Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ultraortodoxní proti Izraelu

.časopis .náboženstvo

Šejch Džarrá je predmestie východného Jeruzalema. Momentálne jedno z najhorúcejších miest boja o tvár mesta aj Izraela. Šejch Džarrá je dôkazom, že aj v najkonzervatívnejšom prúde judaizmu prúdi prekvapujúco čerstvá krv.

Každý piatok demonštrujú izraelskí aktivisti na miestach, ktoré považujú za hanbu štátu Izraela. Pri bezpečnostnej bariére na západnom brehu aj vo východnom Jeruzaleme. Jeruzalemské predmestie Šejch Džarrá je špecifické tým, že tam medzi propalestínsky naladenými aktivistami pochodujú aj muži s jarmulkami na hlavách a ženy oblečené ako ortodoxné židovky. Takých poznáme skôr z druhej strany barikády. Ako osadníkov, ktorých viera či ideológia ženie, aby zaberali nové miesta v zasľúbenej zemi.
.plienia moje náboženstvo!
Nábožní demonštranti zo Šejch Džarrá sa modlia k rovnakému Bohu ako osadníci, dodržiavaju rovnaké rituály a dôkazy o svojej pravde čerpajú z presne tej istej Tóry. Kým osadníkom z posvätných textov (aj zo súčasných svetských izraelských zákonov) vychádza, že je správne zaberať domy jeruzalemských Arabov a stavať na ich mieste luxusnú židovskú štvrť, nábožným demonštrantom sa zdá, že Tóra také niečo zakazuje. „Bojujem proti vyháňaniu ľudí, z ktorých sa stanú utečenci, a rovnako proti osadníkom, ktorí ma chcú vyhnať z hraníc legitímnosti. Sú to dvojnásobní nepriatelia: plienia domy Palestínčanov a plienia náboženstvo, ktoré vyznávam,“ povedal denníku Haarec jeden z nábožných demonštrantov. 
Ten muž, syn ultranábožných rodičov a študent ješivy, prežil zásadný moment svojho života, keď pred 15 rokmi zabil ultraortodoxný žid Yigal Amir vtedajšieho premiéra Jicchaka Rabina. Vtedy sa viacerí ortodoxní zľakli toho, čo je schopný vyprodukovať extrémizmus. Veď z Rabinovej smrti (mimochodom, o Rabinovi ktosi povedal, že je to najsekulárnejší žid v celom Izraeli) sa celkom otvorene tešili tínedžeri v izraelských náboženských školách.
Treba však povedať aj to, že nábožných mužov a žien je v Šejch Džarrá len zopár a ich rodiny sa s nimi zväčša nebavia, pretože ich považujú za odpadlíkov. A stále sa nevie, či je to len ojedinelá skupinka, alebo príznak niečoho väčšieho.   
Paradoxné na situácii je to, že títo ľudia lákajú pozornosť médií aj analytikov a sociológov väčšmi ako opozeraní ľavicoví profesionálni aktivisti. Tí už Izraelčanov len ťažko dojmú či vyburcujú na akciu. Ľudia, ktorí vyšli z izraelskej nábožnej pravice, absolvovali nacionalistickú výchovu, na ktorú vedeli zabudnúť, a pritom neprestali byť nábožnými židmi, však rozhodne zaujmú. Nábožných aj sekulárnych. Ak niečo táto krajina potrebuje, tak je to vyvlečenie zo stereotypov. 
.sú Sefardi primitívnejší?
Stereotypy ju totiž stále ohrozujú a spor o školu v osade Immanuel na západnom brehu to len potvrdzuje. Veď rovnaká komunita, aká vyprodukovala nábožných propalestínskych aktivistov, je schopná ignorovať rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu Izrael (toho štátu, ktorý mnohí z nábožných neuznávajú či dokonca úplne zatracujú) o potrebe rovnoprávnosti v náboženských školách. Ulice v mestách so silnou ortodoxnou populáciou boli plné desaťtisícov nábožných, ktorí protestovali proti dvojtýždňovému väzeniu pre rodičov dievčat, ktorí trvali na segregácii svojich dcér v škole. Lebo ich spolužiačky vraj neboli dostatočne veriace a ani dostatočne zahalené.
Skutočným problémom však bolo asi to, že boli z rodín sefardských židov, ktoré podľa popredných aškenázskych prúdov v judaizme nevyznávajú tú pravú vieru. Sefardi majú mierne odlišné rituály vyplývajúce z kultúrneho prostredia (Blízky východ, severná Afrika, južná Európa), v ktorom žili. Ako hovoria v Izraeli, sefardi sú veselší a menej rigorózni. Sefardskí židia však tvrdia, že tento kvázi vtipný slogan skrýva diskrimináciu a predsudky. Mnohé náboženské komunity pochádzajúce z Európy považujú Sefardov za menej vzdelaných alebo, povedzme to naostro, za primitívnejších. Ešte aj liberálna izraelská ľavica, ktorá si donedávna zakladala na tom, že ju podporuje „biela“ aškenázska elita, mala čo robiť, aby sa zbavila predsudkov voči Sefardom. Mnohí liberálov dokonca kritizovali za to, že sú prívetivejší a citlivejší k Arabom ako k vlastným bratom.
.viera v rukách jednotlivcov 
Ignorovanie všetkého, čo nezapadá do ich videnia sveta, už roky charakterizuje postoj ultraortodoxných k štátu Izraelu aj k spoluobčanom. Ultraortodoxní sa sťažujú, že sekulárni kritizujú ich životný štýl, početné rodiny aj závislosť od sociálneho systému. Sekulárni im vyčítajú, že nechcú deťom dovoliť štúdium potrebné pre praktický život. Lebo podľa izraelskej spoločnosti, zameranej na výkon, memorovanie Tóry praktické asi nebude. 
Oni sami však veľa tolerancie neprejavujú a to, čo sa stalo v škole v osade Immanuel, nie je vraj výnimočné. Navyše je otázne, či je v poriadku, keď náboženské školy financuje z veľkej väčšiny štát, a ony sa pritom správajú ako súkromné inštitúcie, v ktorých o učebných osnovách nerozhoduje ministerstvo školstva, ale rabíni. A v ktorých sa deti od malička učia, že sa nemajú baviť s tými alebo onými „horšími“ ľuďmi.
Immanuel a Šejch Džarrá sú dva príklady toho, ako môže človek narábať so svojou vierou. Ľudia z kauzy Immanuel aj Šejch Džarrá nie sú úplne mimo, no nie sú neomylní. Obe kauzy sú vecou pohľadu, nastavenia a okolností. Je zrejmé, že byť propalestínskym aktivistom v krajine, kde žijú rodiny obetí palestínskeho terorizmu a kde sa nemalé peniaze investujú do každodennej bezpečnosti, sa môže hodnotiť ako zrada a nenávisť k vlastnému národu. A že rodičov z osady Immanuel vedie k ich rozhodnutiu segregovať svoje deti presvedčenie, že takto je to správne.
Problémom je, čo svet viac vidí. Pokiaľ ide o náboj a jednoduché videnie sveta, vyhráva pri formovaní verejnej mienky o Izraeli Immanuel. Celá kauza je aj fotogenickejšia a ľahšie sa dá uchopiť. Navyše, tých propalestínskych nábožných je stále málo. A sú to len také minivýhonky z veľkého stromu judaizmu.                          
__________________________________________________________________________
Judaizmus a Izrael
V Izraeli žijú okrem židov aj moslimovia, vyznávači viacerých kresťanských cirkví, baháisti aj prívrženci východných náboženstiev. Nábožní židia v Izraeli sa delia na mnoho skupín a podskupín a v rámci podskupín ešte na malé jednotky ako dynastie. 
Podľa štatistík sa 44 percent Izraelčanov označuje za sekulárnych, ostatní sú nábožní, a to v rôznej intenzite a s rôznou mierou lipnutia na tradíciách. Platí však, že takmer 90 percent Izraelčanov sa postí na sviatok Jom Kippur, lebo taká je tradícia. Asi tak ako na Slovensku majú vianočný stromček aj sviatoční veriaci, dokonca aj neveriaci.
Veriaci židia sa v zásade rozdeľujú na dve skupiny. Jednou sú datim – k tým sa asi najlepšie hodí výraz ortodoxní – a potom charedim – ultraortodoxní. Datim nosia jarmulky, ich ženy sa neodhaľujú, držia kóšer. Muži aj ženy pracujú, mnohí sú úspešní v biznise. Ich deti väčšinou slúžia v armáde. 
Charedim sa obliekajú podľa starodávnych zvyklostí (pumpky, podkolienky, kaftany, klobúky s kožušinovým lemom), muži nepracujú, iba sa venujú štúdiu. Ženy sú v domácnosti, starajú sa o deti. Do armády charedim zväčša nenarukujú.
Charedim sa ešte delia na tri hlavné prúdy. Sú to litovskí židia (litvakim) pochádzajúci z dnešnej Litvy, Bieloruska, časti Poľska a Ukrajiny. Potom chasidskí židia (chasidim) z východnej Európy, ktorí sa ešte delia na dynastie. Chasidim sú veľmi rôznorodá skupina, prakticky každá dynastia má svoje zvyklosti, spôsob odievania aj náboženské piesne.
Tretím prúdom ultraortodoxných sú sefardskí ultraortodoxní. Tí sú tradičnými voličmi strany Šas, ktorá je už roky jazýčkom na váhach pri zostavovaní izraelských vládnych koalícií. 
Existujú aj menšie náboženské strany, ktoré volia skôr európski židia. Tieto strany spája odhodlanie, s ktorým  vedia presadiť svoje zámery v sociálnej oblasti aj v školstve. 
Hoci judaizmus nepozná koncept misionárstva a záujemcov o konvertovanie skôr odhovára ako povzbudzuje, nebráni sa lanáreniu sekulárnych židov do nábožných kruhov. Existujú aj organizácie, ktoré vysielajú komisárov do zahraničia, aby prehovárali židov v jednotlivých krajinách na aliju (imigráciu).
Presuny však nastávajú aj iným smerom. V Izraeli sú centrá pre mladých ľudí, ktorí sa vzdali ultraortodoxného vyznávania judaizmu a chcú žiť ako sekulárni. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite