Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď je to zadarmo

.daniel Anýž .časopis .reportáž

Je daždivý septembrový deň, po šiestej ráno, ešte sa ani poriadne nerozvidnelo, ale v hale komunitného centra v mestečku Port Sulphur v južnej Louisiane už sedia prví pacienti. Osemročný Jerry pozerá trochu vystrašene na zubárske kreslá, ktoré sú narovnané pozdĺž dvoch radov k sebe zrazených stolov, pokrytých nemocničnými plachtami.

Jerrymu sa vôbec nechcelo skoro vstávať, ale jeho mama povedala: Musíme tam byť čo najskôr, aby sa na nás dostalo. Ušetríme kopu peňazí.“ „Takých šesťsto až osemsto dolárov,“ hovorí Jerryho matka Nicole Rodriguez, manželka evanjelického pastora z neďalekej dedinky Buras. Nežije v núdzi, ale na zdravotné poistenie, ktoré by im pokrylo zubársku starostlivosť, pravidelné očné testy a poriadne okuliare, nemajú. A tak prišli sem, pretože tu si všetko zaobstarajú a nebude ich to stáť ani cent.
Organizácia s názvom Remote Area Medical (RAM) s ústredným sídlom v Knoxville v Tenneessee vznikla na konci 80. rokov s cieľom pomáhať ľuďom, ktorí prepadávajú cez sieť amerického zdravotného systému. Z dotácií a darov zabezpečuje nadácia zdravotnícky materiál,  profesionálni doktori pre ňu pracujú zadarmo vo svojom voľnom čase. Na vlastné náklady sa dopravia do mesta, kde RAM práve organizuje „No Cost Free Clinic“ (kliniku bez poplatkov).
Nemocnicu zadarmo. V krajine, kde jedno z najobľúbenejších prísloví znie „No Lunch is Free“. A kde zdravotná reforma prezidenta Baracka Obamu, ktorej hlavným zmyslom je sprístupniť zdravotnú starostlivosť pre 40 miliónov v súčasnosti nepoistených Američanov, vyvolala taký odpor, že občianske hnutie Tea Party sa práve na opozícii voči reforme počas uplynulého roku stalo novou reálnou politickou silou na americkej scéne.
„Tieto šošovky by normálne stáli 195 dolárov, obruby ďalších 150,“ berie technik Chriss Hall do rúk okuliare, ktoré práve pripravuje Jerry. Počas víkendu takto so svojimi kolegami pomôžu viac než šesťsto ľuďom. Celkovo RAM ročne usporiadajú okolo pätnásť akcií a v niektorých mestách, keď svoju kliniku napríklad v lete rozložili v Los Angeles na vonkajšom športovom štadióne, sú to tisícky pacientov.
A len menšina, ako sú Nicole Rodriguez a jej deti, nepríde s niečím akútnym. Pravidlom  je skôr to, že doktori sa stretávajú s vážnymi prípadmi odkladanými týždne aj mesiace, teda s ľuďmi, ktorí trpia, ale návštevu doktora si nemôžu dovoliť. Ako napríklad 62-ročná Essie Brown, ktorá sa do Burasu hnala 100 kilometrov rovno zo svojej nočnej zmeny. Ešte má na sebe uniformu súkromnej bezpečnostnej agentúry, v ktorej pracuje. Teraz takmer usína postojačky, ale ani nie tak z únavy, ale po práškoch, ktoré si vzala na boľavý zub.
„Už ma to trápi niekoľko mesiacov, ale k zubárovi nemôžem,“ hovorí a ani nemusí dodávať prečo. Nie je poistená a okolo 300 dolárov, ktoré by ju vytrhnutie zuba stálo, dať nemôže. „Teším sa, keď to budem mať za sebou,“ dodáva, ale je nervózna, pretože očné vyšetrenie, ktorým tu práve prešla, ukázalo, že sa jej výrazne zhoršil aj zrak. Okuliare síce teraz dostane zadarmo, ale čo potom? Mala by chodiť na ďalšie kontroly. „Ale či na to budem mať?“ uvažuje. Naposledy, keď si zisťovala, koľko by ju stálo zdravotné pripoistenie, tak išlo o približne 400 dolárov mesačne. A na to pri svojom plate 1 100 prosto nemá.
Okolo deviatej ráno už komunitné centrum praská vo švoch. Pri registračných stolíkoch sa vytvárajú fronty, v hlavnej hale so zubnými ordináciami sa už celkom zaplnilo niekoľko radov sedadiel s ľuďmi čakajúcimi na vyšetrenie. V jednom kúte si medzi nimi rozložil svoje „pracovisko“ doktor Tso Long z New Yorku. Vždy niekoľkým ľuďom okolo seba rozdá zubné kefky a potom im ukazuje, ako si správne čistiť zuby.
„Jemne, netlačiť, ako by ste hladili bábätko,“ hovorí doktor a skupinka okolo neho sústredene krúži kefkami v ústach. Vyzerá to takmer ako nejaký smiešny obrad, ale zubná doktorka Carol Ritter, ktorej práve z kresla vstal ďalší ošetrený pacient, to vôbec nezľahčuje.
„Pre mnohých z nich je to možno prvýkrát, čo im niekto povedal a ukázal, ako sa starať o zuby. V škole sa to nedozvedia a k zubárovi nechodia,“ vysvetľuje doktorka Ritter, ktorá sem do Louisiany dorazila z Marylandu aj so svojím mužom, tiež zubárom, a synom, študentom medicíny. Len na letenkách ich to dohromady stálo vyše 1 200 dolárov.
„Je zdravotná starostlivosť tovar ako každý iný? Komodita? Amerika to tak berie, ale to sme vo svete asi jediní. V tejto veci nám úplne chýba spoločenské povedomie,“ hovorí doktorka Ritter. Angažuje sa v profesijnom doktorskom združení Physicians for National Health Care, ktoré presadzuje ešte dôslednejšiu reformu systému, než akú tohto roku vo februári Obamovi demokrati pretlačili Kongresom. Dr. Ritter vraj uznáva, že kanadský či európsky model, po ktorom jej združenie volá, nie je zďaleka ideálny, ale zároveň má pádny argument, že ten súčasný americký nefunguje.
„Rozhliadnite sa tu okolo. Potrebujete vedieť viac?“ ukáže rukou po hale. Miesta na sedenie sú už celkom obsadené, ľudia stoja v radoch pozdĺž stien. Rodiny s deťmi, otrávení tínedžeri, staršia generácia, ale aj tí v produktívnejšom veku, ktorí si odskočili z práce. Pri vstupnom teste na vyšetrenie zraku si práve jedno oko zakrýva policajt v uniforme. Vôbec sa mu nechce zhovárať sa s novinárom, len prehodí: „Prišiel som si sem po dobré okuliare.“ Tie, na ktoré má služobne nárok, sú už nanič.
Pred začiatkom svojej poobedňajšej šichty v miestnom supermarkete, kde pracuje ako vedúci zmeny, si sem na vyšetrenie zašiel aj 55-ročný Floyd Hingle. Vysoký, v modrom tričku so znakom štátu Louisiana, s úsmevom pod mohutnými sivými fúzmi. V ruke má však hŕbku papierov z dnešných vyšetrení. „U zubára som bol naposledy pred siedmimi rokmi, u očného hádam ešte nikdy, a neviem ani, či mi niekedy predtým testovali krv,“ hovorí a zdá sa, že mu pripadá prinajmenšom zábavné, že mu teraz počas niekoľkých bezplatných vyšetrení predpísali okuliare, urobili tri plomby a odobrali krv. Zdravotné poistenie, ktoré by ich dokopy s manželkou prišlo približne na 700 dolárov mesačne, si nikdy neplatili.
„Človeče, to sú pre nás veľké peniaze, to nemôžeme dať... Ale s manželkou sme vďaka Bohu zatiaľ zdraví,“ priznáva Floyd, že zatiaľ nepremýšľali, čo bude, až na nich doľahne vyšší vek. Zdravotná sestra Nancy Karnes, ktorá ho pred chvíľou ošetrovala, sa placho usmieva. Je to prvýkrát, čo sa zúčastňuje akcie RAM. O organizácii a jej aktivitách sa dozvedela z reportáže v televízii, do Louisiany dorazila až zo Seattlu, kde pracuje v nemocnici. Letenka, zapožičanie auta, ubytovanie, tento mimoriadny pracovný víkend v Louisiane ju vyjde na 1 000 dolárov.
Väčšina Američanov podľa nej nevie, alebo si nechce pripustiť, že medzi miliónmi ich nepoistených spoluobčanov je skutočne veľa ľudí, ktorí si to jednoducho nemôžu dovoliť. „Aj mnohí moji známi si myslia, že je to z nedbalosti alebo že tí ľudia utrácajú za iné veci. Ale táto skúsenosť by im asi otvorila oči.“
Essie Brown už má zubárske ošetrenie za sebou, ale starosti sa jej nekončia. Poobede by sa mala zastaviť po hotové okuliare, ale aj na jej tmavej pleti vidno ťažké unavené kruhy pod očami. Potrebovala by sa aspoň trochu vyspať, než pôjde večer zase na nočnú zmenu. Všade okolo je plno ľudí. Stovky pacientov, desiatky doktorov, ktorí dorazili celkovo z 27 amerických štátov, a okolo šesťdesiat ďalších dobrovoľníkov, väčšinou študentov medicíny zo štátnej univerzity v Tennessee.
Pani Essie nakoniec stretne známeho, ktorý za ňu okuliare dnes vyzdvihne a ona sa potom niekedy cez týždeň po ne zastaví. Do komunitného centra prichádzajú ďalší a ďalší ľudia, jeden z vedúceho organizačného tímu upozorňuje kolegov na príjme, že o chvíľu už budú musieť ukončiť registráciu, pretože ďalších ľudí by do desiatej večer, keď budú mať doktori za sebou 16 hodín práce, už nestačili ošetriť.
Tsadore Creppel, 57-ročný rybár, to ešte stihne, v žltých gumákoch a nepremokavom plášti dorazil priamo od práce na svojej lodi. „Nebol som na mori, opravoval som motor, prišiel som si dať vytrhnúť zub,“ hovorí a usadí sa do zubárskeho kresla. Ukáže sa, že preč musia ísť hneď dva zuby.
„Ani neviem, ale najmenej tak pätnásť rokov,“ odpovie na otázku dentistu, ako dlho už vlastne nebol na poriadnom vyšetrení.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite