Keď si ľudia okolo mňa začali kupovať mobilné telefóny, bol som presvedčený, že ja si ho nikdy nekúpim: naozaj nepotrebujem, aby mi niekto vyvolával, keď sa mu zachce a a vyrušoval ma pri sústredenej práci či odpočinku. Keď som si napokon zadovážil prvý mobil, svoje číslo som chcel mať len pre najbližších priateľov. Pochopiteľne, aj to sa pomerne rýchlo zmenilo a moje číslo sa stalo viac-menej verejne dostupným. Chvíľu som nevedel, čo s tým – telefón stále zvonil a ja som sa často musel rozprávať s ľuďmi, ktorých nepoznám. Dnes mám na svojom mobile vypnuté zvonenie (nie však vibrovanie), nie je možné nechať mi odkaz a spravidla nedvíham volania z neznámych čísiel. Mobil sa pre mňa stal užitočným komunikačným nástrojom.
Prečo to všetko píšem? Som presvedčený, že s facebookom je to podobné. Človek sa rozhodne, čo a komu o sebe zverejní, či a ako bude so svojimi „priateľmi” komunikovať. A, samozrejme, kto bude jeho „priateľom”. A to je všetko. Sú ľudia, ktorí na facebook o sebe zavesia (takmer) všetko. Nielen dátum narodenia, ale aj adresu, telefónne číslo, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, školu, zamestnanie, záľuby a podobne. Iní sú opatrnejší. Tých je podľa môjho nereprezentatívneho pozorovania najviac. Na facebooku si vytvárame svoju „verejnú persónu”, teda to, čo chceme, aby ľudia videli. Tak si vyberáme profilové fotky, podľa toho píšeme statusy, také si na svoju stránku vešiame videá či linky, podľa toho „lajkujeme” a „komentujeme”. V prípade niektorých ľudí ide o pomerne sofistikovanú hru, iní sú oveľa autentickejší.
A tak je, podobne ako oheň, aj facebook (alebo twitter či blogy) dobrý sluha a zlý pán.
Dobrým sluhom je napríklad tým, že umožňuje jednoduchú a komfortnú komunikáciu. Ráno vo štvrtok, v čase, keď som písal tento článok, mi napríklad cez facebook napísal jeden kamarát, ktorý býva v Malmö, že na budúci týždeň príde do Bratislavy, a tak sme si dohodli stretnutie. Nevideli sme sa 15 rokov, vďaka facebooku vieme o sebe základné informácie, vieme, čo každý z nás robí, koľko má detí. Keď sa s Petrom (lebo tak sa volá) stretneme, neprekvapí nás, že obaja máme málo vlasov, nebudeme si musieť opatrne vysvetľovať naše politické preferencie, ani v sklerotických hĺbkach pamäti tápať po menách spoločných známych, keďže sú našimi priateľmi na facebooku. Okrem toho som sa v toto ráno pripojil k petícii proti ukameňovaniu Iránčanky Sakineh Mohammadi Aštiani, pričom som linku na petíciu zverejnil vo svojom profile, čo inšpirovalo niekoľkých priateľov na to, aby sa pripojili. Nie, nerobím si ilúzie, že Sakineh zachránime, len sme vyjadrili podporu jednej nešťastnej žene. No a ešte som vo štvrtkové ráno zablahožel svojej fínskej neteri Katariine k narodeninám. Nebyť facebooku, tak by som na to stopercentne zabudol.
Samozrejme, údaje, ktoré mnohí o sebe naivne zverejňujú, sa dajú aj zneužiť. Oknami, cez ktoré sa dívame von z našich domov, možno aj špicľovať. Ale na to predsa máme záclony a rolety. Chceme, aby o nás naši susedia vedeli, ale súkromie si chránime. Platí to aj o facebooku. Nič netreba rušiť. Stačí rozmýšľať, kedy otvoriť okno a kedy stiahnuť roletu, kedy zdvihnúť telefón a kedy vypnúť zvonenie, čo sa dať do statusu a čo povedať len najbližšiemu priateľovi. Apokalypsa sa vďaka facebooku nepriblížila. Aspoň dúfam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.