Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zo života remeselníkov

.martin Droppa .časopis .týždeň doma

Remeslo u nás už asi nemá také zlaté dno, aké malo v stredoveku, ale remeselníci na Slovensku nevymreli ani v 21. storočí. Najskôr ich môžeme stretnúť na jarmokoch a trhoch, kde štylizovaní v dobovom odeve často predvádzajú svoj um a zručnosť.

.tetušky v krojoch, tkajúce ľanové plachty, tesári so širokými sekerami, vysekávajúci trám z kmeňa stromu alebo kováči, búšiaci do nákov a podkúvajúci koňa, kovotepec, tepúci do medeného plechu či zamúčený pekár pri rozpálenej hlinenej piecke sú vďačnou témou domácich videozáznamov a dovolenkových fotografií. Remeselníci sú exotikou, pripomienkou starých čias, keď sa cenil fortieľ. S remeselníkmi a remeslami na nás v dnešnej dobe dýcha závan akéhosi dobrého starého sveta neanonymných výrobkov, za ktorými stála zručnosť konkrétnych ľudí a dedičnou značkou často bolo meno remeselníka.
.remeselníci medzi nami
Slovenským sviatkom remeselníkov je medzinárodný festival ľudových remesiel a kultúry Európske ľudové remeslo v Kežmarku. Tohto roku sa festival uskutočnil už dvadsiatykrát. Napriek tomu, že tohtoročný kežmarský festival bol venovaný potravinárskym remeslám, remeselníkov – potravinárov na ňom  bolo poskromne, z celkového počtu okolo dvesto remeselníckych stánkov bolo tých, kde sa prezentovali potravinári, vari len pätnásť, a to medzi ne počítame aj stánky so skalickými trdelníkmi a s cukrovou vatou. V tom kežmarský festival sklamal, ale na druhej strane – v júlových horúčavách by sa asi ťažko prezentovali domáce zakáľačky či výroba zakáľačkových pochúťok. A tak medzi stánkami prevládali remeselníci s keramikou  a výrobkami z hliny, rezbári, tkáči a výrobcovia modrotlače, črpákov a drevených lyžíc, naberačiek, lopárikov, kovotepci a batikárky, výrobkyňa ručne robených voňavých mydiel, medovinári a výrobcovia šperkov z medených drôtikov a korálok.
.šindle na ukážku
Tridsaťosemročný Peter Kormoš z Vikartoviec je vyučený zvárač, ako vraví, vyučil sa pre popradskú vagónku, ale zváranie načas zavesil na klinec a dal sa na ručnú výrobu drevených šindľov. Spolu so štrnásťročným synom Kristiánom pod prístreškom strúhal šindle, o ktoré už niet takého záujmu ako voľakedy. „Je to ťažká práca, niet kvalitného dreva, a vyrobiť dnes ručne päť alebo sedemtisíc šindľov na drevenicu si neviem dosť dobre predstaviť. Ručné šindle robíme vlastne už len na ukážku po jarmokoch, občas na objednávku na nejaký altánok, prístrešok alebo menšiu stavbu. Dnes je jednoduchšie šindle narezať na cirkulárke vo veľkom, aj keď takto vyrobené šindle nie sú také kvalitné, ako spod ruky,“ hovorí šindliar o remesle, ktorému sa priučil od starého otca. Ručné šindle sú preto také kvalitné, lebo remeselník ich štiepe po vláknach, ktoré ostanú neporušené, a dobre potom odvádzajú vodu, neprepúšťajú a dlhšie vydržia. Ručná výroba jedného šindľa z nachystaného polotovaru trvá päť až desať minút, rezať ich cirkulárkou ide ako po masle, ale výsledok nie je kvalitný, pretože sú narušené vlákna a taký šindeľ skôr prepustí vodu, praskne, premoká, začne hniť. „Z tohto remesla sa veru asi ťažko dá vyžiť,“ uvažuje Peter Kormoš, dodávajúc, že za deň dokáže vyrobiť najviac ak päťdesiat kvalitných šindľov. Na zabezpečenie obživy je to málo: „Konkurovať veľkovýrobe na tisíce kusov si nemôžem trúfať, navyše je na trhu široká ponuka rôznych krytín, ktoré sú kvalitné a lacné. Často sa stáva, že aj pamiatkari dajú prednosť im pred ručnými šindľami, ktoré by aj tak museli po niekoľkých rokoch meniť. Takto založia na strechy umelú krytinu a majú najmenej na dvadsať rokov po starostiach. Počul som, že už sa vraj vyrábajú aj umelé šindle, a tak si myslím, že toto remeslo ostane už len na ukážku po jarmokoch a uplatní sa vari len v skanzenoch a múzeách.“
.večný zvuk zvonov
„Toto remeslo ma uživí, o to nemám obavy, ešte aj synovia sa mu priúčajú. Roboty máme dosť,“ vraví Stanislav Otruba zo Zázrivej, ktorý so synmi Matejom a Petrom vyrába zvonce a venuje sa kovorytectvu. „Plechové zvonce pre kravy a ovce, tradične regionálne volané klepáre a šuláre, to podľa toho, či hovoríme o zvoncoch z Oravy, Turca, Horehronia, alebo Liptova, nás živia. Kedysi bolo také pravidlo, že jeden šulár stál toľko, čo kilo ovčieho syra. Myslím, že tento pomer pretrváva, dnes sa dá kilo ovčieho syra kúpiť za sedem alebo desať eur. Pravda je však taká, že skutočných, tradičných gazdov so stádami oviec a kráv je u nás pomenej, a tak zvonce vyrábame hlavne ako suveníry pre turistov, pre zberateľov a občas aj pre súkromných pastierov,“ vraví zvonár Otruba, dodávajúc, že nedávno dostal objednávku na vyše sto zvonov pre stádo oviec kdesi na východe Slovenska. Pôvodné dedinské remeslá by, podľa neho, na Slovensku nemuseli zaniknúť, keby na vidieku pretrvávala kontinuita gazdovania, remeselníctva a poskytovania služieb v turistickom ruchu, tak ako to vidíme napríklad v Rumunsku alebo v susednom Poľsku. „Tam sú gazdovia, ktorí sa starajú o svoj statok, z ktorého žijú, popritom sú aj ruční remeselníci a navyše napríklad poskytujú ubytovanie turistom a služby s tým spojené. Vidiek sa na Slovensku sále vníma hlavne ako veľká nocľaháreň pre továrenskú výrobu v mestách a pre priemyselné parky,“ uvažuje Stanislav Otruba. Priznáva však, že výroba zvoncov ako tradičné remeslo má a určite aj bude mať u nás perspektívu, pretože sériová veľkovýroba zvoncov pre kravy či ovce je, vzhľadom na potreby trhu, nemysliteľná, nerentabilná. „O toto remeslo sa neobávam,“ povie zvonár rázne a dodá, že medzi jeho zákazníkov patrí aj veľa zberateľov, ktorí si objednávajú celé súpravy zvoncov alebo efektné zvonkohry: „O tie je záujem napríklad medzi folkloristami, folklórnymi skupinami a súbormi, ľudovými muzikami, zberateľmi. Často sa stane, že zvonkohry vyrábam ako svadobné dary či suveníry do zahraničia.“
.remeslo zo starého domu
Remeselníka – kováča v sebe asi pred štyrmi rokmi objavil dnes takmer päťdesiatročný Peter Ročkaj z Dolian. „Pred šiestimi rokmi sme si kúpili starý dom z devätnásteho storočia, ku ktorému patrila aj kováčska dielňa s pôvodným zariadením. Genius loci toho domu, tej dielne, ma chytil za srdce a už štvrtým rokom je zo mňa dedinský kováč, ktorého remeslo nielenže živí, ale aj baví,“ hovorí chudý, bradatý muž, ťahajúci staré kožené mechy, ktorými dúcha do pahreby z hŕbky koksu. V žeravej pahrebe dočervena rozohrieva podkovičku, ktorú potom na nákove opracúva a vysekáva do nej otvory na klince. Pavol Ročkaj dlhé roky pracoval ako produktový manažér výpočtovej techniky a dnes vraví, že kováčske remeslo ho chytilo za srdce a našiel v ňom zmysel života. „Prináša mi to radosť, už šesť rokov nepozerám televízor, nechýba mi to. Remeselníčim pre radosť svoju aj zákazníkov z dedín, ktorým robím a opravujem, čo treba. Sú to síce len drobnosti, do veľkých kusov, napríklad brán či kovaných plotov,  sa zatiaľ nepúšťam, ani koňa podkovať by som si netrúfol, na to treba viac zručnosti, skúseností a praxe,“ vysvetľuje. Svoje remeslo začal predvádzať po jarmokoch a trhoch, na ktorých sa vždy nájde niekto, kto túži po podkovičke pre šťastie alebo po vykovanej železnej ruži s lístkami. Ročkaj tvrdí, že v dnešnej pretechnizovanej dobe majú remeslá svoje opodstatnenie.  U remeselníkov v tom, že sa venujú niečomu, čo je originálne, a nesie stopy ručnej činnosti, a verejnosť výrobky remeselníkov vníma nielen ako veci užitočné a potrebné, ale aj ako prezentáciu určitých hodnôt, ktoré tu pretrvávajú stáročia a okrem užitočnosti sú aj pekné na pohľad či príjemné na dotyk. „To viete, na miliónový dom si v kováčskej dielni nezarobím, ale načo by mi aj bol? Ide mi skôr o hľadanie zmyslu života a o prezentáciu hodnôt, ktoré sa z našich životov nebadane vytrácajú,“ uvažuje o svojom remesle kováč z Dolian.
.zabudnuté jedlo 
Okolo rozpálenej hlinenej piecky sa šíri príjemná vôňa. Manželia František a Silvia Compálovci z Levíc prišli do Kežmarku, aby ponúkli podplamenníky – tradičné ľudové jedlo, z rozprávok známe ako posúch či osúch. „Do tohto remesla sme sa pustili asi pred rokom, a veru úspešne,“ vraví pani Silvia, dodávajúc, že týmto remeslom sa rodina aj živí: „O chutné podplamenníky, potreté smotanou, posypané cibuľou, slaninou a kôprom, alebo sladké s tvarohom a slivkami, a tak zapečené, je záujem, pretože je to chutné a sýte jedlo.“ Na otázku, či si vie predstaviť, že slovenský remeselnícky osúšik z chlebového cesta niekedy vytlačí z trhu pizzu alebo mastné langoše, sa usmeje: „Zatiaľ nás na Slovensku nie je veľa, ale viem si predstaviť, že sa podplamenníky môžu stať súčasťou ponuky jedál v kolibách, letných reštauráciách, motorestoch.“ Zatiaľ sa to ľudové jedlo berie len ako chutná atrakcia.
Tak ako nemožno vrátiť naspäť čas, nemožno očakávať renesanciu tradičných remeselníckych výrob, z ktorých sa mnohé, napríklad klampiarstvo, tesárstvo či kovovýroba stali malými priemyselnými odvetviami. Remeslá na Slovensku však sále prežívajú, hoci aj ako spestrenie tematických podujatí. Ľudí, ktorých remeslo dlhodobo a trvalo bude živiť, nebude veľa, ale o to zaujímavejšie budú ich osudy. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite