Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

New York Petra Breinera

.peter Breiner .časopis .osobnosti

Uznávaný a nekompromisný newyorský filmový kritik Anthony Lane sa bol pozrieť v Osle na pesničkovú súťaž Eurovízie a napísal pre Newyorčanov o svojich zážitkoch zdrvujúcu osemstranovú esej. Dosť presne v nej identifikuje základné problémy európskej pop-music – ignoráciu anglo-amerických vplyvov a nedostatok profesionality. Je to fakt – v oblasti džezu nemá Európa, ba dokonca ani Slovensko problém akceptovať americké výdobytky a vďaka tomu sa aj vyrovnať špičkám, ale v pope vládne žalostný amatérizmus.

Smutnou skutočnosťou pre Slovensko je, že sa Anthony zmieňuje, aj keď nelichotivo, o všetkých pesničkách z trapasu v Osle, len o horehronských stromoch nie. Ani len v miere stupidity sme sa nedostali nad priemer. Pritom sa autori dosť snažili, takmer na úrovni "už nikdy žiadny svár".
Akoby informácie o soule, džeze, blues, amerických muzikáloch alebo aspoň Beatles nikdy neprekročili lamanšský prieplav, európsky popík je stále založený na psuedoľudovej melodike a textoch, ktorých cieľovou skupinou je malá skupinka citovo deprivovaných oligofrenických analfabetov. Ako hovorí Anthony, Európa by bola oveľa veselší kontinent, keby po nežnej revolúcii založil Motown fi-
liálku trebárs v Bratislave a zvýšil sa počet černochov v týchto kon-
činách.
Na Slovensku nepoznám pop hudobníka/speváka (môžeme prípadne rozšíriť aj na rock, folk a všelijaké alternatívy), ktorý by bol schopný úspešne absolvovať prehrávky do newyorskej podzemnej železnice. Stretol som sa dokonca s členom alternatívneho zoskupenia (v ktorom sa spieva veľmi s citom, ale bez hlasu a úplne falošne a na nástroje sa hrá systémom „ale veď to nejako dopadne”), a ten sa o kolegoch profesionáloch, ktorí venovali dosť času a energie tomu, aby sa na nástroje naučili hrať, vyjadroval s dosť veľkou dávkou pohŕdania ako o „vymakaných”. Kakoj chaos...
A tak si myslím, že fakt, že hviezdy slovenskej pop music, ako Müller, Ráž či Kirschnerová, budú účinkovať v spoločných programoch s Alexandrovcami a Kalinkami  (súbory piesní a tancov – dedičstvo po sovietskej armáde) nie je vôbec podivný ani rozporuplný. Ideológia je asi totožná – nič nesmrdí. Čo sa umeleckej „hodnoty” týka, tam rozpor nevidím už vôbec, jedni si tých druhých plne zaslúžia. Jediný rozpor bude v tom, že Alexandrovovci spievať aj hrať vedia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite