Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pohľad kamsi za mňa

.časopis .umenie

Jeho fotografia haitského dievčatka, zraneného pri zemetrasení, získala tento rok hlavnú cenu na Czech Press Photo. Fotograf, dlhoročný kamarát a riaditeľ združenia Magna Deti v núdzi Martin Bandžák.

.stále si na cestách. Kde vlastne s rodinou žiješ?
Žijeme tam, kde sme. Od roku 2002 je to Kambodža.  Tam máme bejz alebo ako sa to povie.

.základňa.
Dík. A odtiaľ cestujeme po ostatných krajinách.

.nebolo by do Kene alebo do Nikaragui bližšie zo Slovenska ako z Kambodže?
Naša práca je v teréne, v krízových krajinách, neviem si ju predstaviť na Slovensku. To, čo sme sa už naučili v Kambodži a čo tam denne odovzdávame pacientom, použijeme potom inde.

.ako to zvládate s dvojročnou dcérkou Zarou?
(Smiech.) Tri mesiace po narodení sme ju s Denisou vzali na cesty. Spočiatku to bolo jednoduchšie. Kam také bábo uložíš, tam je. Zara už chodí v Kambodži do škôlky. Pozná štyri jazyky – kmérčinu, slovenčinu, angličtinu a francúzštinu.

.čo bolo najťažšie na tom, žiť dlhodobo v Kambodži?
Určite začiatky. Vpadli sme do toho bezhlavo. Dnes máme po svete 280 zamestnancov; lekárov, zdravotníkov a sociálnych pracovníkov. A najťažšie je to financovať. Najprv sme založili sirotinec a kliniku pre HIV pozitívne deti, v tom čase prvý v Kambodži. Lekári bez hraníc tam vtedy začínali. Liečili dospelých, nikto sa však nevenoval deťom.  

.máte lekárov či iný personál aj zo Slovenska?
Viac ako v minulosti, je však ťažké ich tu nájsť. Možno si naši zdravotníci nevedia predstaviť, čo to znamená, ísť na dlhý čas preč. Tomu nerozumiem. Ak to vyštudujem, mal by som predsa mať víziu zachraňovať ľudí tam, kde je to najviac potrebné. Tam zachraňuješ holý život holými rukami.  

.je názov združenia Magna inpširovaný najslávnejšou fotografickou agentúrou Magnum?
Nie, je to tamilské meno, ktoré sa používa v Indii. Zhodou okolností znamená „tá, ktorá má silu pomáhať“.

.aj ty si kladieš otázku, či je svet taký zlý, ako vyzerá na súťažiach typu World Press Photo?
Na súťažiach novinárskej fotografie víťazia obrazovo jasné, na môj vkus až príliš realistické fotografie, ktoré opisujú danú udalosť, väčšinou negatívnu. Pripadá mi to príliš doslovné. Vlani však na World Press Photo vyhrala menej „rukolapná“ fotka.

.čo myslíš, vyhrala by teraz na Czech Press Photo tvoja fotka hlavnú cenu, keby to nebolo Haiti, ale iná krajina, ktorá nie je v epicentre správ?
Neviem. Nie som novinársky fotograf, nejde mi o miesto, ale o výraz ľudskej tváre. Ťažko by som však spravil túto fotku niekde, kde by za tým nebolo cítiť nešťastie. Iste, mohla by vzniknúť v Kongu, kde je desaťročný konflikt s miliónmi obetí. Prečo však nevyhrá fotka z Konga? Lebo je to úplne zabudnutá vec.

.obaja sme boli na Haiti na prelome januára a februára. Už to nebola fáza mŕtvol v uliciach, ale tých, čo prežili.
Zopár mŕtvol som videl aj ja, pre mňa však bolo hlavné založiť a viesť misiu lekárov združenia Magna, priniesť o tom obrazové svedectvo.

.aký silný pocit, obraz z Haiti, ti zostal takmer rok po?
Pre mňa bolo šokujúce centrum hlavného mesta Port-au-Prince. Mesačná krajina, kde to všetko padlo. Vládne budovy, obchodné domy, ulice. Najsilnejšie, čo som videl, boli ľudia pred nemocnicami, pred kempami. Mladí muži s amputovanými končatinami. Obaja vieme, čo to pre nich znamená. Záverečná. Sedeli,  zízali do prázdna, neregistrovali okolie. Mohol si sa ich dotknúť a nič. Podobne to dievčatko z víťaznej fotky. Pozerá kamsi za mňa.

.obvykle sa ľudia pýtajú, či mení fotografia svet. Ako však mení teba ako človeka?
Dáva mi veľa, vďaka nej sa dostanem veľmi blízko k ľuďom. Mám možnosť pochopiť osudy. Nefotografujem systémom „cvak a ideme ďalej“. Dlhodobo sa vraciam na to miesto, často aj do tej istej rodiny, už ma poznajú. Napríklad v Nikaragui som nafotil 12-ročné dievča, ktoré čaká dieťa, takých máme v programe vyše dvesto. Neskutočné. Fotil som ju s jej 14-ročným priateľom v dlhšom období. Keď bola tehotná, pričom sa hrali s bábikami, potom krátko pred pôrodom, najnovšie s bábätkom. Je to pritom sirota, analfabet, nemá nikoho, žije v chatrči z vriec, ďaleko od civilizácie.

.sú veci,  ktoré si nevyfotil z rôznych dôvodov, napríklad etických?
Dokážem odfotiť veľa vecí, aj hrozných. Iná vec je však zverejnenie. Tam mám limity.

.aké?
Viem si predstaviť uverejnenie fotografie zomierajúceho človeka. Musí však byť urobená pocitovo, nie „priamo napálená“ krvavá, odtrhnutá ruka. V tom nevidím nijaké posolstvo.

.práce ktorých fotografov máš rád?
Antonína Kratochvíla. Jeho fotky sú možno pre laika nejasné, pritom je za nimi všetko. Presne viem, čo tam cítil. Pre mňa to je natoľko nadčasové, že to neviem porovnať s nijakým iným fotografom. Potom mám rád fotografie Antoina d´Agatu,  poznáme sa dlhé roky. Čiernobiele, tmavé, fotí iba v noci a cez deň spí. Ostáva sám sebou, aj keď ide do Palestíny, ktorú poznáme prostredníctvom fotiek vrhačov kameňov. Odrazu je to celkom iné, Antoine hovorí intímne príbehy žien.

.z palestínskych území má silné fotky aj Larry Towell. Detaily zničených domov, nábojnice, kľučky dverí, maľby na stenách.
Presne o tom je súčasná fotografia, musí byť jasný rukopis.

Martin Bandžák
v roku 2001 spolu s Denisou Augustínovou založil humanitárnu organizáciu Magna Deti v núdzi, ktorá má dnes už pobočky v niekoľkých krajinách sveta. Vo svojich fotografických projektoch zobrazuje ľudí z Kambodže, Konga, Haiti, Indie, Kene, zo Sudánu a iných krajín. Pred dvoma rokmi vydal knihu fotografií o Kambodži – Stratené životy.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite