Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko vyhostilo troch ruských diplomatov

Hudba, ktorá znie ako...

.peter Bálik .časopis .hudba

Je to tá pieseň, ale zároveň to nie je tá pieseň. Hovorí sa tomu Soundalike, hudba v reklame pripomínajúca známy hit vašej obľúbenej kapely, no melódia je mierne pozmenená. Do akej miery ide o plagiát a je to vôbec v poriadku?

V amerických hudobných médiách nedávno bola diskusia o hudbe v reklamách. Bolo by to všetko v poriadku, keby sa melódie a harmónie použité v reklamných klipoch až príliš nápadne nepodobali na originály. Ide o americké skupiny Fleet Foxes a Grizzly Bear, ktoré pôvodne začínali v alternatíve, ale ich albumy sa pomerne vysoko ocitli v zámorskej hitparáde. 
Spoločnosť na športové potreby Kika mala reklamnú kampaň, kde použila pieseň, ktorá pripomína hit Fleet Foxes  White Winter Hymnal. To isté sa dá povedať o alabamskej Troy University, ktorej reklamný spot má po hudobnej stránke veľmi blízko ku skladbe Two Weeks od Grizzly Bear. Je na samotných menovaných skupinách, ako sa k tomu postavia, zatiaľ z ich strany nedošlo k žalobe, no tento jav nie je ojedinelý. Je to bežný postup, ako sa robí hudba pre reklamy, vo svete aj u nás. 
Možno si spomínate na niektoré z reklám, ktoré v posledných rokoch bežali v slovenských televíziách. Predovšetkým v reklamách na pivo sa objavila hudbu, ktorá pripomínala originály. Išlo napríklad o hit The Monkees I‘m a Believer alebo Man In Me Boba Dylana, ktorý zaznel v populárnom filme Big Lebowski. 
Priemerný divák podobnosť nezaregistruje, hudba mu tak maximálne môže niečo vzdialene pripomínať, no ľudia, ktorí sa zaoberajú hudbou, to veľmi ľahko rozpoznajú. Najočividnejším príkladom bolo prerobenie starého hitu kultových The Cure Boys Don’t Cry, ktorý až príliš nápadne pripomínal originál. Ak by sa o tejto reklame dozvedeli právnici zastupujúci Roberta Smitha a spol., asi by to len tak nenechali.
Keď sme sa pýtali právneho oddelenia SOZA, spoločnosti zaoberajúcej sa ochranou autorských práv, či je to v poriadku, keď sa hudba v reklame podobá nejakej populárnej skladbe, odpovedali nám, že všetko závisí od samotného autora, či sa rozhodne zažalovať druhú stranu za to, že mu ukradla nápad. O tom, či sa tak stalo, rozhodne až súd. Presne stanovená hranica v týchto prípadoch neexistuje. 
No niektoré kauzy ukázali, že aj keď sa v reklame použije len hudba, príbuzná originálu, tak na to potom môžu zadávatelia pekne doplatiť. Ide o prípad amerického speváka Toma Waitsa, ktorý v roku 1988 žaloval spoločnosť Doritos za to, že pesnička v reklame sa podobá na jeho song Step Right Up s tým, že aj samotný hrdelný spev má blízko k jeho prednesu. Spor s výrobcom chrumiek nakoniec vyhral s 2,5 milióna veľkým dolárovým šekom.  Podobne v roku 2006 zas úspešne žaloval automobilovú spoločnosť Audi, ktorá spravila to isté. „Na súde zarobíte viac peňazí ako z predaja albumov,“ povedal vtedy s typickým humorom samotný majster.  
Obe Waitsove kauzy hovoria o tom, že aj napodobneniny, aj keď sú robené so zámerom, aby sa priblížili a zároveň nepodobali na originál, môžu byť plagiátom. Hranica, kde sa dá povedať, či ide o skutočnú krádež, alebo či je hudobné dielo tohto druhu v reklame čisté, je veľmi tenká. „Je to individuálne, ak však použijete tie isté akordy a tú istú melodickú linku, máte problém,“ napísal nám producent a hudobník Peter Graus z firmy Creative Music House, ktorá sa venuje aj tvorbe hudby do reklám. 
V reklamnom biznise to funguje tak, že klient príde s požiadavkou na výrobu skladby a donesie so sebou takzvanú referenčnú skladbu čiže pieseň, z ktorej by sa malo vychádzať. „Snažíme sa vnímať ju ako vzor v otázke atmosféry, zvukovej  charakteristiky, výstavby skladby. Chceme naplniť predstavy klienta a zároveň mu garantovať, že neprekročíme hranice, za ktorými je podľa nás podobnosť právne napadnuteľná. Často presviedčame klienta aby radšej kúpil práva na originál a neriskoval,“ dodáva hudobník. 
Vo svete sa skladbám v reklamách, ktoré vychádzajú zo známych vzorov, hovorí „soundalike“ čiže „veci, ktoré znejú ako“.  Skladby, ktoré „ znejú ako“ nie sú len slovenským špecifikom, robí sa to všade vo svete. Vyrábajú sa vtedy, keď je daná skladba príliš drahá alebo nie je dostupná. Potvrdil nám to aj ďalší bratislavský hudobník, ktorý nechce byť menovaný, ale živí sa aj vytváraním hudby do reklám: „Keď je málo peňazí, tak nám to dajú spraviť, aby sa to podobalo. Režisér si nájde hudbu, o ktorej si myslí, že by tam mohla byť. Vzorom môže byť známa, ale aj neznáma skladba. Ale ten vzor, podľa ktorého sa robí, je tam vždy. Na nás je, že to musíme urobiť tak, že sa podobá, ale zároveň to nesmie byť napadnuteľné.“
Táto stratégia nie vždy reklamným klientom vychádza. Tento hudobník nám prezradil, že na Slovensku bola kampaň pre istého klienta, v ktorej sa pieseň podobala na originál tak veľmi, že sa zo zahraničia ozvala publishingová firma a bola z toho pokuta. Vraj išlo o tanečnú pesničku How Bizarre od skupiny OMC: Podobne sme sa pýtali aj Petra Gausa, no ani on sa z kolegiality k tým veciam nechcel vyjadrovať, no dodal, že tých káuz bolo viac. „Nám sa taký prípad nestal,“ uzavrel slovenský producent.   
Hudba v reklamách je pre samotných hudobníkov veľmi výnosným obchodom. Po prvé, veľmi výrazne im narastie bankové konto a po druhé, hudba v reklame je pre samotnú skupinu alebo speváka výbornou propagáciou. V roku 1991 sa vtedy už neexistujúca punkrocková skupina The Clash dostala na prvé miesto britskej hitparády so skladbou Should I Stay or Should I Go, pretože tá bola v tom čase hlavnou témou kampane výrobcu riflí Levi’s. V poslednom čase ovládli hudbu v reklamách mnohí „indie“ umelci ako folker José Gonzáles., ktorí sa vďaka reklamným spotom zviditeľnili. No ich fanúšikom to nie je vždy po chuti. Priaznivci Boba Dylana boli dosť šokovaní, keď videli, ako sa Bob prechádza s polonahými kráskami v reklamne na ženskú spodnú bielizeň Victoria Secret. U nás zas hudbu alebo svoju tvár do reklám poskytol Richard Müller, Jana Kirschner alebo skupina Vidiek. 
Niektorí z nich používanie svojich diel v komerčných spotoch z ideových dôvodov odmietajú. Napríklad Tom Petty tvrdí, že by sa tým jeho pesničky zdevalvovali. Islandská skupina Sigur Rós hneď na začiatku svojej „svetovej” kariéry, teda zhruba pred desiatimi rokmi, keď vydali svoj prelomový album Agaetis Byrjun,  jasne odmietli využívanie svojej hudby v reklamách. Výnimku tvorili charitatívne projekty, dlho používaný „džingel” Discovery Channel a hudba k počítačovej hre Prince Of Persia (pôvodne mali písať hudbu k filmu, to sa však nezrealizovalo, a tak súhlasili s jej použitím v hre). 
Vzhľadom na „reklamnú atraktívnosť” hudby kapelu Sigur Rós viackrát kontaktovali tvorcovia reklamy (napríklad na autá značky Audi), no vždy to slušne odmietla. „Ich hudba nevznikla ako podmaz k reklame na autá, a preto nechcú, aby bola na to používaná,” povedal nám šéf vydavateľstva Smekkleysa Ási Jonson, v ktorom kapela vydáva islandské verzie svojich albumov. Reklamní kreatívci však vytvorili „sound-a-likes”: pozmenili melódie, niekedy trochu zrýchlili tempo, inkoedy obohatili inštrumentáciu. Právnici kontaktovali muzikológov, a tí skonštatovali, že hudba v reklame a pôvodná skladba (ide najčastejšie o skladby Hoppípolla, Olsen Olsen, alebo Svefn-g-englar) „vykazujú známky silnej podobnosti, čo sa týka všeobecného hudobného štýlu, inštrumentácie a štruktúry” a že hudba v reklame bola vytvorená „s poznaním a/alebo s vedomým odvolaním sa na pôvodné skladby Sigur Rós”. 
„No kapela nechce v žiadnom prípade naznačiť, že niekto sa tu na jej úkor obohacuje alebo že vytvára plagiát hudby Sigur Rós, lebo za to by nás mohli dať k súdu, čo by bolo dosť ironické,” hovorí Sigur Rós na svojej stránke. Len chcú svojim priaznivcom ukázať zopár kreatívnych kúskov, ktoré ich vedú k zamyslenému „hmmm” a nechajú na nich, nech si vytvoria svoj názor.
V populárnej hudbe je plagiátorstvo bežným javom. Často  však nie je na škodu veci, pretože v hudbe existuje niečo ako nadväznosť – mladí začínajúci umelci sa inšpirujú tými staršími, no robia to po svojom. Dokonca aj taký majster, akým bol ruský skladateľ Stravinskij tvrdil, že dobrý skladateľ si nápady nepožičiava, ale doslova ich kradne. Rozdiel je v tom, že to dokáže dobre zakamuflovať.
Najznámejším prípadom plagiátorstva je kauza okolo skladby Georgea Harrisona, ktorý nakoniec musel zaplatiť vysoké odškodné málo známej skupine The Chiffons, pretože jeho My Sweet Lord sa až príliš podobná na ich song He’s So Fine. Nedávno skončil podobne aj britský gitarista Gary Moore, ktorého najväčší hit Still Got The Blues je vlastne plagiát takmer navlas podobnej melódie, ktorú dvadsať rokov pred Moorovým hitom napísala neznáma nemecká skupina Nordrach. List „zlodejov“ je dosť veľký a našli by sme tam aj iné slávne mená, ako napríklad Led Zeppelin, The Rolling Stones, The Beatles alebo nedávno The Verve. Mnohé z tých prípadov sa neskončili na súde, ale došlo k mimosúdnej dohode.
Aký je rozdiel medzi zlodejinou v popmusic a v „soundalike“ reklamách?  Na jednej strane žiadny – krádež je jednoducho krádež. No soundlike už vo svojom zárodku nesú istú stopu plagiátorstva – pretože vždy vychádzajú z originálu a ich zámerom je, aby sa naň aj podobali. Dalo by sa napísať, že soundalike kradnú pôvodným skladbám dušu a táto „krádež“, ak podarí dobre zakamuflovať, je nepostihnuteľná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite