Odmietané bestsellery

Iniciátorkou (nielen Roznerovej knihy, ale aj mnohych ďalších) bola Agneša Kalinová. Roznerova manželka Sláva mi na jej podnet pred asi vyše rokom poslal rukopis a požiadala ma aby som knihu vydal. Rozner ju v knihe Sedem dní do pohrebu spomína ako sesternicu. Bola príbuzná jeho prvej ženy Zory Jesenskej. Po smrti Zory Jesenskej to ona ho nabádala k písaniu – bolo to niečo ako terapia proti depresii. Pamätám sa, že keď sa v roku 1976 Roznerovci vysťahovali do Nemecka, moji rodičia s ním často telefonovali a už vtedy sa hovorilo, že Rozner niečo píše. Že to bude román joyceovského charakteru, bez odsekov, dlhé vety, súvislé rozprávanie. Písal, vyše tridsať rokov a mám pocit, že on ten román ani nechcel dokončiť a možno ani vydať. 

V Listoch, ktoré vydával A. J. Liehm v Paríži vyšla poviedka Prvá noc po fronte. O inom neviem. Ale tu sa stále tradovalo, že Rozner píše román. Začiatkom deväťdesiatych rokov Jana Juráňová priniesla niekoľkostranový rukopis, ktorý potom vyšiel v Štrasserových Slovenských pohľadoch. Vtedy sa už hovorilo, že by mala vyjsť aj kniha. Ale prešlo takmer dvadsať rokov a už málokto veril, že z toho po toľkých rokoch niečo bude. Bolo to aj dosť nepredstaviteľné – tristostranová kniha o siedmich dňoch. V deväťdesiatych rokoch vyšiel ešte jeden Roznerov a Jesenskej text o Martine v Romboide. 

Nespomínam si, že by to vzbudilo nejaký rozruch. 

Ja si myslím, že chceli, a aj tesne po revolúcii prišli do Bratislavy. Vtedy, pamätám si to, na budove novootvoreného antikvariátu Steiner sa objavili nápisy Juden Raus a dávidova hviezda. Možno toto a možno aj ďalšie skúsenosti znamenali pre nich definitívny rozchod s touto krajinou. Predsalen žili vtedy už pätnásť rokov v Nemecku.

Viem, že také styčné postavy zo Slovenska boli Kornel Foldvári, Jano Štrasser, Jana Juráňová, Marta Ličková, Magda Takáčová, Vladimír Petrík, Jozef Bžoch a mnohí ďalší. A to spomínam len priateľov a známych z okruhu našej rodiny. Konečne, väčsina z nich vystupuje aj v románe.

Otec Roznera spoznal, ešte keď študoval v Prešove na gymnáziu. Čítal  vtedy filmové časopisy, kde natrafil na jeho vynikajúce a erudované články o filme. Keď sa potom neskôr zoznámili v Bratislave, bol prekvapený, že sú vlastne rovesníci. Rozner bol vynikajúci redaktor, písal úvodníky, politické komentáre, cestopis z Číny, o kórejskej vojne. Spolu s otcom písali aj filmový scenár, nakoniec z toho nič nebolo, scenár im zamietli. 

Tie rodinné vzťahy boli komplikovanejšie. Otec sa s Roznerom poznal od mladosti, pracovali spolu, flámovali, po emigrácii často spolu telefonovali. Ku koncu, mám pocit, ich vzťahy  trochu ochladli. Sláva Roznerová bola vynikajúca krčiarka, mne operovala nosné mandle, bratovi krčné mandle, mne vyberala kliešťa z ucha. Posledné dva roky, odkedy sme začali pripravovať Roznerove knihy na vydanie, sme stále v kontakte takmer denne spolu telefonujeme. 

Rozner bol kritický a miestami až krutý najmä k sebe. Niektoré mená a priezviská sme dopĺňali, niekde ostali len krstné mená. Väčšina tých ľudí už nežije. Ja som skôr prosil Slávu Roznerovú, aby tam tie mená doplnila, aby sa dali identifikovať jednotlivé postavy. Kniha je výborná a zaujímavá, ale ten, kto pozná kontext a prípadne aj postavy, ten má oveľa silnejší zážitok.

Necenzurovala ho. Rozner sám bol dosť opatrný, nemal potrebu niekoho zosmiešňovať a napokon seba vykresľoval oveľa krutejšie ako napríklad Karvaša. V konečnom dôsledku tú Karvašovu terapiu „písať, písať, písať“ realizoval aj Rozner. 

Áno, aj keď, ako som už spomínal, úryvky z pripravovanej knihy vyšli už začiatkom deväťdesiatych rokov. Preto som bol aj ja do poslednej chvíle zdržanlivý. 

Možno to nebolo v pozícii odmietnutia, ale ten rukopis nebol dokončený, reálne neexistoval. Keď som bol v Mníchove niekedy v roku 2002, tak mi pani Sláva avizovala, že Janko stále píše, že už knihu dokončuje a že si už aj kúpil počítač... Mám pocit, že on to nechcel za svojho života vydať. 

Áno, ona to dala celé dohromady, zredigovala, pripravila do tlače. A to isté bolo aj pri druhej knihe Noc po fronte. Je to vlastne jeden rukopisný celok, ktorý vznikal tridsať rokov: súvislé písanie, kde spomienka vyvolávala ďalšiu spomienku, asociáciu, úvahu.

Práve to teraz riešime, cez leto by mala pani Sláva priniesť časť rukopisov. Snáď z toho bude nakoniec trilógia. 

Ten výsledok je pre mňa neočakávaný. Uvažovali sme s nákladom okolo tisíc kusov. Nakoniec sa predalo takmer štyri tisíc a stále je o knihu záujem. Dokonca pripravujeme druhé rozšírené vydanie. 

Nie. 

Pamätám si na prvé reakcie u nás doma: „volá sa to Sedem dní do pohrebu, začína sa to smrťou, celé je to depresívne, nikto si to nekúpi“...atď. Kniha sa možno nečíta ľahko, ale každé slovo je tam správne umiestnené. Rozner je  brilantný štylista – čitateľa tá kniha dokáže vtiahnuť. Neverím, že ju ľudia čítajú len z akejsi „snobskosti“, keďže kritici to chvália. Pre nejaký snobský pocit by si knihu nekúpilo 4000 ľudí. (Toľko snobov ani u nás nie je)

Že je to už ziskové a je to –nemal by som použiť to slovo – ale je to už takmer bestseller.

Kniha bola zisková. A je okolo nej veľa publicity, čo nikdy nie je na škodu, navyše veľmi pozitívnej. Mohol to vydať hocikto, ale napokon sme to urobili my.  Bola to taká šťastná zmes náhody, doby, rôznych spojení. Tá kniha mi priniesla veľa radosti.

Áno, to bol veľmi podobný príbeh. Ten rukopis tu koloval od roku 1990, sestry Táňa Langerá a Zuzka Lonská ho ponúkali rôznym vydavateľom. Žo Lagerová si veľmi priala aby kniha vyšla na Slovensku. Niekoľko vydavateľov malo rukopis a odmietli ho. Dokonca aj ja.

Rozprával som sa o rukopise s otcom a hovorili sme si, koho už dnes bude zaujímať osud komunistického funkcionára z 50. rokoch. A možno by v 90-tych rokoch naozaj ten príbeh nezaujal až tak, možno by vtedy prešiel mlčaním. Myslím si, že ten odstup takmer 20 rokov po revolúcii bol potrebný. Možno aj preto, že kapitalizmus nesplnil všetky očakávania a ľudia hľadajú návrat k starým istotám alebo je za tým nostalgia za socializmom u ľudí, ktorí v ňom vyrastali a prežili mladosť.

Tie dve knihy sú si v mnohom podobné a mali aj podobný osud. Ale veľký podiel na úspechu mali aj ich „krstní“ otcovia Milan Lasica, Ján Štrasser, Kornel Földvári a ďalší. Hlavne Agneša Kalinová, ktorá zariadila všetky kontakty a stretnutia.

Vydali sme päťtisíc kusov a náklad je prakticky vypredaný

Niekedy musí dozrieť doba, niekedy čitatelia. Je dobré, keď kniha vyjde v správnom čase na správnom mieste. 

Žo Langerová sa nedožila vydania knihy v slovenčine (zomrela v roku 1990), ale už za jej života bol hotový preklad. Kniha  pôvodne vyšla v Londýne, úspech mala aj vo Francúzsku, kde ju preložila Simone Signoretová a napokon vyšla v švédštine. Do slovenčiny ju preložila Ľudmila Ďurovičová. Počul som, že sa podľa knihy pripravuje film, možno aj divadelná adaptácia. Záujem je aj o Roznera. Myslím si, že knihy Žo Langerovej aj Jána Roznera sú pre nás veľmi dôležité. Je to dobrá literatúra a dokument o nielen autoroch, ale hlavne o dobe.

Ján Rozner (1922-2006) bol novinár, publicista, prekladateľ, filmový kritik a dramaturg. Pôsobil v Národnej obrode, Pravde, v SAV aj v SND. V 50. rokoch sa oženil so Zorou Jesenskou a obaja mali po roku 1968 zákaz publikovať, z knižníc boli vyradené aj preklady ich kníh. V roku 1976 sa vysťahoval do Mníchova, kde žil až do svojej smrti. Z jeho pozostalosti vyšli vo vydavateľstve Marenčin PT dve knihy: Sedem dní do pohrebu (2009) a Noc po fronte (2010).