Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Velehrad 1985

.tomáš Gális .časopis .náboženstvo

Začiatkom júla roku 1985 sa pri príležitosti 1100. výročia smrti svätého Metoda konala na moravskom Velehrade najväčšia demonštrácia za náboženskú slobodu v znormalizovanom Československu.

Vzťah štátu a katolíckej cirkvi sa po roku 1968, keď došlo k istému uvoľneniu cirkevného života, opäť zradikalizoval. Priveľmi aktívnym duchovným úrady odoberali „štátny súhlas“, Štátna bezpečnosť rozpracúvala „reakčných“ kňazov, obmedzovalo sa vyučovanie náboženstva na školách, čoraz častejšie dochádzalo k zásahom do činnosti bohosloveckých fakúlt. Oddelenie agitácie ÚV KSS a sekretariát slovenského ministerstva kulúry napríklad vypracovali v roku 1971 Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku. 
Súčasťou eliminácie vplyvu cirkvi bolo obnovenie prorežimnej kňazskej organizácie, nadväzujúcej na rozpadnuté Mierové hnutie katolíckych duchovných. Katolícki kňazi lojálni k štátu nakoniec aktívne pôsobili v Združení katolíckych duchovných – Pacem in terris. (Na druhej strane však pôsobila aj tzv. tajná cirkev, tvorená z veľkej časti tajne vysvätenými kňazmi či kňazmi, ktorí stratili štátny súhlas, ale, samozrejme, aj aktívnymi laikmi.)
Komunistický cieľ bol jasný – režim potreboval otvorené a fungujúce kostoly (aby sa nepovedalo, že v Československu nie je náboženská sloboda), ktoré však mali zívať prázdnotou (aby bolo jasné, že náboženstvo v súlade s marxistickou predstavou odumiera). 
.pápež nepríde
„Náboženské púte boli fakticky jediným možným prejavom nesúhlasu s komunistickým režimom,“ povedal pred dvoma týždňami pre Český rozhlas historik Jaroslav Šebek. „S vedomím toho, že sa tu koncentruje veľká masa ľudí, boli náboženské púte po celý čas existencie komunistického režimu veľmi prísne monitorované. Samozrejme, prijímali sa špeciálne opatrenia v podobe nasadenie policajných síl, ale súčasne režim v oveľa väčšej miere používal metódu cukru a biča. Popri represiách sa snažil ponúkať určité alternatívy.“ Konali sa rôzne kultúrne akcie, zamerané najmä na mladých. 
Režimu sa väčšinou darilo odlákať veriacich od účasti na náboženských obradoch. Podľa Šebka sa  na množstve pútnych miest účasť znižovala, ale existovali aj výnimky –  napríklad Velehrad. 
To, že púť pri príležitosti 1100. výročia Metodovej smrti nebude patriť k tým obyčajným, bolo jasné už dlho predtým. Pápež Ján Pavol II. od začiatku svojho pontifikátu v roku 1978 kládol dôraz na cyrilometodskú tradíciu, v roku 1980 dokonca vyhlásil Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. 
Československý režim nechcel povoliť organizáciu nejakej veľkej duchovnej akcie a navyše tlačil na vtedajšie cirkevné kruhy, najmä z Pacem in terris, aby bola púť len vnútrocirkevnou záležitosťou. Najdôležitejšie bolo, že zmaril iniciatívu pražského arcibiskupa kardinála Františka Tomáška pozvať na oslavy pápeža, ktorý o pozvanie stál a chcel prísť. Na návštevu však vraj ešte neboli „vhodné podmienky“. Pravdepodobnejšie je, že československí vládcovia si ešte pamätali pápežovu návštevu v Poľsku v roku 1979, po ktorej nastalo povstanie a vznik nezávislého odborového hnutia Solidarita. 
Pozvaný nebol ani jeden vysoký cirkevný hodnostár zo západnej Európy. ČSSR odmietla udeliť vstupné vízum viedenskému arcibiskupovi Franzovi Königovi. Jediný, kto sa nakoniec na Velehrad dostal, bol pápežský legát a vatikánsky štátny sekretár Agostino Casaroli. 
.mierový náter
„Najvyššie stranícke orgány sa usilovali dať tejto slávnosti mierový náter,“ píše vo svojej stati Prenasledovanie kresťanov na Slovensku historik Róbert Letz. Ešte na jar 1985 prenikol na verejnosť dokument Štátneho úradu pre veci cirkevné k charakteru osláv – v dokumente bolo explicitne uvedené, že duchovný rozmer tejto pripomienky sa má potlačiť a zdôrazňovať sa musí kultúrny či civilizačný rozmer byzantskej misie. Malo sa poukázať na to, že Cyril a Metod priniesli najmä pokrokové tradície, z ktorých žije aj socialistický ľud.
Tajný kňaz Vladimír Jukl na to neskôr v knihe Zápas o nádej spomínal takto: „Dozvedeli sme sa, že štát chce túto príležitosť využiť a prezentovať púť ako tzv. mierovú slávnosť, o čo sa v skutočnosti aj pokúsil. Po uvedomení si, ako reaguje štát, prevládal medzi aktivistami tajnej cirkvi názor, aby sme túto slávnosť bojkotovali, lebo to bude štátna slávnosť, a nie cirkevná. Nechceli sme robiť štátu štatistov, na ktorých by prezentoval svetu našu „náboženskú slobodu“.
 
Jukl však ďalej spomína, ako prišiel s inou myšlienkou: „Máme dostatok síl, aby sme na Velehrad nielen prišli, ale dali tomu náplň ako na púti... Nechceli sme, aby ľudia prišli iba na omšu, ale aby to bola manifestácia viery a vernosti pápežovi.“
.noc
Ešte tri mesiace pred púťou sa na Velehrade konala kňazská púť. Bez publicity sa na nej vo všedný deň zišlo asi 1 200 kňazov a 10-tisíc laikov a zaznel na nej ostro formulovaný list pápeža Jána Pavla II., ktorý prítomných vyzýval na osobnú statočnosť a odvahu čeliť zlu. Zrejme aj tieto slová povzbudili najmä ľudí z tajnej cirkvi, aby sa vložili do prípravy púte. 
František Mikloško na to v knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť spomína takto: „Vlado Jukl prišiel s myšlienkou, aby mladí ľudia prišli na Velehrad už v sobotu 6. júla a strávili tam celú noc... Navštívil som správcu fary vo Velehrade. Keď som mu povedal, že som prišiel kvôli nočnej adorácii v kostole, ani sa so mnou ďalej nebavil... Štátna správa, ktorá sa už dávnejšie dozvedela o zamýšľanom stretnutí, vyvíjala na neho taký nátlak, že sa mu nemožno čudovať.“ Noc vo velehradskej bazilike zamietol aj olomoucký administrátor Josef Vrana. 
Mladí ľudia však nakoniec prišli. Jukl nakoniec presvedčil morvských katolíkov, aby na sobotu pozvali slovenskú i českú mládež. Hoci brána baziliky zostala celú noc zatvorená, mládežnícky program predsa len prebehol. „Na Velehrade sme prežili nezabudnuteľnú noc,“ píše Mikloško. „Časť mladých ľudí zostala pred bazilikou a celú noc spievala a skandovala, druhá časť strávila noc neďaleko baziliky na lúke, kde bol pripravený mikrofón na batériu a pod vedením otca Antona Srholca a hudobníkov z Lendaku celú noc spievala a modlila sa.“
.deň
Komunisti sa všemožne snažili zabrániť veľkej účasti. Podľa Jaroslava Šebka sa v čase púte „v nápadne väčšej miere“ začali konať výstavy chovateľov, hasičské bály či detské atrakcie, aby sa odlákala časť ľudí. Režim zaviedol aj veľmi striktné administratívne opatrenia: boli rušené dohodnuté zájazdy na Velehrad, pod rôznymi zámienkami boli obmedzené možnosti dopravy. Na púti bolo sústredených niekoľko tisíc policajtov v uniformách i v civile. 
Odhady však hovoria, že 7. júla 1985 sa na Velehrade nakoniec zišlo 150 – 200-tisíc ľudí, podľa Letza väčšinou zo Slovenska. Okrem biskupov a ordinárov diecéz boli na slávnosti prítomní aj ministri kultúry – český Milan Klusák a slovenský Miroslav Válek. 
„Komunistická moc predpokladala, že púť bude rozdelená na dve časti. Prvou bude mierová slávnosť v ich réžii a až potom bude nasledovať bohoslužba, ktorú mal slúžiť vtedajší štátny sekretár Agostino Casaroli, ktorý prišiel namiesto pápeža,“ povedal Šebek.  
Réžia predstavenia však zlyhala. Prvý, kto vystúpil, bol vtedajší predseda Okresného národného výboru v Uherskom Hradišti Zdeněk Lapčík, ktorý začal hovoriť o tom, ako si na Velehrade ľudia pripomínajú 40. výročie oslobodenia a výdobytky socializmu. V tej chvíli začal dav pískať a Lapčík ukončil svoj prejav. Po Lapčíkovi vystúpil Klusák, ktorý bol obozretnejší, ale v príhovore uprel Cyrilovi a Metodovi ich svätosť, na čo dav začal skandovať slovo „svätý“. Postupne pribúdali heslá „Chceme náboženskú slobodu!“, „Chceme svätého otca!“ či „Nech žije cirkev!“
Naopak, Tomáška a Casaroliho dav privítal veľkým potleskom. Podľa priamych účastníkov bolo vidieť, že sympatie sú na strane tých cirkevných predstaviteľov, ktorí nekolaborovali. 
Olomoucký administrátor Vrana sa k velehradským udalostiam vyjadril negatívne: „Velehrad nepomohol cirkvi, naopak, pre ňu bude mať neblahé následky. Je to hanba cirkvi.“ Tajný kňaz Jukl ich vítal: „Púť na Velehrad znamenala zmenu postoja cirkvi k totalitnému režimu. Ľudia sa prestávali báť...“ Už pred štvrťstoročím bolo jasné, kto mal pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite