Som despotický lajdák

Z diaľky to vyzerá, že je človekom veľkých protikladov, ale svety zla a dobra sa skvelo dopĺňajú. "Človek sa modlí a hľadá duchovno, ale sú dni, keď stúpi do hovna," vysvetľuje Pišta Vandal, ktorý nedávno vo svojom vydavateľstve Limerick vydal knihu Pekelná muzika.

.vraj nemáš rád živé rozhovory. Prečo?
Lebo sa hádžem do takej pózy. Necítim sa uvoľnene.

.ale na koncertoch si uvoľnený viac ako dosť.
Tam som mimo seba. Narastiem. Prídem na pódium a premením sa. Nie je to premena, ktorú chcem, ale zrazu to začne a som mimo seba. Mimo kontroly. Občas aj niečo vypustím, a potom sa za to hanbím.

.bolo to tak vždy?
Áno, od začiatku. Ale nechcem to mystifikovať.

.v tvojej najnovšej knižke Pekelná muzika rozprávaš svoj hudobný príbeh. Aký je tvoj príbeh?
Keď som mal štrnást, založili sme skupinu Čad. Neskôr vznikli Vandali, ale to sú tí istí ľudia. Za tie roky sa nazbieralo mnoho absurdných príbehov. Keď to čítala manželka, povedala, že podľa tejto knihy sme neodohrali jediný dobrý koncert. Ale čo sa budem pýšiť takými vecami, ktoré nie sú vtipné. Dokonalé veci sú nudné. Pamätám si hlavne tie koncerty, ktoré boli zlé. Veď ani tie najkrajšie dievčatá nie sú dokonalé. Mne sa páčia tie, ktoré majú chĺpky na rukách, jedno okolo škulavejšie, zadok asymetrický. V renesancii zverili dokonalosť Bohu a ľuďom krásu.

.z knihy vyplýva, že si mal vtedy vyholenú hlavu. Ale nebol si skinhead, však?
Nie. Vyholili sme si hlavy, aby sme vyzerali nebojácnejšie, nie ako naši spolužiaci ostrihaní na hríbik. Boli sme ohromujúci, zlostní. (Smiech). A či som mal martensy? Nie, obyčajné kanady, také lampasácke, po fotrovi.

.v knihe spomínaš, že tvoj otec bol hudobník. Čo hovoril na produkciu Čadu?
Nebol nadšený. Hrali sme heavy metal, ale on chcel, aby sme hrali ako Deep Purple. Ale urobil nám basgitaru. Dodnes má krásny zamatový zvuk. Ani spolužiaci neboli našou hudbou nadšení. Keď sme hrali prvý koncert na hodoch, tak sa za nás hanbili, že čo z nás vyrástlo.

.akú hudbu ste vtedy hrali?
Tvrdú. Ale znela tak, ako keď sa bábätku chce behať. Rozbehne sa a narazí si hlavu.

.čo si počúval?
Iron Maiden, ale aj punkové kapely ako Zóna A. Mixovali sme metal s punkom.

.ale vtedy ešte s vami nehrala tvoja sestra?
Nie, len to musela počúvať doma. Terorizoval som ju tým. Raz sa Bašky pýtali v študentskom rádiu, ako pričuchla k punku. Ona že raz brácho prišiel z koncertu domov, vyzul sa, hodil ponožky na zem a vtedy pričuchla k punku! (Smiech).

.visací Zámek má známy hit Známka punku. Čo je podľa teba známka punku?
Sloboda. Sloboda vo vyjadrovaní. Ale punkerom môže byť aj napríklad Jaromír Nohavica.     

.mnoho punkerov si punk spája aj s nezriadeným pitím, drogami, ale to nie je tvoj prípad.
U mňa to je naopak. S punkom je spojená rebélia odmietať to, čo robí väčšina spoločnosti. Čiže väčšina spoločnosti v našom veku slope. Slope sa všade, aj v u nás v Jure, sme vinárska krajina. Podľa odmietania väčšinového princípu sme sa rozhodli byť abstinentmi. Radikálne sme si povedali, keď odmietnuť, tak týmto smerom. Vymedzili sme sa zo spoločnosti aj z našich vrstovníkov, ktorí sa chodili ožierať na chalupy.

.nemali ste chuť skúsiť drogy? V prvej polovici 90. rokov tu bola drogová epidémia. Obišlo vás to?
Nelákalo nás to. Aj my sme mali spolupútnikov, ktorí pomreli. Vidiek je iný. Tam sa viac robí, na vysedávanie po krčmách nie je veľmi čas. Človek, ktorý tam bral drogy alebo fajčil trávu, je zavrhovaný ako spodina.

.dobre si sa učil?
Na základnej áno. Tam som bol cepovaný, pretože moja mama je učiteľka. Na strednej to povolilo. Bol som veľmi chorý a choroba ma naučila, že sú iné a oveľa dôležitejšie veci ako známky. Nakoniec som vyštudoval aj vysokú školu. Musím poďakovať, že rodičia boli na mňa tvrdí a že z debila vychovali doktora filozofie!

.prečo si sa rozhodol študovat jazyky?
Priťahovala ma chorvátčina, ale tá sa v ten rok neotvárala, tak som sa prihlásil na slovenčinu a poľštinu. Slovenčinu som chcel vždy, pretože som mal rád našich bardov, ako napríklad Jána Hollého. Chcel som sa dozvedieť o nich viac. Lákala ma tá romantická predstava.

.je to zvláštne, na jednej strane slovenskí básnici, na druhej metal. Ako to ide spolu dohromady?
Ako deň a noc ramadanu. Dopĺňa sa to, aby celok bol plný. Človek nemôže byť stále dobrý. Je veľa ľudí, ktorým z tohto preplo, možno aj preto, lebo predstierali, že sú dobrí. Ale človek je aj zlý. Má pochybnosti, poklesky. Bolo by to neúprimné. Napríklad v punkovej scéne letelo vegetariánstvo, ale ja by som nemohol byť vegetarián, lebo by som klamal sám seba. Som mäsožrút.  

.venuješ sa slavistike. Prečo?
Oslovilo ma slovanstvo, myšlienka slovanskej vzájomnosti. To je veľká vec. Veď žiadne národy si nie sú také blízke. Len škoda tých Rusov, keby neboli takí expanzívni.

.slovanská vzájomnosť. Nie je to ilúzia?
Viem, že neexistuje slovanská mierumilovnosť, stačí sa pozrieť, ako sa medzi sebou rezali Juhoslovania. Ale slovanstvo je duchovnou opozíciou voči germánstvu.

.v čom?
Kultúrno-duchovnou. Napríklad poľská a ruská literatúra. Ale možno to je moja romantická idea, ale vidím v slovanských jazykoch veľkú silu, keďže sú naše jazyky veľmi príbuzné.

.okrem toho, že hráš hudbu, napísal si aj niekoľko básnických zbierok s kresťanskou tematikou. Kde sa berie v deathmetalistovi ten duchový rozmer?
Chcel by som byť človek duchovný, ktorý má blízko k Bohu. Ľudia si sami dávajú hranice. Veriaci človek si povie, že to bude tak a tak, ale všetky hranice sú ľudské výmysly. Veď stačí, aby sa dodržiavalo Desatoro a bol by raj na zemi. A  je to aj paradigma pre ateistu. Kresťanstvo je schodná cesta.

.v knihe spomínaš aj kresťanské metalové kapely, ktoré chcú osloviť mládež. Nemal si nutkanie spievať, že Ježiš ťa miluje?
(Smiech). Nikdy mi to nenapadlo. Na to sú druhí. Gospel je dobrý, napríklad skupina Kapucíni, ktorí to myslia úprimne. Spievať, že Ježiš je super, je dobré, ale treba sa posunúť ďalej. Tým, ktorí by chceli spievať gospel, by som odporučil Dávidove žalmy. Tam sú žalmy od kajúcnych až po nahnevané. Veľa gospelových skupín je napózovaných a skôr neveriacich odpudia ako získajú.

.pekelnej knihe predchádzala iná knižka Fak Ju En Dáj.
Je to zápis z našej cesty po Brazílii, kde sme mali turné. Je tam zaznamený stret s novým svetom bez amerických cestovateľských príručiek. Lonely Planet to majú dobre zvládnuté, ale ja som napísal punkovú príručku, ako tam žijú normálni ľudia. Pokiaľ sa turisti nedostanú k normálnemu človeku domov, nemajú šancu pochopiť život v cudzej krajine. Brazília sa vďaka karnevalu prezentuje ako pestrá krajina, ale je pravda, že tam nie je nič farebné. Skôr šedivé. Ale páčilo sa nám tam. Grilujú sa tam veľké steaky na benzíne. Je to krajina, kde je úroda dvakrát do roka, ale je tam veľký hlad.

.prečo?
Možno až príliš nestrážený kapitalizmus, neviem.

.bol si na futbale?
Bol, na tretej, štvrtej lige. Ale tí futbalisti boli horší ako naša Meopta Jur v 90. rokoch. (Smiech).

.tvojím najväčším bestsellerom bola básnická knižka pre deti Havinkovo hovienko. Ako k nej došlo?
Niekedy sa stane, že človek má dobrý názov a podľa neho napíše celý román. Mne sa spojenie Havinkovo hovienko páčilo, slogan, slovná hračka, trochu poburujúca, trochu hravá a nepreložiteľná.

.pekelná muzika sa začala ako?
Tam som mal skôr príbehy, až potom názov. Za pätnásť rokov Čadu zažije človek toho viac ako dosť.

.v Čade aj vo Vandaloch hrajú tí istí ľudia. Aký je medzi týmito kapelami rozdiel?
Vandali sú slnečný deň a Čad búrka. Moji spoluhráči sú na mňa prísni a nezoberú bársčo. Nie som zvyknutí, že by mi niekto odvrával (smiech), ale je to pre dobro veci. Pretože okrem to, že som despotický, som lajdák. Najhoršia kombinácia.

Pišta Chrappa / Narodil sa a žije vo Svätom Jure, v štrnástich založil metalovú kapelu Čad, z ktorej neskôr vyrástla aj punková kapela Vandali (obidve kapely stále hrávajú, ich zloženie je identické). Je autorom niekoľkých zbierok duchovnej poézie a niekoľkých zbierok "punkových" poviedok. Pôsobí na katedre slavistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Jeho najnovšia kniha Pekelná muzika opisuje bizarné príbehy skupiny Čad.