Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bod prežitia

.časopis .reportáž

Mínus päť stupňov. Teplota, pri ktorej človek, ak žije na ulici, stráca schopnosť odísť zo svojej skrýše – a zamrzne. Pri väčších mrazoch sa hýbe, aby prežil. Túto krutú zákonitosť najlepšie poznajú v nízkoprahovej nocľahárni Depaul v Bratislave, jedinej svojho druhu.

.drobná pani v bejzbalovej červenej šiltovke stojí, nedá sa ničím vyrušiť. Vytrvalo čosi hľadá. V skromnej knižnici, hneď za vchodom do nocľahárne, listuje v jednej knihe za druhou. Otvorí, začíta sa, odloží späť do regálu – taký je opakujúci sa rituál. Je vytrvalá. „Hľadám knihu o Marilyn Monroe. Mala by tu byť, no neviem ju nájsť. Nevadí, aj Tajomstvo veštiarní je dobré,“ povie po chvíľke, akoby sama pre seba. A odíde spokojná smerom k lôžku, za ktoré tu každý klient zaplatí 70 centov za noc. Málo? Veľa? Tak akurát, viac než nič.
Táto pani (na jej meno a priezvisko sa nepýtame) chodí nocovať do Depaulu už vyše pol roka.  Aj so synom. Najprv ich s manželom vyhodili z bytu, kde neplatili, čo je bežný iniciačný príbeh v týchto „kruhoch“. Napokon ich vyhodil aj kmotor, ktorý ich najprv prichýlil. Skončili teda tu. V jednej z troch hál (dve z nich sú vykurované) bývalého poľnohospodárskeho učilišťa. Vďakabohu, prežijú. Aj keď udrú mrazy ako teraz.

.na dne
V Bratislave žije neznámy počet bezdomovcov. Optimisti hovoria o šiestich stovkách, pesimisti (alebo realisti?) o troch tisícoch. Aby sa mali v mrazoch všetci kam uchýliť, muselo by mesto pre nich otvoriť športovú halu. Riaditeľ Depaul Slovensko Juraj Barát (pozri rozhovor v rámčeku) spomína, že prvé postele, ktoré dostali, boli mnohým mužom „dôverne známe“, tie vojenské kovové. Postupne sa však ničili. Nahrádzali ich preto použitými posteľami od ľudí alebo z nemocníc. Niektoré obaľujú modrými fóliami, aby boli  umývateľné.  Depaul je totiž otvorený pre všetkých, aj pre tých ľudí bez domova, ktorí sú v najkritickejšom stave a od brán iných útulkov ich pošlú preč: teda aj pre alkoholikov, narkomanov či psychicky chorých.  
Nocľaháreň s kapacitou 130 lôžok funguje od decembra 2006, napriek nevôli mnohých mestských poslancov, ktorí to chápu ako príťaž pre „slušných občanov“.  Jeden z nich, Valentín Mikuš, pred pár rokmi vylúčený z SDKÚ-DS, svoj odpor voči Depaulu zdôvodňoval tým, že by sa iba ťažko mohol pozrieť spoluobčanom do očí – keby s touto nocľahárňou súhlasil. Nuž, už sa im nemusí pozerať. Nezvolili ho. Aj keď svoju nedávnu masívnu kampaň postavil na slogane o „bezpečnom Ružinove“. Osemnásti pracovníci Depaulu často počúvajú monotónne sa opakujúce sťažnosti: že ich klienti sú v autobuse MHD špinaví či opití, že po ceste rozhadzujú fľaše od alkoholu. Je to pravda, čiastočne. Pracovníci nocľahárne po nich fľaše zbierajú a separujú. Často však ide aj o sezónnych stavebných robotníkov z iných častí Slovenska. Prišli o prácu a kým si nájdu novú, aj oni bývajú v Depaule. Aj oni tu po tom, ako sa pri vchode legitimujú, za sedemdesiat centov „vyfasujú“ modré vrece s dekou a vankúšom, posteľ, teplú polievku na večeru a studené raňajky s čajom. Aj oni musia nocľaháreň o siedmej ráno opustiť – vrátiť sa môžu až o siedmej večer. Také sú prísne pravidlá. Inak, kedysi tu pri vchode budili rešpekt ostrí chlapci z SBS, ktorých najal magistrát. Keď však po dvoch mesiacoch títo „vyhadzovači“ poslali Deapulu faktúru, ktorá prevyšovala všetky ostatné náklady, rozlúčili sa s nimi.
„Stalo sa, že sem prišlo večer toľko bezdomovcov, že sme nemali voľné postele. Kládli sme teda matrace na zem a „zahusťovali sme“ priestory.  Pri veľkých mrazoch je to tu celkom plné,“ vysvetľuje riaditeľ Depaul-u Juraj Barát. Prístup k bezdomovcom je pre neho akýmsi lakmusovým papierikom stavu spoločnosti. Za tie dlhé roky, čo sa venuje sociálnej práci (aj v Charite) tvrdí, že pochopil, že v tejto oblasti nejde až tak o to, či je politik pravicový, alebo ľavicový, ale či je vôbec schopný spravovať veci verejné.

