Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Červená pliaga

.adrián Lőrincz .časopis .téma

Ťažko opísať, ako to teraz vyzerá u našich južných susedov. Niečo podobné asi nikto v tejto časti sveta doteraz nevidel. „Je to ako keby zhodili jadrovú bombu na Mars,“ povedal mi výstižne obyvateľ obce Kolontár.

Devecser, streda 6. októbra, dva dni po pretrhnutí hrádze skládky červeného kalu hlinikárne pri Ajke. Vozidlo nechávam pri benzínke na kraji mestečka, vydávam sa kľukatými ulicami smerom, kde predpokladám mestský úrad. Vozovka, chodníky, trávnik, neďaleký park – všetko je zafarbené dočervena, na stenách červená čiara do výšky poldruha metra. Pred úradom je rušno, vyčerpaní miestni obyvatelia prichádzajú po minerálku, náradie, ochranné pracovné pomôcky alebo po ďalšie inštrukcie. Aby sa predišlo rabovačkám, deje sa tak pod dohľadom policajtov vyzbrojených samopalmi.
„Víťaz“ tunajších komunálnych volieb, ktoré sa v Maďarsku konali v predvečer ekologickej katastrofy, Tamás Toldi ani nestihol poriadne osláviť svoj triumf. „Je niekde v teréne,“ oznamuje mi pracovníčka úradu. Nasadzujem si respirátor a vyberiem sa klesajúcou Beloianniszskou ulicou.
.ako za druhej svetovej
 Nižšie položená severná časť mesta sa nachádza asi tri kilometre od skládky kalu. Nezostal tu kameň na kameni. Ploty, ťažké železné brány, zábradlia mosta cez potok Torna sú ohnuté a polámané, ovocné stromy majú vyvrátené korene, osobné autá sú akoby omotané okolo stĺpov. Po ulici sa preháňajú ťažké mechanizmy hasičov a vojska, na moste pracuje bager. Sype sadru do hrdzavočervených vĺn riečky. Vchádzam so starším pánom do domu z konca šesťdesiatych rokov. Na poschodí stále panuje pedantný poriadok, no prízemie a nádvorie je úplne zdemolované.
„V to poludnie som akurát prišiel domov, zaparkoval som auto pred domom a vošiel do izby, keď ma manželka upozornila na silnejúci hrmot,“  spomína 77-ročný Sándor Varga a pokračuje: „Pristúpili sme k oknu, keď vtom sa spoza oproti stojacich domov začala valiť červená pliaga. Z ničoho nič! Odniesla mi auto, odtrhla ťažkú železnú bránu, akoby bola z papiera a „položila“ ju o niekoľko desiatok metrov ďalej, v bývalej záhrade. Do domu sa to valilo oknami suterénu. V garáži, v pivnici a v kotolni stála hladina kalu vo výške vyše poldruha metra. Naposledy som taký des zažil počas druhej svetovej, keď tu prechádzal front.“
.domov ako zlý sen
 O niečo nižšie, pri novom rodinnom dome na ulici Zsigmonda Móricza, postáva zjavne rozrušená štyridsiatnička. Hľadí do vĺn potoka, akoby čakala, že sa z nich niekto vynorí.
„Skoro som pre tú červenú špinu prišla o mladšieho syna,“ hovorí Éva Merétei a pokračuje: „Bola som v práci, manžel v zahraničí, starší syn v škole a tak môj malý Ádám bol doma sám, keď prišla tá hrôza. Náš dom bol v priebehu minúty zavalený kalom, on však nestratil duchaprítomnosť a vyliezol na povalu. Po chvíli sa vrátil dolu po vodu, aby sa umyl. Podľa lekára ho to zachránilo pred vážnejšími poraneniami. Je teraz v nemocnici. Včera sa raz usmial, keď mu však oznámili, že čoskoro sa môže vrátiť domov, rozplakal sa. Už sa sem nechce vrátiť, pravdepodobne sa odsťahujeme.“
Svoj zvyšný hnuteľný majetok sťahujú do bezpečia aj obyvatelia Mlynárskej ulice v obci Kolontár, ktorá bola „prvá na rane“. Z konca ulice je obrovská trhlina na skládke kalu akoby na dosah. Prívalová vlna tu dosiahla výšku viac ako dva metre, väčšina z deviatich obetí pochádza odtiaľto. 
„Povedzte tým zasraným miliardárom (traja majitelia hlinikárne patria do tridsiatky najbohatších Maďarov – pozn. autora), nech sa sem prisťahujú! Prepíšem na nich celý dom aj so záhradou, aj tak je mi to už nanič. Táto dedina je mŕtva,“  rozčuľuje sa Ottó Hodóner. Jeho dcéra stála približne tri hodiny po prsia ponorená v červenom kale, kým vydesená dvojročná vnučka čupela na vrchu šatníka. Katalin utrpela vážne poranenia, niekoľko dní zápasila o život. Katastrofu však prežila, na rozdiel od manželovho priateľa, ktorý im chcel prísť na pomoc. Z mosta ho strhli rozzúrené červené vlny potoka. Už sa nevynoril.
Večer sa nad osvetlenými ulicami mesta Devecser vznášajú mraky červeného prachu. V kultúrnom dome sa koná míting s občanmi. Hlavná hygienička župy ich informuje o tom, že styk s červeným kalom spôsobuje poranenia, leptanie.
„Ale nehovorte, naozaj?“ vykrikujú viacerí. Skôr sú zvedaví na to, čo bude so sľúbenou rýchlou finančnou pomocou.
Adrián Lőrincz, autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite