.čo predchádzalo vzniku tejto nocľahárne?
V Bratislave pred pár rokmi hrozivo pribúdali prípady, keď ľudia bez domova s prichádzajúcou zimou zomierali na ulici. Začali sa o to zaujímať médiá a verejnosť, až poslanci Národnej rady požiadali Generálnu prokuratúru, aby zistila oficiálny stav. Podľa štatistík za roky 2005 – 2006 v hlavnom meste oficiálne zomrelo 19 ľudí a 56 na celom Slovensku. V skutočnosti ich však bolo viac. Na okraji Bratislavy vznikol provizórny stanový tábor.
.vtedy ste pracovali v Charite, s čím ste prišli?
Desať mimovládiek sa stretlo s vedením mesta. Vytvoril sa model práce s bezdomovcami, jediný na Slovensku. Tí, čo najčastejšie zomierajú – alkoholici a neprispôsobiví – sa ocitli v začarovanom kruhu. V prvom rade sme hľadali, kto by sa ich ujal. Zistili sme, že nikto. Hľadali sme priestory, kde by taký projekt mohol vzniknúť. Zistili sme, že nikde.
.to skutočne?
Všetky mestské časti sa vykrúcali. Že „by to bolo dobré“, ale „určite nie u nás“. Niekde sme našli aspoň slušné slovo, inde iba aroganciu. Nikde však nie ochotu. Založili sme organizáciu Depaul a začal sa nový kolobeh hľadania priestorov. Vzápätí, po komunálnych voľbách pred štyrmi rokmi, mi volali z magistrátu, že majú pre nás priestory a chcú problém riešiť. To už sme mali na nízkoprah vytypované niektoré objekty, každý však bol zamietnutý. Magistrát prišiel s ponukou tejto haly, že ju aj opravia. Uzavreli s nami zmluvu na jednu zimu, na skúšku. Bol to test aj pre nás, či sme schopní to zvládnuť.
.aké boli pôvodné predstavy mesta o nocľahárni?
Dosť bizarné. Malo tu byť len asi 70 bezdomovcov, pričom celú noc mali sedieť na stoličkách od armády. Mnohí sú pritom po výkone trestu, pod vplyvom alkoholu, psychicky chorí. Mesto opravilo iba časť priestorov, tú lepšiu. Postupne sme rozširovali počet postelí, ukladali sme ich do všetkých možných priestorov – až do kapacity 200 ľudí. Fungovali sme tak, že každý rok nám mesto predĺžilo zmluvu na ďalší rok s prísľubom, že bude hľadať iné priestory. Projekt sa ukázal ako prospešný: znižovala sa kriminalita v meste, ľudia mali kde prespať, mali tu hygienu, nocľah, nešírili sa natoľko infekčné choroby. Objekt je však v havarijnom stave, zohnali sme na rekonštrukciu od zahraničných sponzorov 130-tisíc eur, na to sme však potrebovali istotu dlhodobého prenájmu. A tú sme od mesta nikdy nedostali.
.krátko pred komunálnymi voľbami o osude nocľahárne hlasovalo zastupiteľstvo. Za akých okolností?
Predložili sme žiadosť o prenájom na dvadsať rokov, dostalo sa to až na posledné rokovanie. Tam sa však začali politické hry medzi dvoma skupinami – na náš účet. Nám pritom končí zmluva 31.12. Pýtal som sa, čo potom, majú tí ľudia ísť späť na ulicu?
.čím poslanci argumentovali?
Ničím. Jednoducho nie a nie. Frakcia okolo Valentína Mikuša, ktorú vylúčili z SDKÚ-DS, si vybavovala účty. KDH im odmietlo zmenu územného plánu, tak oni na protest zamietli tento projekt, keďže ho predkladali poslanci za KDH. Stali sme sa pingpongovou loptičkou medzi nimi, v prvom kole vôbec nešlo o bezdomovcov. O týždeň to v bode rôzne poslanec Minárik opäť otvoril. Mnohí poslanci boli ticho, alebo proti. Tvrdili, že mestskej časti Ružinov „škodí takýto projekt“. Do trojpätinovej väčšiny chýbalo osem hlasov. Vtedy poslankyňa Dobrotková dosť zúfalo navrhla, aby sme to dostali aspoň na neurčitý čas. Bolo treba 30,56 percenta všetkých, napokon hlasovalo 31 za. Prešlo to o jeden hlas, čo považujem za zázrak.
.aké dôvody uvádzali proti nocľahárni?
V diskusii nás všetci chválili, ako dobre robíme pre toto mesto, hlasovali však proti. Bolo to obyčajné pokrytectvo.
.hovorili ste s nimi, čo im prekáža?
Nedovolili mi vystúpiť. Chcel som povedať, že veľké mesto potrebuje projekty pre rizikové sociálne skupiny. A my to ponúkame s tým, že to nemôže byť jedno veľké centrum, ale štyri, päť menších, ktoré by rozložili záťaž. Máme to teraz na neurčitý čas – s výpovednou lehotou tri mesiace. Budeme sa usilovať presvedčiť verejnosť aj nových poslancov, aby sa k tomu vrátili.
V Bratislave pred pár rokmi hrozivo pribúdali prípady, keď ľudia bez domova s prichádzajúcou zimou zomierali na ulici. Začali sa o to zaujímať médiá a verejnosť, až poslanci Národnej rady požiadali Generálnu prokuratúru, aby zistila oficiálny stav. Podľa štatistík za roky 2005 – 2006 v hlavnom meste oficiálne zomrelo 19 ľudí a 56 na celom Slovensku. V skutočnosti ich však bolo viac. Na okraji Bratislavy vznikol provizórny stanový tábor.
.vtedy ste pracovali v Charite, s čím ste prišli?
Desať mimovládiek sa stretlo s vedením mesta. Vytvoril sa model práce s bezdomovcami, jediný na Slovensku. Tí, čo najčastejšie zomierajú – alkoholici a neprispôsobiví – sa ocitli v začarovanom kruhu. V prvom rade sme hľadali, kto by sa ich ujal. Zistili sme, že nikto. Hľadali sme priestory, kde by taký projekt mohol vzniknúť. Zistili sme, že nikde.
.to skutočne?
Všetky mestské časti sa vykrúcali. Že „by to bolo dobré“, ale „určite nie u nás“. Niekde sme našli aspoň slušné slovo, inde iba aroganciu. Nikde však nie ochotu. Založili sme organizáciu Depaul a začal sa nový kolobeh hľadania priestorov. Vzápätí, po komunálnych voľbách pred štyrmi rokmi, mi volali z magistrátu, že majú pre nás priestory a chcú problém riešiť. To už sme mali na nízkoprah vytypované niektoré objekty, každý však bol zamietnutý. Magistrát prišiel s ponukou tejto haly, že ju aj opravia. Uzavreli s nami zmluvu na jednu zimu, na skúšku. Bol to test aj pre nás, či sme schopní to zvládnuť.
.aké boli pôvodné predstavy mesta o nocľahárni?
Dosť bizarné. Malo tu byť len asi 70 bezdomovcov, pričom celú noc mali sedieť na stoličkách od armády. Mnohí sú pritom po výkone trestu, pod vplyvom alkoholu, psychicky chorí. Mesto opravilo iba časť priestorov, tú lepšiu. Postupne sme rozširovali počet postelí, ukladali sme ich do všetkých možných priestorov – až do kapacity 200 ľudí. Fungovali sme tak, že každý rok nám mesto predĺžilo zmluvu na ďalší rok s prísľubom, že bude hľadať iné priestory. Projekt sa ukázal ako prospešný: znižovala sa kriminalita v meste, ľudia mali kde prespať, mali tu hygienu, nocľah, nešírili sa natoľko infekčné choroby. Objekt je však v havarijnom stave, zohnali sme na rekonštrukciu od zahraničných sponzorov 130-tisíc eur, na to sme však potrebovali istotu dlhodobého prenájmu. A tú sme od mesta nikdy nedostali.
.krátko pred komunálnymi voľbami o osude nocľahárne hlasovalo zastupiteľstvo. Za akých okolností?
Predložili sme žiadosť o prenájom na dvadsať rokov, dostalo sa to až na posledné rokovanie. Tam sa však začali politické hry medzi dvoma skupinami – na náš účet. Nám pritom končí zmluva 31.12. Pýtal som sa, čo potom, majú tí ľudia ísť späť na ulicu?
.čím poslanci argumentovali?
Ničím. Jednoducho nie a nie. Frakcia okolo Valentína Mikuša, ktorú vylúčili z SDKÚ-DS, si vybavovala účty. KDH im odmietlo zmenu územného plánu, tak oni na protest zamietli tento projekt, keďže ho predkladali poslanci za KDH. Stali sme sa pingpongovou loptičkou medzi nimi, v prvom kole vôbec nešlo o bezdomovcov. O týždeň to v bode rôzne poslanec Minárik opäť otvoril. Mnohí poslanci boli ticho, alebo proti. Tvrdili, že mestskej časti Ružinov „škodí takýto projekt“. Do trojpätinovej väčšiny chýbalo osem hlasov. Vtedy poslankyňa Dobrotková dosť zúfalo navrhla, aby sme to dostali aspoň na neurčitý čas. Bolo treba 30,56 percenta všetkých, napokon hlasovalo 31 za. Prešlo to o jeden hlas, čo považujem za zázrak.
.aké dôvody uvádzali proti nocľahárni?
V diskusii nás všetci chválili, ako dobre robíme pre toto mesto, hlasovali však proti. Bolo to obyčajné pokrytectvo.
.hovorili ste s nimi, čo im prekáža?
Nedovolili mi vystúpiť. Chcel som povedať, že veľké mesto potrebuje projekty pre rizikové sociálne skupiny. A my to ponúkame s tým, že to nemôže byť jedno veľké centrum, ale štyri, päť menších, ktoré by rozložili záťaž. Máme to teraz na neurčitý čas – s výpovednou lehotou tri mesiace. Budeme sa usilovať presvedčiť verejnosť aj nových poslancov, aby sa k tomu vrátili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.