.archanjel Majo
Ten zvláštny výraz „nízkoprah“ treba chápať, samozrejme, obrazne. Biela hala Depaulu pri letisku, kdesi na periférii mesta, zrejme nemá nijaký prah, nízky ani vysoký. Je otvorená všetkým núdznym, ako v tom podobenstve z Biblie. Svätý Vincent de Paul žil pred viac ako 350 rokmi. Jeho posolstvo motivovalo v roku 1989 britského kardinála Basila Huma, neskoršieho arcibiskupa Westminsteru, aby založil skupinu Depaul. Tá najprv pomáhala bezdomovcom v uliciach centrálneho Londýna. Dnes má v Británii a v Írsku viac ako 50 projektov, zamestnáva viac ako 400 ľudí, má podobný počet dobrovoľníkov a každoročne pomáha viac ako 5 000 ľuďom, ktorí sa ocitli na ulici. Britský Depaul rozširil svoje aktivity aj do strednej a východnej Európy – okrem Slovenska aj na Ukrajinu.
Dnes je v nocľahárni Deň otvorených dverí. Zvláštne, ten je tu totiž každý deň v roku. Žijeme v čudnom zajatí kampaní a dátumov, práve sa končí Európsky rok boja proti chudobe. Je očividné, že nebol úspešný a treba v boji urputne pokračovať. Zástupca projektového manažéra Depaulu Marián Gliganič o tom vie svoje. Absolvent vysokej školy tu pracuje od začiatku, bezdomovci ho oslovujú po mene: Majo sem, Majo tam. Prebaľuje im aj obväzy, ošetruje rany a hnisavé vredy. Pomáha so všetkým, musí riešiť aj prípady hnevu či agresivity. „Je to druh misie,“ hovorí Gliganič.
Na vchodových dverách sú rôzne nápisy a pravidlá, medzi nimi aj listina klientov, ktorí majú zákaz vstupu. Je ich asi dvadsať. Dôvody? Väčšinou sa vyhrážali alebo napadli iných klientov či personál. Platí tu aj „zákaz postávať popri ceste a zdržiavať sa v blízkosti areálu záhradníctva, ktoré je súkromným majetkom“. Gliganič vysvetľuje, že každý klient po príchode prejde testom na alkohol. Ak nafúka viac ako 0,3 promile, dajú ho vyspať sa do miestnosti č. 1. Ostatní môžu ísť do „dvojky“ a do „trojky“. Selekcia je nevyhnutná. A istá miera intimity tiež. Dnes to tu pripomína hypermarket, akési „tesco pre bezdomovcov“ (hala s vysokou strechou, z ktorej zateká a padajú znej kusy izolácie), no v budúcnosti by tu radi priestor rozčlenili. Bývajú tu totiž aj manželské páry či  viacčlenné rodiny.
V maličkej miestnosti vedľa haly pracujú dve sociálne poradkyne. „Najčastejší problém klientov? Strácanie dokladov. Iba ťažko chápu, že bez nich si na úradoch nevybavia nič. Pomáhame im s tým,“ vysvetľuje Jana Molnárová. S kolegyňou Mirkou Vígľašskou sa vzápätí idú venovať návštevám počas Dňa otvorených dverí. Prišli výpravy zvedavých školákov, ale aj prevádzkovatelia nocľahárne z Piešťan, ktorí sa zaujímajú o to, ako funguje „nízkoprah“. Juraj Barát medzitým vonku, v daždi, pomáha variť guľáš.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite