okrem U2 a Dylana pomáhal vytvoriť najlepší album Petra Gabriela So. Popri tom nahrával s Robbie Robertsonom z The Band, Emmylou Harris, Willie Nelsonom alebo nedávno aj s Neilom Youngom alebo soulmanom Ne-Yo. Spravil aj niekoľko sólových albumov a filmových melódií, niektoré z nich boli veľmi dobré, ale najlepší bol, keď „slúžil“ druhým.
Lanoisov príbeh sa ešte nekončí – určite má pred sebou niekoľko nádherných platní, zo Soul Mining nie je cítiť žiadna rezignácia, ale chuť naďalej tvoriť. A neoslovujte ho, prosím, record producer. Nemá to rád, veď slovo producent evokuje, že ide o obyčajný džob. Je to iba o jeho nadšení pre hudbu. „Som dieťa boha, mojej matky a mojej práce. Som dieťa oddanosti a možností, experimentálnych zvukov, ktoré letia nad kukučím hniezdom postomodernizmu a tradície. Milujem minulosť, mám rešpket k predkom a tradičnej hudbe, ale chcem robiť futuristické prelomové nahrávky.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.