Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri v jednom

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Vo štvrtok 2. septembra sa Dom umenia v Bratislave zaplnil. Ako neskôr povedal Ďuro Kušnierik, v tento deň sa z Domu umenia stal Kunsthaus. Večer v ňom prebiehali tri vernisáže. Peter Kalmus vystavil svoje Dielo, Otis Laubert predstavil Zvláštny výber a Ladislav Čarný ukázal Súvislosti a rozpory.

Tri výstavy prezentované v jednom čase a jednom priestore. Nedá sa vyhnúť otázke, čo majú  spoločné? Ak na jednej strane stojí viac-menej náhodné stretnutie troch individualít a na druhom konci je spoločným programom stmelená skupinová výstava, kde na takejto úsečke leží táto trojvýstava?  
Zatiaľ čo prienik Kalmus – Laubert je na prvý pohľad zrejmý už v zdieľaní motívov a postupov, výstava Čarného je tak trochu ako pohľad z inej planéty. Napriek tejto odlišnosti tam však patril a nebol kontrapunktom, ale doplnením. To, čo majú títo traja spoločné, neleží v oblasti -izmov. Ak by som mal použiť jedno slovo, ktoré by ich charakterizovalo, tak by to bolo slovo hľadači. Ak by som mal použiť celú vetu, povedal by som: Neúnavní a dôslední hľadači, ktorí nám ukazujú, čo našli, bez ohľadu na to, či sa nám to páči. A ak by som mohol ešte niečo dodať, asi by som hovoril o kritikoch a komentátoroch, ktorí na svojej ceste za krásou hovoria o tom, akí sme. 
Verím, že je dôležité, v akom poradí absolvujete túto výstavu. Žiaľ, neviem povedať, ktorá postupnosť je tá pravá. 
.kalmus bez kompromisov
Peter Kalmus nie je všeobecne známy a populárny autor. Jeho Dielo vystavené v centrálnom priestore na prvom poschodí tak možno bude najviac prekvapivým zážitkom. A ak veríme tomu, že úlohou kunsthistorika je i niečo iné, ako byť prevodovým kolieskom v stroji biznisu s umením, tak nedokážeme pochopiť, ako je možné, že sa doteraz nenašiel kunsthistorik, ktorý by jeho prácu vytiahol na svetlo a spravil z neho hviezdu.
Kalmusa som prvýkrát stretol na demonštrácii proti Kulichovej soche na Hrade. Dlhé vlasy, oblečený v červených montérkach, ovešaný medailami a odznakmi, toto nie je veru človek kompromisu, hovoril som si. Nie je. Kalmus je aj ako autor nekompromisný. K svetu, k nám, k sebe. Úprimnosť a priamočiarosť jeho výpovede je zdrvujúca. Počuť pravdu o sebe nie je vždy príjemné, a počuť jej tak veľa naraz môže byť neznesiteľné. 
Kalmus nám vnímanie svojich diel nijako neuľahčuje. Prvý dojem, ktorý z inštalácie máte, je zmätok a chaos. Je na vás, aby ste hľadali a objavovali. Nevzdajte to a neutečte. Nenájdete nápovedu, a spoľahnúť sa tak môžete iba na svoj nos. Nikto z nás nemá šancu objaviť a pochopiť tu všetko. Každý, kto vníma, si tu však dokáže nájsť niečo, čo ho zasiahne. 
Boj proti komunizmu sa tiahne Kalmusovým dielom ako zlatá niť. Kalmus však nebojuje iba proti komunizmu ako režimu. On bojuje v prvom rade proti komunizmu v nás, proti konformizmu, schopnosti podriadiť sa zlu, náchylnosti predať svoju slobodu za tanier polievky. Krásu, ktorú popri tom na svojej ceste vytvorí, len tak pohodí, a necháva na nás, či ju budeme chcieť hľadať. 
Kalmus napriek svojej priamočiarosti nie je triviálny. Obraz vytvorený z ušiek od plechoviek, nájdených na cestách. Obraz vytvorený z tabúľ s popiskami kráv – dojníc. Obrazy vytvorené, vysekané, vytlačené do plechových plátov, zľahka tónovaných farbou. Fotka seba samého, ležiaceho v truhle, drevený rám a vedľa položený skrutkovač a skrutky. Koláž, objekt, kompozícia  Má vlast. Značka, kravaty, odznaky, mapy, nápisy, známky a bankovky, na ktoré sa môžete, a nemusíte pozerať cez slučku neďaleko stojacej šibenice. Pingpongový stôl spájajúci Lauberta s Kollerom. Kalmus ako športovec – maratónec. Vo fľašiach ukryté – vystavené zbierky pokladov. Fantastické gitary a nápisy a plagáty. A autoportrét pod zväčšovacím sklom, ktoré viac zahaľuje ako ukazuje.
.čarný a problém, ktorý nie je.
Ladislav Čarný pripravil svoje Súvislosti a rozpory v zatemnených priestoroch prvého poschodia. Na začiatku výstavy je ako autorova vizitka Pocta F.X.M datovaná 2000/2010, tri Messerschmidtovské hlavy s bublifukom. Nenápadná Apropriácia ducha z roku 2010  je akoby kotvou alebo lepšie pozdravom, vyslaným k dvom spoluvystavujúcim autorom. Jadro Čarného výstavy tvorí sled videoprojekcií.
Video a výtvarné umenie je chúlostivá téma. Nájdu sa takí, čo tvrdia, že podstatná časť toho, čo sa v tejto oblasti udialo, je iba podvod a marketingová bublina. Túto skepsu nie je ťažké pochopiť. Pochybnosť zvyšuje i natískajúce sa podozrenie, že viedoart má vo svojej podstate bližšie k filmu ako k výtvarnému umeniu a kroky výtvarníkov v tejto oblasti sú tak či onak iba amatérskymi pokusmi bez znalosti remesla. 
Nuž, neviem, možno je to tak, možno nie. Ale ak by to aj bola pravda a toto pravidlo by platilo, Čarného inštalácia by bola onou výnimkou, ktorá ho potvrdzuje. Keď ňou prechádzate, nie je to ako keď pozeráte film. Je to akoby ste v ňom boli. Je to ako sen v sne, cesta tam, kam chodím, iba keď strážcovia spia. Čarný napísal scenár a urobil kameru. Vy ste režisér.
Čarného expozícia je o zneužívaní žien v súčasnej západnej civilizácii. Ústa, ktoré nehovoria. Problém, ktorý nemá riešenie, lebo vlastne nie je. Na vstup premietaná tvár herečky, ktorá sa vzdala vlastnej osobnosti, aby sa mohla stať symbolom. Robotický vysávač, ktorý behá po dlážke, na ktorej je premietaný feministický text o útlaku, ktorý veru mechanickí pomocníci v domácnosti neodstránia. Neskutočne silná spálňová scéna, na posteli pri sexe trpiaca žena striedaná so satyrom, nad nimi do oválneho náboženského obrazu premietané naturalistické Utrpenie Krista chorého Gibsona, a dole v nočnom stolíku čosi ako komiksové figúrky, azda symbol nenaplneného či náhradkového mužstva.
A keď odtiaľ vybehnete, plný hrôzy a odporu nad tým, čím sme, ocitnete sa medzi tromi spievajúcimi malými ženami, tromi dievčatkami. V trojuholníku zoradené na výšku postavené veľkoplošné obrazovky, ich povrch je pokrytý nánosom, cez ktorý presvitá obraz ako na starej fotografii. Ak sa medzi ne postavíte, obklopia vás a za chvíľu pohltia. Úchvatná žiara obrazov a nezrozumiteľný spev – džavotanie, vás za chvíľu namotajú, a zrazu je to ako v chráme, keď sa spieva modlitba. A potom, po čase, si za tým všetkým všimnete niekde vzadu na stene svetlo z rozbitého zrkadla, pohodeného na zemi, spolu s metlou, pripravenou ho zamiesť. 
Každý z trojice Kalmus, Laubert, Čarný bojuje nekončiaci sa zápas o to, aby jeho dielo nebolo iba formou bez obsahu. Kalmus tým, že formu popiera, zhadzuje a bagatelizuje. Čarný tým, že hovorí o veciach, ktoré idú svojím obsahom vysoko, či vlastne hlboko pod rámec bežného. A Laubert tým, že taký pevný v svojich pravidlách dokázal skrotiť obsah a formu do dokonalej rovnováhy. To mu umožňuje rozohrávať hry, ktoré by nikomu inému neprešli. 
Slovo angažovanosť má v našej generácii odporné konotácie. Angažovaný zväzák bola svojho času nadávka, a veď sa len pozrite, čo sa z niektorých z nich stalo. Za angažované umenie boli v tom čase vydávané viac či menej šikovné bláboly, ktorých dnešným pandantom sú niektoré marketingovo  vyšperkované, avšak hocijakého skutočného obsahu prosté diela, a pokojne k nim pridajme i menej, a či vôbec nie vydarené diela, parazitujúce na národnostnej téme spôsobom,  ktorý bol aktuálny naposledy tak pred sto rokmi.  Napriek tomu verím, že každé výtvarné dielo musí byť, pokiaľ nemá byť iba bezcenným ornamentom, tak či onak angažované. Minimálne v snahe komentovať svet okolo seba. To, čo nie je pravdivé, nemôže byť krásne. 
.laubertov zvláštny výber.
Otis Laubert je náš Mister Tambourine Man. Môžeme ho smelo nasledovať a nasledujeme,  ktoroukoľvek cestou sa vyberie. Jeho Zvláštny výber je rozsiahly a opojný, a keď pôjdete z výstavy, bude vaša hlava ľahšia a vaše srdce veselšie.
Laubertova časť výstavy sa začína i končí vždy jedným z dvojice dadaistických bicyklov. Symetriu celku zvýrazňujú vitríny, ukrývajúce na jednom vrchole orientálne vázy, a na druhej, tej temnej a vždy zle nasvietenej, občerstvenie, ktoré bolo-nebolo a už nie je. Protiváhou arabských kobercov sú opäť symetricky v druhom ramene umiestnené veľkoplošné obrazy vytvorené na motívy slovenských ľudových ornamentov.
Orientálny kútik v úvode výstavy dopĺňajú koberce, vystavené pod názvom Séria textyl 1996. Spojenie krásy orientálneho ornamentu s lacnou farebnou bižutériou je presne oným príkladom balansovania na hrane. Laubert je pri parafrázach na ľudové, či už domáce, alebo orientálne motívy presvedčivý, pretože dokáže zachytiť a zdôrazniť ich rytmus, zvýrazniť dominanty a pritom zachovať rovnováhu celku. Svojimi zásahmi do kobercov robí z pekných všedných vecí nevšedne krásne obrazy.
Knižný kútik patrí pre tých z nás, čo milujú knihy vo všetkých podobách a skupenstvách, k jedným z najpôvabnejších momentov expozície. Pretavenie slovnej hry do vizuálnej podoby je súčasťou mnohých Laubertových prác, v spojení s knihami však zvýrazňuje význam slovnej, teda literárnej časti jeho diela. A tak ani knihomoľom neprekáža, keď Laubert knihy reže, zošíva, zalieva cukrom či používa ako schody. Perlou nad perly je v tejto časti Piet Mondrian, kde je mondrianovský motív vytvorený z detských kociek v základnej žltej, červenej a modrej farbe, zasadených do knihy s Mondrianovou fotkou na titulke. 
Nasledujúca časť je venovaná mapám a vlajkám. Národ, nacionalizmus, hranice parcelujúce svet a mapy ako obrazy našej projekcie sveta okolo, sveta v ktorom žijeme, a ktorý zdieľame.  Prácou s mapami vznikajú alternatívne svety, tak ako vo Vyliala sa voda z brehov z roku 2005. Preklopením farieb a štruktúr  tak dôverne známych plôch vody a zeme vznikla krajina známa neznáma, alternatívny svet, v torom nie je všetko naruby, ale ináč. Drsná vlajkosláva je až mrazivým obrazom údelu moderných národov a evokáciou násilia, ktoré je nevyhnutným dôsledkom národného vyhranenia sa. K mapám patrí cestovanie a k cestovaniu patria lietadlá a kufre. V tomto prípade je to Európska letka z roku 2007 a kufor banánová škatuľa, nevyhnutná štýlová výbava moderného cestovateľa. Myslím, že Gorbačov by s ním mohol nafotiť novú sériu reklám.
Otis Laubert o sebe hovorí, že Okrajovo sa venujem aj fotografii a dokazuje to nie iba zošívačkou poscvakávanými orezanými okrajmi fotografií. Aj keď jeho Svadobná fotografia z roku 1989 už vlastne ani nie je fotografia. Leto sa končí, na druhej strane však prichádzajú Vianoce, ako nám pripomenie Dar Vianoc. A poprosím schopnejšie mozgy ako je ten môj, aby mi ušetrili ďalšie minúty pátrania po tom, prečo mám pocit, že rozloženie čísiel na kockách tvoriacich tváre  Súrodencov či Trojhlasu nie je náhodné. A tieto dve, keď ich raz uvidíte, nikdy na ne nezabudnete. Dve sestry, také podobné a pritom také rozdielne. Jedná farebná, druhá skoro úplne biela, s dvoma čiernymi jazvami. 
.tri v jednom
Ak vás  prepadnú pochybnosti o tom, či moderné výtvarné umenie nie je iba marketingovou bublinou vytvorenou kunsthistorikmi a biznismenmi, ak sa vám bude zdať prázdne a bez obsahu, možno pekné ako ornament na koberci, ale ináč úplne mimo vášho sveta, vašich snov a vášho života, tak potom sa choďte pozrieť na túto výstavu. Vylieči vás.
Ani k jednej z týchto troch výstav nebol vydaný katalóg. Sú veci, ktoré by sme nemali nechať upadnúť do zabudnutia. Nemali a nesmieme, lebo sú  nesmierne podstatné pre to, čo a kto sme. Národ z nás neurobia nevydarené sochy kráľov, ktorí neboli kráľmi. 
Autor je fotograf.

Výstavy Petra Klamusa, Ladislava Čarného a Otisa Lauberta možno v bratislavskom Dome umenia vidieť do 26. septembra 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite