Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

20 rokov slovenskej demokracie

.martin Hanus .jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Nástupom vlády Ivety Radičovej sa symbolicky končí 20 rokov slovenskej demokracie: a to už možno nazvať dejinami. Ako sme si tu vlastne vládli?

V prvom rade, dnes sme mohli byť na tom podstatne horšie. Celú polovicu tohto obdobia, zhruba desať rokov, boli premiérmi Vladimír Mečiar a Robert Fico, dva klony toho istého postkomunistického génu. Obaja vládli tvrdo až brutálne, obaja menili Slovensko na výrazne horšiu krajinu. Napriek tomu však po tých 20 rokoch nie sme Bieloruskom, ale normálnou európskou krajinou. Prečo vlastne? Rozhodli dve veci: prvé dva porevolučné roky, počas ktorých sa ešte počas existencie Československa uskutočnili hlboké systémové reformy, a po druhé, veľké vzopätia, ktoré nasledovali po pádoch. Ani Mečiar ani Fico, našťastie, nedostali od občanov tejto krajiny šancu, aby mohli vládnuť príliš, príliš dlho. 
.1990 – 1992: prechod ku kapitalizmu
Keď sa stal Vladimír Mečiar v júni 1990 premiérom, málokto mal tušenie, že z tohto rázneho chlapíka, ktorý bol oddaným federalistom, zástancom radikálnych ekonomických a demokratizačných reforiem, sa onedlho stane hrozba demokracie. V tom čase však aj Mečiar stelesňoval reformnú elitu, ktorá menila Československo na nepoznanie. Z dnešného pohľadu pôsobí až neuveriteľne, čo všetko stihla prvá ponovembrová garnitúra v priebehu prvých dvoch rokov. V socialistickom Československu na rozdiel od susedného Maďarska či Poľska na sklonku 80. rokov neexistovalo súkromné vlastníctvo. Po novembri 1989 bolo jasné, že musí vzniknúť právny štát s deľbou moci a nezávislým súdnictvom, vôbec však nebola jednota v tom, ako transformovať ekonomiku. Zo sporu s gradualistami, ktorí hájili cestu pomalých a často polovičatých riešení, napokon vyšiel víťazne federálny minister financií Václav Klaus. Jeho reformy v priebehu pár mesiacov zmenili spoločenský aj hospodársky systém. Deregulovali sa takmer všetky ceny, obrovská časť štátneho majetku prešla do súkromných rúk, devalvovala sa mena, domáci trh, predtým naviazaný na socialistickú RVHP, sa otvoril ostrej zahraničnej konkurencii zo Západu. 
Rýchlosť, s akou sa vtedy privatizovalo, zrejme nemá vo svete obdobu. 
V rámci malej privatizácie sa cez verejné dražby predalo na Slovensku 9 500 podnikov, v rámci prvej vlny veľkej privatizácie sa odpredalo takmer 700 veľkých podnikov. Aké alternatívy zaznievali voči „liečbe Klausom“? Napríklad Peter Weiss ako predseda SDĽ navrhoval namiesto privatizácie transformáciu štátnych podnikov na štátne akciovky...
Okrem uvedeného československí reformátori uskutočňovali úspornú rozpočtovú politiku (aby štát neodčerpával zdroje súkromnému sektoru), ale vášnivý liberál Klaus si dal záležať aj na tom, aby šokovou terapiou najväčšmi postihnuté skupiny obyvateľstva získali isté sociálne kompenzácie. 
Počas transformačných reforiem, ktoré v tie dva roky urobili zo Slovenska inú krajinu, začínalo byť čoraz jasnejšie, že väčšina Slovákov to mentálne neprijala. A práve na vlne frustrácie z prepadu životnej úrovne, ktorú posilňoval pocit z cudzorodých reforiem, ktoré na Slovákov zoslala centralistická Praha, sa viezol Vladimír Mečiar. Teda ten, kto bol po Klausovi druhým mužom, ktorý v 90. rokoch najviac vtisol svoju pečať krajine. 
.mečiar I.
To, že Vladimír Mečiar je nebezpečným typom politika, bolo zrejmé už v čase, keď ešte stál na „správnej“ strane. V októbri 1990 sa rozhodol, že demontuje ministra vnútra Antona Andráša (KDH), ktorý na rozdiel od Mečiara nebol naklonený tomu, aby najvyššie funkcie v polícii zastávali bývalí príslušníci ŠTB. Premiér Mečiar mu protizákonne odobral niektoré kompetencie a pred zmäteným vedením VPN zohral svoju klasickú scénku: zbalil si kufre a urazene odišiel. Slovenská tlač bola vtedy jednoznačne na jeho strane a na titulných stranách trónila výzva: „Minister vnútra, odstúpte!“ Fedor Gál vtedy prehováral Mečiara, aby sa vrátil a spolu s ďalšími prehovoril aj KDH, aby Andráša stiahlo. 
Tak aj bolo. O pár mesiacov sa čoraz populárnejší Mečiar ukázal ešte v horšej podobe. Namiesto seba vyslal do STV svojho druha Milana Kňažka, ktorý obvinil vedenie VPN, že chcelo cenzurovať Mečiarov prejav. Kňažko ďalej vo svojom zinscenovanom prejave uviedol, že spory vnútri VPN sú dôsledkom toho, že Mečiar bojuje vo federácii za slovenské záujmy. Hoci Kňažko sám svojím šokujúcim vystúpením poprel, že by STV spolu s VPN išli cenzurovať Mečiara, lož sa ujala. Koncom apríla 1991, keď Mečiara odvolali z funkcie premiéra, bol suverénne najpopulárnejším slovenským politikom, ktorého osobné preferencie odvtedy už nikto neprekonal. Neuveriteľný paradox: aj keď bol na čele veľmi nepopulárnej vlády, svojím populizmom sa z nej dokázal vyčleniť tak, že ho ľudia vnímali ako svojho tribúna. Kým Fedora Gála aj v uliciach Bratislavy opľúvali, Mečiara velebili mnohotisícové davy. V opozícii, v ktorej sa náhle ocitol, mohol len rásť – a so svojím novozaloženým HZDS čakať na prevzatie moci.
Po Mečiarovi sa stal premiérom historicky asi najnepopulárnejšej slovenskej vlády Ján Čarnogurský, ktorý vniesol do politiky racionálny pokoj a vypočítavosť. Hoci Čarnogurského KDH kritizovalo federálne reformy zľava, kresťanskí demokrati v tejto etape obstáli. Vyhli sa nacionalizmu, čím sa zrejme pripravili o mnohé percentá. Vďaka tomu sa však na najbližšie roky stali v parlamente jediným dôveryhodným oponentom Vladimíra Mečiara. 
.mečiar II. 
Po tom, čo Mečiar s HZDS získal v júnových voľbách 1992 37 percent, americký Washington Post napísal, že „Mečiar je jedným z východoeurópskych komunistov, ktorí úspešne vymenili totalitárstvo za demagogický nacionalizmus“. Tieto voľby rozhodli o rozdelení štátu, a to napriek tomu, že Mečiar samostatnosť pôvodne nechcel. Počas rokovaní s víťazom českých volieb sa viackrát vízie samostatného Slovenska zľakol a popieral výsledky predošlých rokovaní. HZDS dokonca vyše dvoch mesiacov pred dohodnutým rozpadom štátu začalo blúzniť o referende. Mečiar raz hovoril o konfederácii, potom o únii so spoločným občianstvom. V  skutočnosti však celý scenár vzniku samostatných štátov Česka a Slovenska napísala s racionálnym chladom Klausova ODS. Vízia? Tú Mečiar nemal. No o čo menej bol dlhodobo uvažujúcim stratégom, o to viac bol človekom chorobne túžiacim po revanši. Hneď po voľbách začal s kontrarevolúciou: v štátnej správe došlo k nebývalým masovým čistkám, nový minister Kňažko na hodinu vyhodil aj vodiča svojho predchodcu Demeša. Zoznamy ľudí, ktorých bolo treba vymeniť, vypracúvala Anna Nagyová, dnes už zabudnutá postavička, vtedy však takmer všemocná Mečiarova sekretárka. Spisovateľ Ladislav Mňačko sa krátko po voľbách pokúsil o psychoanalýzu Mečiara: „Väčšina jeho politických aktivít je podmienených túžbou po revanši. (...) Táto zžieravá túžba po odplate, ale predovšetkým jeho chýbajúci zmysel pre politickú realitu, z neho robí politika, ktorý, pokiaľ to bude v jeho možnostiach, privedie Slovensko, ktoré len nedávno vybŕdlo z katastrofy, do novej pohromy.“ 
Samostatný štát síce nepriviedol Slovákov ku krachu, ako to podaktorí prognózovali. Mečiarova vláda však nemala žiadnu pozitívnu koncepciu: zastavila reformy a privatizáciu, ktorú neskôr odštartovala formou priamych predajov do rúk (lepšie povedané vrecák) spriaznených „čestných podnikateľov-mečiarovcov“. Inflácia sa v prvom roku samostatnosti zdvojnásobila, HDP klesalo, vláda vyrobila obrovský rozpočtový deficit. Hospodárska politika? HZDS nemalo žiadneho rešpektovaného ekonóma, iba pomýlených 68-čkárov, ktorí nerozumeli svetu.
Ministrami boli ľudia ako Roman Hofbauer, ktorý o Českej republike vyhlásil, že sa „z európskeho srdca stáva finálnou časťou európskeho zažívacieho traktu“ a neskôr sa hájil, že tým myslel „žalúdok“. 
Preferencie HZDS každým mesiacom prudko klesali, až sa pohybovali kdesi medzi 14 až 18 percentami. Mečiara opustil Kňažko, neskôr ďalší poslanci, čím opozícia (KDH, SDĽ a maďarské strany) získala väčšinu. 
.ako sa „samoporazili“
Antimečiarovský blok sa vtedy dopustil historickej chyby, za ktorú Slovensko ešte tvrdo zaplatilo. Opozícia mohla s väčšinou hlasov nominovať svojich ľudí do Fondu národného majetku a ďalších orgánov, prakticky vládnuť z parlamentu a popritom nechať nepopulárne HZDS dovládnuť až do predčasných volieb. Po prejave prezidenta Michala Kováča, ktorý podrobil Mečiara tvrdej kritike, však v marci 1994 vládu Vladimíra Mečiara zvrhla. Na pár mesiacov prevzala moc Moravčíkova vláda vo viere, že ľavica, pravica a exmečiarovci, ktorí vytvorili liberálnu DÚ, porazia na jeseň Mečiara. Peter Schutz vtedy v Domino efekte predvídavo napísal, že „poslať pár mesiacov pred voľbami do opozície Mečiara s nedostižnými vlohami na vedenie politického zápasu (...) sa javí neúnosne vysokým hazardom“. Vláda Jozefa Moravčíka bola síce omnoho kompetentnejšia a kultivovanejšia než predchodkyňa. Ale o pár mesiacov vyhral Mečiar s 35 percentami. Hrôzovláda HZDS-SNS-ZRS sa mohla začať. 
.mečiar III.  
Na prvom zasadnutí novozvoleného parlamentu v novembri 1994 sa rokovalo do rána. V jednej chvíli si slovo zobrala poslankyňa za HZDS Oľga Keltošová a navrhla, aby poslanci Jozef Moravčík, Ján Langoš, Ľudovít Černák, Béla Bugár, Milan Kňažko a ďalší boli preradení do parlamentného výboru pre životné prostredie. Keď tam z výboru pre školstvo preradili aj rektora Univerzity Komenského Juraja Šveca, vyvolalo to búrku nevôle aj u poslancov za SDĽ, inak zdržanlivých.  Vtedy sa postavil Vladimír Mečiar, a ten spomínané preradenia, ako aj expresné odvolania členov televíznej a rozhlasovej rady, vedenia NKÚ a generálneho prokurátora odôvodnil príznačne: „Je po voľbách, zvyknite si! Politicky nerobíme nič iné, len to, čo od nás občania očakávajú.“
Keď sa Mečiarova vláda v decembri 1994 ujímala moci, denník Sme vo svojom redakčnom komentári Čo nás čaká a čo nás neminie? predpovedal privatizáciu v štýle „nám a našim deťom“, neštandardný prístup k právu a ústave a cestu do zahraničnopolitickej izolácie. Všetky tieto prognózy sa naplnili. Privatizáciou veľkých podnikov ako VSŽ Košice, Nafta Gbely, piešťanské kúpele do rúk Alexandra Rezeša, Vladimíra Póra či Karola Martinku sa v réžii HZDS zrodila nová slovenská kapitálovotvorná vrstva. Majetok od štátu získavali väčšinou za podhodnotené ceny, pričom na ich zaplatenie ešte často využívali výhodné úvery od štátnych bánk, ktoré riadili ich kamaráti alebo stranícki kolegovia. Nová garnitúra sa tým ani nijako zvlášť netajila. Na množstvo podozrení na korupciu pri privatizácii štátneho majetku vtedajší hovorca FNM Oto Balogh len lakonicky konštatoval: „Privatizácia nikdy nebola čistá ako nebíčko.“
Svojrázny postoj tejto vládnej garnitúry k zákonom a ústave ilustruje toľko káuz, že len ich vymenovanie by vydalo na knihu. Vylučovaním poslanca Františka Gauliedera počínajúc a únosom Michala Kováča ml. a vyšetrovaním tohto prípadu končiac. Nič nevystihuje svojvôľu vtedajších štátnych orgánov lepšie ako pamätný telefonát medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom SIS Ivanom Lexom. Lexova veta „Keď ho (vyšetrovateľa) kopneš do g..., dám ti pusu na čelo“, bola v tom čase len ďalším dodatočným dôkazom, prečo štátna moc nemala záujem na vyšetrení trestného činu zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. 
Vnútropolitický vývoj mal za následok aj zahraničnopolitickú izoláciu. Slovensko dostávalo jeden demarš za druhým a v procese integrácie do EÚ a do NATO začalo zaostávať za svojimi susedmi. Zúfalú zahraničnopolitickú situáciu krajiny dobre ilustruje aj fakt, že počas štyroch rokov tejto vlády sa v kresle ministra zahraničných vecí vystriedali až traja ľudia. Sociológ Juraj Šenk bol odvolaný po tom, ako už dosť dobre nedokázal kamuflovať svoju nervozitu z toho, že v európskych salónoch nerobí nič iné, len vysvetľuje, čo sa v krajine deje. Po ňom prebral štafetu diplomat Pavol Hamžík, ktorý po zmarenom referende o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta podal demisiu, no a po ňom už v úrade poslušne doslúžila „hruštička húževnatá“ Zdenka Kramplová. Analytici vtedy často písali, že Slovensko sa dostalo zahraničnopoliticky do šedej zóny. Treba dodať, že nielen zahraničnopoliticky, ale aj ekonomicky a morálne. Slovensko v tých rokoch nestagnovalo. Ale utekalo nazad pred rok 1989. 
.dzurinda I.
Slovensko po roku 1990 nezažilo dôležitejšie voľby, ako tie v roku 1998. Spoločnosť ostro polarizovala nielen vražda Remiáša, únos prezidentovho syna či zmarenie referenda ministrom vnútra, ale aj oznámenie NBS krátko pred septembrovými voľbami, že štát nemá na účtoch banky ani korunu a vláda si požičiavala za 30-percentný úrok. Denník SME sa dokonca historika Ľubomíra Liptáka pýtal, či Slovensku nehrozí občianska vojna. Voľby po takomto rozdelení spoločnosti priniesli obrovskú úľavu. Opozičné strany SDK (Strana demokratickej koalície), SDĽ, SMK a SOP spolu získali ústavnú väčšinu. Prvá Dzurindova vláda vydržala celé štyri roky, ale spolu s prvými dvoma Mečiarovými vládami ju možno označiť za vnútorne najrozhádanejšiu. 
Prvá Dzurindova vláda však položila základy integrácie SR do NATO a EÚ, dokázala izolovať HZDS a SNS v opozícii a priamo viedla k vzniku dvoch strán, ktoré určovali vývoj Slovenska v novom desaťročí (SDKÚ, Smer). Táto vláda nedokázala zbaviť slovenský právny systém Mečiarových amnestií, odsúdiť Ivana Lexu ani ďalšie postavy z obdobia kriminálnej privatizácie. Túto dobu však poznačili dva hlavné stranícke konflikty.
SDĽ mala od začiatku vážny problém. Mala ministerstvo financií, kde musela vláda šetriť. A zároveň ju ničili ambície Roberta Fica, ktorý síce ešte nemal 40 rokov, ale chcel byť generálnym prokurátorom. Keďže vláda kvôli nemu zákon nezmenila, Fico začal proti Dzurindovi rebelovať a v roku 1999 si založil vlastnú stranu. SDĽ tak voľby 2002 neprežila. Dzurinda však spory so SDĽ, ktorá neustále vyrábala problémy a jej predseda Jozef Migaš dokonca hlasoval proti vlastnej vláde, ustál. 
Svojím spôsobom vážnejší spor sa odohral s dvoma stranami koalície SDK, Langošovou DS a Čarnogurského KDH. Ján Čarnogurský podporil vznik SDK, ale odmietol sa stať jej členom, vo voľbách preto nekandidoval a zostal predsedom KDH. Čarnogurský sa zrazil s Dzurindom dvakrát. Hneď na začiatku Čarnogurský nehlasoval za programové vyhlásenie vlastnej vlády (na protest, že tam chýbal záväzok prijať zmluvu so Svätou stolicou), neskôr hlasoval proti preletu vojsk NATO, ktorých cieľom bolo bombardovanie Miloševičovho Srbska. Zápas s KDH (ale aj DS, ktorá sa na konci volebného obdobia rozdelila a vznikla OKS) trval do úplného konca: Dzurinda blokoval nominácie KDH do štátnych firiem, aj nominanta strany na ministra vnútra po rezignácii Ladislava Pittnera a namiesto Vladimíra Palka sa stal novým ministrom Ivan Šimko. KDH sa však nakoniec stalo piatym členom vládnej koalície a krvavý spor so svojím bývalým podpredsedom pre ekonomiku prežilo. 
.dzurinda II.  
Mikuláš Dzurinda a jeho SDKÚ sa spolu s KDH po štyroch ťažkých rokoch, keď Slovensko po mečiarovskej privatizácii čelilo 20-percentnej nezamestnanosti, pomaly pripravovali na opozíciu. A vládu Roberta Fica. Ale stal sa zázrak: Dzurinda mohol vládnuť aj ďalej, dokonca bez ľavice. Časť verejnosti, ktorá bola zo stredopravej konštelácie nadšená, mala dôvod na opakované rozčarovanie. 
V septembri 2005 na prvej poprázdninovej schôdzi parlamentu sa druhá Dzurindova vláda dostala do nepríjemnej situácie. Cez leto zomrel poslanec za SMK Zsolt Komlósy a opozícia sa rozhodla demonštrovať svoju silu. Využila závislosť koalície od nezávislých poslancov a zablokovala nástup náhradníka za Komlósyho. Koalícii sa tak nepodarilo otvoriť rokovanie schôdze parlamentu. Novinárov, ktorí ešte 19. septembra večer vo veľkom špekulovali o tom, ako sa koalícii podarí parlament odblokovať, ráno na druhý deň ako blesk z jasného neba zasiahla správa, že poslanci za HZDS Džupa a Kolesár odišli z hnutia a pridali sa ku koalícii. „Koľko to stálo?“, pýtal v parlamente Robert Fico vtedajšieho poslanca za SDKÚ Romana Vavríka, ktorý mu podával ruku. Podozrenia z kupovania poslancov sa pre túto vládu a záver premiérskej kariéry Mikuláša Dzurindu stali temným biľagom. 
Druhá Dzurindova vláda však mala veľké plus. Bola to prvá vláda v novodobej histórii, ktorá robila nielen nevyhnutné nepopulárne opatrenia (čo bol skôr prípad prvej Dzurindovej vlády), ale prišla aj s vlastnou víziou. Nebála sa pustiť do odvážnych reforiem, zaviedla rovnú daň, uskutočnila zdravotnícku, dôchodkovú reformu a zmeny v sociálnom systéme. Podarilo sa jej naštartovať hospodársky rast a znížiť nezamestnanosť. Vnútri koalície prebiehal už od jej začiatku silný mocenský aj ideologický konflikt medzi KDH a ANO. Keď sa na verejnosť dostali informácie, že Pavol Rusko ako minister hospodárstva podpísal zmenky podnikateľovi v oblasti energetiky Ľubomírovi Blaškovi, KDH žiadalo jeho odchod z funkcie. Mikuláš Dzurinda im vyhovel. Minister vnútra Vladimír Palko uspel aj v spore so šéfom SIS Vladimírom Mitrom a dosiahol jeho odchod z funkcie. Druhá Dzurindova vláda sa však nakoniec rozpadla po konflikte medzi KDH a SDKÚ pre zmluvu o výhrade svedomia, keď Mikuláš Dzurinda odmietol plniť dohody a rozohral hru na liberálneho voliča.  
.ficova vláda bezprávia 
Nástup Roberta Fica bol v éteri už dlho pred voľbami 2002. Smer silnel a poslanci, ktorí ešte nikdy neboli pri moci, sa nevedeli dočkať volieb v roku 2006. Fico vyhral, pribral si do vlády HZDS a SNS, čím prehral právny štát. Právnik, ktorý zastupoval Slovensko v Štrasburgu, vyučoval právo a rád rečnil o ústave, nešiel za celé štyri roky vo veci právneho štátu do jediného sporu s tandemom Mečiar-Harabin. Naopak, Harabin mal počas Ficovej vlády voľnú ruku a dokázal to naplno a brutálne využiť. Fico nevládol, ale bol v nepretržitom konflikte. Keď bolo treba, bojoval s koaličnými partnermi (napríklad ministrami SNS či HZDS), za nepriateľov štátu vyhlásil zbitú dievčinu Hedvigu Malinovú, slovenských Maďarov ako takých alebo obyvateľov bojujúcich proti vyvlastneniu vlastného pozemku. Atmosféru Ficovej vlády určovali jednak sponzori Smeru a jednak „zlatá mládež“, ministri Počiatek a Kaliňák, ktorí sa správali tak, aby všetci vedeli, že si môžu dovoliť čokoľvek. 
Hoci už bývalý premiér rád hovoril o budovaní sociálneho štátu a jeho podpredseda Dušan Čaplovič dodával, že majú na mysli škandinávsky model, Slovensko sa pod jeho vedením približovalo viac k Sicílii než ku Švédsku. 
Lenže minulý mesiac sa zopakovalo jesenné vzopätie z roku 1998, ktoré tentoraz nikto neočakával. 
Vláda Ivety Radičovej môže opäť dokázať, že po pádoch, ktorými Slovensko cyklicky prechádza, prichádza čas ľudí, ktorí síce majú mnoho chýb, ale aj vďaka nim sa môže Slovensko pokladať za vcelku štandardnú európsku krajinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite