Prvá je historická: uplynulé dvadsaťročie sme prežili v cykloch – obdobia „mečiarovského“ autoritárskeho štýlu vládnutia sa striedali s obdobiami racionálnejšieho spravovania. No aj predtým, vlastne takmer celé 20. storočie, bola miera diskontinuity vysoká. Boli sme opakovane vystavení pomerom, ktoré likvidovali domáce elity. Desaťtisíce obyvateľov po celé desaťročia odchádzali za lepším životom do Ameriky, po Mníchove autonomisti poslali českých úradníkov do Prahy, potom prišla hrôza koncetračných táborov pre Židov a Rómov, následne Červená armáda odvliekla mnohých do gulagov, za tým prišlo vysídlenie Nemcov a násilné presuny Maďarov, po roku 1948 nastúpili represie novej moci, likvidácia oponentov, po ľudáckej emigrácii do politického nebytia odišla emigrácia odporcov komunizmu, neskôr pribudla emigrácia poaugustová a nakoniec ponovembrová. Odtlačky minulých čias sú tu dodnes.
Po druhé, ľudí, ktorí sú odborne, morálne, osobnostne pripravení uskutočňovať kľúčové zmeny, je stále málo, reprodukcia ich „kritickej masy“ nie je systémovo zabezpečená, trpíme nedostatkom „demokratických modernizátorov“.
Po tretie, politický systém je usporiadaný tak, že na Slovensku, najmä v „nemečiarovskom“ prostredí, sa uplatňujú koaličné vlády. Komunikácia, kooperácia, koordinácia, tieto tri zaklínadlá úspešného napredovania, ktoré si aspoň čiastočne v minulosti osvojil tretí sektor, neplatia v dostatočnej miere v koaličnom spôsobe vládnutia. Navyše, kultivovaniu vládnutia bránilo často manipulatívne forsírovanie „zástupných tém“ – najmä nacionalizmu.
Po štvrté, vládnutie znamená nové výzvy. Ľudia u nás nemali natoľko problém s pasívnou adaptáciou, podriadením sa životným podmienkam, ktoré určovali iní okolo nich. Schopnosť prispôsobiť sa a prežiť bola po dlhý čas takmer kľúčovou osou slovenských dejín. Dnes si však schopnosť obstáť vyžaduje viac ako pasívnu adaptáciu – treba pracovať s informáciami, vedieť sa rozhodovať, prejaviť tvorivosť, schopnosť riadiť, viesť.
Po piate, hoci na Slovensku existuje množstvo špičkových individuálnych i skupinových výkonov – iba zriedka sa pozitívne výsledky zhmotňujú a znásobujú tak, aby znamenali spoločenskú zmenu. Nepôsobí tu dostatočný synergický efekt, za Mečiarovej i Ficovej vlády absentovalo strategické myslenie na najvyššej úrovni, vďaka ktorému by sa takíto jednotlivci, takéto skupiny, tieto „ostrovy“ spájali do efektívnych celkov a stali sa aktérmi zmeny.
Čo s tým? Nezanedbať strategické myslenie, rozmnožovať sociálny a kultúrny kapitál, prizvať mladších a vzdelanejších do „budovania štátu“, dať im príležitosť nájsť „vyšší zmysel života“ vo verejnej službe, otvorene o tom všetkom debatovať s čo najširšou verejnosťou. A veriť, že je to možné.
Autor je čestným prezidentom Inštitútu pre verejné otázky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.