Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Desať novembrových omylov

.eva Čobejová .elena Akácsová .martin Hanus .časopis .kritická príloha

V prvých dňoch nežnej revolúcie bolo veľa naivných i mylných nádejí. Vybrali sme desať očakávaní, ktoré sa nenaplnili.

.politika bude zelená
Najvýraznejším občianskym hnutím ku koncu  normalizácie boli popri kresťanskom disente ochranári. Politickým vyvrcholením ich snažení bola publikácia Bratislava Nahlas z októbra 1987. Kriticky pomenúvala nielen problémy ochrany prírody a krajiny, ale aj celkovej kvality života – bola vlastne najostrejšou slovenskou kritikou vtedajšieho režimu, ktorá bola verejne publikovaná. Po masívnej propagande na Hlase Ameriky sa ochranári viac či menej dobrovoľne ocitli v pozícii disidentov a získali skúsenosti s opozičnou politikou. Ešte pred revolúciou sa očakávalo, že ak vznikne nejaká silná alternatívna strana ku komunistom, budú to práve Zelení. Nebolo teda prekvapením, že viac ako polovica prvých protagonistov Novembra na Slovensku boli práve oni. To viedlo k prirodzeným očakávaniam, že zelená politika bude v politickom programe dominovať a ekológovia budú kľúčovými hráčmi. To sa v niektorých postkomunistických krajinách – od Bulharska až po Lotyšsko – aj udialo a zelené hnutia sa dostali do prvých demokratických parlamentov aj do vlád. Najprv sa zdalo, že to aj tu pôjde týmto smerom.

Dňa 19. decembra 1989 v denníku Verejnosť hovorí bývalý ochranár Vladimír Ondruš, v tom čase už podpredseda Čičovej vlády za VPN: „Keď chceme zvrátiť chorobné trendy (smerom k ekologickej katastrofe – pozn. red.), je nevyhnutné podriadiť všetku ľudskú činnosť, činnosť výrobných rezortov ekologickým kritériám.“ Lenže vývoj sa uberal iným smerom.  

„K tomu, že hlavná revolučná sila spoločnosti nedostala na Slovensku názov Zelení, ale Verejnosť proti násiliu, prispelo aj to, že sa hľadal čo najadekvátnejší pandant českého Občianskeho fóra,“ hovorí pre .týždeň Mikuláš Huba, spolutvorca Bratislavy Nahlas. „Ján Budaj a niektorí ďalší bývalí ochranári po prvých dňoch revolúcie zrazu zistili, že je pre nich výhodnejšia iná – nezelená platforma. Kvantum iných celoplošných problémov odtlačilo ochranársku agendu do úzadia, pričom niektoré veci a ich riešenia boli priam antizelené".

Ešte v júni 1990 pri predvolebnom rozhlasovom okrúhlom stole bolo z 12 ľudí 6 z ochranárskeho hnutia – ale každý tam už bol za inú stranu. Tento rozpad bol prirodzeným následkom toho, že v ochranárskom hnutí za socializmu všetkých dohromady spájal spoločný nepriateľ. Po jeho páde si každý našiel vlastnú politickú orientáciu. Niektorí sa úplne prestali zaoberať zelenými otázkami, niektorí ako Juraj Flamík predpokladali, že všetko vyrieši privatizácia a reštitúcie, že súkromný vlastník bude hospodárom, ktorý bude plánovať generácie dopredu a nebude rúbať les pre okamžitý zisk. Niektorí zostali verní pôvodnej myšlienke občianskej spoločnosti citlivej (aj) voči životnému prostrediu. „Dôležité je vedieť sa zbaviť ilúzií, ale neprísť pritom o ideály a vedieť rozlíšiť jedno od druhého. To je pre mňa vari najväčšie poučenie z ponovembrového vývoja,“ hovorí Mikuláš Huba.  

.komunisti budú pykať
Počas prvých dní revolúcie sa objavili na internáte v Mlynskej doline nápisy „Smrť komunistom“, „Jakeša do koša“, nákresy šibenice s nápisom KSČ, truhly s menami Jakeš, Fojtík, Adamec. Na námestí ľudia skandovali „komunisti k lopate“ a keď to Stano Štepka vtipne pozmenil na „poďme na nich lopatou“, dav po chvíli opakovania spontánne skandoval „nechceme násilie“. Dav teda nebažil po krvi, očakával však spravodlivé potrestanie najvyšších straníckych špičiek a vrátenie majetku, ktorý si neprávom prisvojili. Predseda prvej ponovembrovej vlády Milan Čič už 15. decembra 1989 verejnosť ubezpečoval, že „generálny prokurátor SSR rozhodol preveriť záležitosti spojené s kúpou víl alebo majetkov niektorých bývalých funkcionárov“.
Zrejme najznámejší je dodnes prípad tajomníka ÚV KSČ Vasiľa Biľaka. Mal byť obvinený  z vlastizrady za pozvanie sovietskych vojsk v 1968, výsledkom je však len obsiahly vyšetrovací spis. V konečnom dôsledku teda na Slovensku podobné procesy neprebehli,  jediný bol s Alojzom Lorencom, náčelníkom ŠtB, odsúdeným na Slovensku podmienečne. Pred trestaním sa uprednostnila skôr cesta zákonného odškodňovania postihnutých režimom,  rehabilitácie a reštitúcie. Podľa Mateja Medveckého z ÚPN predstavitelia komunistického režimu neboli potrestaní jednak pre nezáujem vtedajších predstaviteľov štátu o takéto riešenie, jednak preto, že v mnohých prípadoch sa ukázalo problematickým samotné dokazovanie viny. Nevytvorili sa ani špeciálne komisie či úrady s dostatočnými kompetenciami, neprijali sa ani také právne normy, ktoré by preukazovanie viny uľahčili. Procesy s bývalými funkcionármi komunistických režimov neprebehli v masovejšom meradle v žiadnej postkomunistickej krajine, a to aj napriek tomu, že mnohé z týchto krajín mali skúsenosť s procesmi po páde fašistických či s nacistickým Nemeckom kolaborujúcich režimov.

.šesťdesiatosmičkári sa vrátia
V starších generáciách, ktoré intenzívne prežívali obdobie Pražskej jari, vznikla predstava, že nežná revolúcia dokončí to, čo sa začalo v roku 1968. Akoby politici, ktorí vtedy neuspeli, mali teraz dostať šancu na reparát. Martin Bútora a Peter Zajac už v decembri 1989 upozorňovali, že „na rozdiel od roku 1968 autentický základ tejto revolúcie netvoria postupné reformy započaté zhora, ale ľudové revolučné hnutie zdola. Duch dneška nepochádza z kabinetov politikov, ale z ául vysokých škôl, z tovární a podnikov, z intelektuálneho potenciálu spoločnosti.“ V denníku Verejnosť však koncom decembra 1989 Soňa Čechová tvrdila, že rok 1968 bol veľkou a draho zaplatenou „generálkou našej tohoročnej brilantnej premiéry“. Lenže tradícia roku 1968 sa ukázala skôr príťažou. Filozof František Novosád v Alchýmii dejín píše, že pre šesťdesiatosmičkárov zostal ideálom reformovaný socializmus. „Bola to politika pozitívnych postojov k svetu, založená na racionalistickej predstave, že svet možno prehovoriť na ‚rozumnosť´.“
Samozrejme, postoje k šesťdesiatosmičkárom sa kryštalizovali postupne. Básnik Ján Štrasser si spomína, že počas nežnej revolúcie, a aj prvé týždne a mesiace po nej, pociťoval veľkú úctu k ľuďom, ktorí boli po roku 1968 odstavení a počas normalizácie perzekvovaní. „Až neskôr som začal medzi nimi rozlišovať. Tých, ktorí presne vedeli, že  nijaký rok 1968 sa ani náhodou nemá opakovať, že sloboda a demokracia musia vyzerať diametrálne inak ako v roku 1968, bolo dosť málo. Za všetkých spomeniem Milana Šimečku staršieho. Väčšina ostatných ostala visieť v reformnom socializme 60. rokov a ťažko niesla fakt, že november 1989 znamenal skutočnú revolúciu, čiže nie obrodu, ale zmenu režimu.“ Štrasser dodáva, že jeho najväčším sklamaním boli ľudia, ktorí boli po roku 1968 prenasledovaní, no po Novembri sa stali extrémnymi nacionalistami a/alebo prívržencami Mečiarovho autokratického vládnutia. „Tí moju úctu ako obete normalizácie načisto stratili.“

.socialisticky pracovať, kapitalisticky žiť
Mlieko za pár halierov, lacná verejná doprava, štedré sociálne dávky, lacné odborárske rekreácie – to sú veci, ktoré si dodnes pamätajú všetky generácie, ktoré zažili socializmus. Pamätajú si ešte trošku aj zle zásobené obchody, nákupy v Tuzexe či obmedzené možnosti cestovania. November priniesol očakávania, že sa podarí spojiť výhody socializmu s jeho nízkou produktivitou práce, prezamestnanosťou a netvorivosťou s kapitalistickým blahobytom, ktorý predstavoval najmä bohatú ponuku tovaru, exotické dovolenky, pekné byty či kvalitné autá. V euforických dňoch po 17. novembri panovala predstava, že vyspelý Západ dohoníme rýchlo, vtedajší minister financií Václav Klaus v televízii oznámil, že Rakúsko dobehneme do 20 rokov.
O kapitalizme sa však nehovorilo. Na Slovensku, ktoré vlastne nikdy nezažilo blahobyt vytvorený tvrdou prácou, podnikavosťou, konkurenciou, bol odpor ku kapitalizmu ešte silnejší než v susednom Česku. V programovom vyhlásení VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov z 25. novembra sa ekonomiky týkajú iba dva body, ktoré žiadajú zaručiť slobodu podnikania a zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva. Aj tieto body však vzbudili nevôľu aj strach, najmä ten o vlastníctve. Preto Jozef Kučerák musel v tlači upokojovať verejnosť aj takýmito slovami: „Volanie po rovnoprávnosti všetkých foriem vlastníctva,  ktoré sa objavilo v požiadavkách VPN, nie je volaním po návrate ku kapitalizmu. Niekto si pod umožnením súkromného vlastníctva v spoločnosti predstavuje na jednej strane jednotlivcov s tučnými peňaženkami, ktorí budú odkupovať Slovnaft alebo BAZ-ku, a na druhej strane masy zúbožených chudobných ľudí bez práce. Takémuto čierno-bielemu videniu súčasného sveta nás dlhé roky učila marxistická propaganda, ktorá nechcela vidieť, že oproti neživým výrobným prostriedkom môže stáť odborovo organizovaná sila živých pracujúcich ako rovnocenný partner v akýchkoľvek vlastníckych vzťahoch.“ Precitnutie a pochopenie, že kapitalistický blahobyt nepríde bez trhu, bez súkromného vlastníctva, privatizácie či voľnej tvorby cien, prišlo až neskôr.

.privatizácia je tabu
Slovo  privatizácia bolo v prvých týždňoch a mesiacoch tabu. Na námestiach sa o privatizácii nehovorilo. V prvé dni revolúcie sa skôr uvažovalo o tom, že fabriky ovládnu podnikové rady a tie si samy budú vyberať vedenie podniku, teda budú fungovať podobne ako správne rady. Nedôjde síce k privatizácii, ale k istej forme odštátnenia podnikov. Takto to, napokon, koncom 60. rokov navrhoval český reformný ekonóm Oto Šik.
V oficiálnych dokumentoch VPN sa hovorilo iba o rovnoprávnosti všetkých foriem vlastníctva. Lenže ako má súkromné vlastníctvo vzniknúť, keď všetky podniky vlastní štát a domáci kapitál takmer neexistuje? Na veľkú privatizáciu sa vôbec nepomýšľalo, skôr si ľudia začali pripúšťať, že tu budú nejaké súkromné pohostinstvá, trafiky či malé obchodíky a opravovne, tak ako to už fungovali napríklad v  Maďarsku. A možno sa rozbehnú firmy s nejakou zmiešanou formou vlastníctva, ako bolo úspešné JZD Slušovice. Ale v hlave ministra financií Václava Klausa a jeho poradcu Tomáša Ježka sa už začal rodiť plán na masívny predaj štátneho majetku. V roku 1990 sa začala malá privatizácia a v októbri 1991 už bola pripravená kupónová privatizácia.  Oponenti tohto procesu sa ani nestihli spamätať, a privatizácia bežala. Kritizovať ju začali ľudia z Nezávislého združenia ekonómov Slovenska, ktorí presviedčali verejnosť, že „zo štátnych podnikov sa nemusí kreovať súkromné vlastníctvo, naopak, to možno revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo.“  Klausov rozbehnutý privatizačný projekt však už nedokázali zastaviť.

.emigranti nás vytiahnu z biedy
Z Československa emigrovali veľké skupiny ľudí v niekoľkých vlnách. V čase nežnej revolúcie boli ešte v zahraničí ľudia, ktorí emigrovali zo Slovenska po roku 1945, po roku 1948 aj po roku 1968. K slovenským koreňom sa začali hlásiť aj potomkovia z veľkej emigrantskej vlny z dvadsiatych rokov. Jednu chvíľu sa zdalo, že všade máme krajanov, ktorí sú ochotní pomáhať, radiť, investovať, štedro podporovať. Hovorilo sa o Svetovom kongrese Slovákov, ktorý nás dostane z biedy a verilo sa, že bohatí slovenskí podnikatelia sa vrátia a prídu robiť svoj biznis domov.  Lenže skutočnosť bola iná. Milan Kňažko na svojej prvej ceste za slovenskými komunitami v USA a v Kanade zažil situáciu, že ho krajania chceli posadiť pod obraz Jozefa Tisu. Novembroví politici rýchlo pochopili, že nie každý emigrant, ktorý chce pomáhať vlasti, jej aj naozaj pomáha. Krajanov, ktorí by investovali na Slovensku, napokon nebolo veľa. V skutočnosti krajine najviac pomohli tí, čo nedoniesli zopár dolárikov, ale tí, ktorí sem priniesli svoje svoje schopnosti a skúsenosti so životom vo fungujúcej demokracii. Takým bol Gabriel Eichler, ktorý pomohol sprivatizovať VSŽ, Jan Telenský, ktorý založil v Poprade Aquapark, Samuel Abrahám, ktorý vedie vzdelávací inštitút BISLA, bývalý hokejista Marián Šťastný, podnikateľ a kontroverzný politik Bohumil Hanzel či dnešný predseda parlamentu Richard Sulík.

.kresťanská strana ovládne Slovensko
Zrazu bolo všetko inak: katolícki disidenti vyšli z podzemia na politické výslnie, mnohí bývalí členovia komunistickej strany začali (aspoň na pár mesiacov) chodiť do kostola a novozaložené Čarnogurského KDH viedlo v prieskumoch verejnej mienky pred Gálovou VPN. Nejeden kresťanský politik tak na chvíľu uveril, že KDH bude na katolíckom Slovensku dominovať podobne ako CSU v katolíckom Bavorsku. Ale potom bolo opäť všetko inak: VPN zobrala na kandidátku najpopulárnejších politikov, ako prednovembrového komunistu Milana Čiča či prednormalizačného komunistu Vladimíra Mečiara. A o KDH sa začalo hovoriť ako o čiernej totalite, ktorá zakáže potraty či erotické časopisy. Voľby v júni roku 1990 vyhrala napokon VPN s 29 percentami, KDH volilo 19 percent, teda asi 650-tisíc voličov. Kádeháci by vtedy asi sotva uverili, že k tomuto relatívnemu neúspechu sa počas nasledujúcich 20 rokov vo veľkých parlamentných voľbách ani zďaleka nepriblížia: samostatná kandidátka KDH odvtedy len raz nepatrne prekročila 10 percent (v parlamentných voľbách 1994). Na kresťanských demokratov, ktorí hlasovali proti rozpadu federácie a boli súčasťou radikálnych reforiem do roku 1992, jednoducho mnohí potenciálni voliči zanevreli. A hoci KDH neskôr v politike neraz zohralo kľúčovú úlohu, sen o dominantnej ľudovej strane sa pomaly rozplýval. Budúcnosť patrila bývalým komunistom z HZDS, neskôr zo Smeru, a na druhom fronte začala udávať tón občianska SDKÚ, v ktorej sa zjednotili bývalí kádeháci s liberálmi.

.skvelé veci zo „šuplíkov“
Kníhkupectvá po revolúcii zaplavila nielen dovtedy nedostupná a neprekladaná západná produkcia, ale aj oficiálne vydania samizdatov, najmä českých autorov. Na plátna kín sa uvoľnili filmy z trezorov. Súčasne s tým všetci očakávali, že autori, ktorí nemohli slobodne tvoriť a tajne písali do príslovečných „šuplíkov“, začnú vo veľkom vyťahovať nevydané knihy a nezrealizované scenáre. Až na malé výnimky, ako bol Pavel Hrúz či Martin Šimečka, sa nič také nestalo.
„Očakávanie skvelých umeleckých diel zo šuplíka bolo naivné – možno keby tu bola diktatúra päť rokov, bolo by to reálne. Ale za 40 rokov ľudia tak otupeli a zároveň mali toľko roboty s tým, ako zarobiť a pracovať pre komunistov, že (až na pár skutočných disidentov) na iné nemali čas,“ myslí si filmový teoretik Martin Cieľ a dodáva: „Tento moderný minimýtus vytvorili tí prisluhovači režimu, ktorí sa za to svoje prisluhovanie tak akosi trochu hanbili a snažili sa sami pred sebou a pred okolím ospravedlniť.“
Okrem chýbajúcich scenárov, reflektujúcich dovtedy tabuizované či cenzúrou kontrolované témy, sa viaceré námety stali nerealizovateľné pre nedostupnosť filmových technológií a nedostatok peňazí. Situáciu slovenskej filmovej tvorby výrazne skomplikovali aj ťahanice okolo privatizácie Koliby a následný rozpad a likvidácia filmových technológií aj profesionálneho filmárskeho zázemia.

.televízie budú intelektuálne
Povzbudení étosom Nežnej revolúcie, mysleli sme si, že s našou odlišnou skúsenosťou ukážeme konzumnému Západu, že aj komerčná televízia sa dá robiť intelektuálne, že v nej nemusia dominovať telenovely, pretože našinec chce pozerať pôvodnú filmovú tvorbu, džez, prírodopisné dokumenty. Piati intelektuáli Fedor Gál, Péter Hunčík, Peter Kršák, Vlastimil Venclík a Josef Alan, ku ktorým sa neskôr pripojil Vladimír Železný, predložili federálnej licenčnej rade v tomto duchu projekt „Stredoeurópskej televízie pre 21. storočie" a v roku 1993 získali potrebnú licenciu.
„Áno, chceli sme nezávislé (na štáte a politike) médiá,“ hovorí dnes Fedor Gál, „lenže sme netušili, čo komerčné médiá obnášajú. Veď sme nikdy nič také nevideli. Napríklad Bratislavčania poznali akurát tak Viedeň 1 a 2, mimobratislavskí ani to nie.  Investori, zväčša zahraniční, pretože z domácich nikto nemal peniaze, rýchlo pochopili, že zveriť svoje financie nepraktickým a nepripraveným ľuďom je neúnosné riziko. Áno, potrebovali ‚domácich´ kvôli tendrom na licencie, legislatívu, znalosti prostredia, ale k praktickému rozhodovaniu ich radšej príliš nepúšťali. No a napokon, aj tí najvyspelejší domáci intelektuáli mali skreslené predstavy o tom, kde žijú. Priemerný občan cítil hlad a smäd po sitcomoch, akčných filmoch, nekonečných telenovelách, a nie že nie. Keď na začiatku vysielania TV NOVA išla Sofiina voľba, bolo jasno.“

.režim bol zlý, ale ľudia dobrí
Boli to euforické časy. Na námestiach sa spievalo „Sľúbili sme si lásku“, a to, čo by dnes pôsobilo ako úsmevný gýč, bolo vtedy autentickým prejavom národnej spolupatričnosti. Po normalizačnej pretvárke už nebolo ani stopy, rečnilo sa o víťazstve pravdy, lásky, zaklínali sa slová ako jednota a nikdy sa nekončiaci dialóg, verilo sa, že aj vo väzniciach zrazu sedia obrátení Pavlovia. V politike sa objavilo množstvo ľudí, ktorí chceli len dočasne pomôcť, a potom sa vrátiť k svojim profesiám. Kto by vtedy aspoň na krátku chvíľu neprepadol ilúzii, že na Slovensku žili samí dobrí ľudia a za všetko zlé mohol predsa ten zlý režim? Čoskoro to však už bolo jasné: s pádom neslobodného systému sa odhalilo to najlepšie aj to najhoršie v nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite