Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Made in Slovakia

.barbara Brathová .časopis .divadlo

Bratislavská premiéra baletu Made in Canada disponovala, okrem hosťujúcich tvorcov z Kanady, ešte jednou udalosťou. Deň pred premiérou odvolal generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth riaditeľa baletu Mária Radačovského.

Vybral si načasovanie nehodné dôstojnosti postu, ktorý zastáva (aj keď odvolávanie je v jeho kompetencii) a ktoré s ľudskou empatiou nemá nič spoločné. Hoci zrejme dúfal, že sa súbor a hlavný protagonista Mário Radačovský psychicky rozložia, opak bol pravdou. Takéto životné výzvy, hoci nepríjemné a prekvapujúce, vždy človeka napokon posilnia. Balet SND to svojím nasadením  a výkonom len potvrdil. Išiel na doraz a divák to vycítil.
V konečnom dôsledku a paradoxne si Mário Radačovský nemohol želať lepšiu rozlúčku. Dôstojne sa všetkým poďakoval (tancom aj verbálne) a zároveň formuloval rozhorčenie nad spôsobom jeho odvolania. Historická budova SND sa otriasala davom skandujúcich, pískajúcich a aplaudujúcich divákov, ktorí vyjadrili Máriovi podporu a nevôľu voči počínaniu nového vedenia SND. Bol to večer plný emócií, dojatia, veľkých gest a silnej energie. Riaditeľ divadla zrejme nepočítal s touto alternatívou a chcúc uškodiť, viac menej vo finále "pomohol", ešte väčšej popularite Mária Radačovského. A hoci sa baletný večer volal Made in Canada, musím smutne konštatovať, že bol v spôsobe a načasovaní odvolania šéfa baletu zas len Made in Slovakia.

.heterosexuálne duetá
Poďme však k samotnej premiére, ktorá pozostávala z dvoch častí v choreografii kanadského tvorcu Jamesa Kudelku, ktorý vo svojej tvorbe využíva prevažne alternatívne a inovatívne prístupy. Kudelka nerozpráva konkrétne príbehy, ale vyjadruje citové väzby, konflikty, smršť emócií bez štipky sentimentu. Túto esenciu prejavov kombinuje s vycizelovanou technikou, rýchle pasáže striedajú takmer statické. V prvej časti 15 heterosexuálnych duet sa predstaví 15 párov v troch separátnych, ale na seba nadväzujúcich blokoch. Prvú päťku charakterizuje plynulé striedanie sa párov na scéne (kým jeden ešte neodišiel, druhý už prichádza), čo zabezpečuje temperamentný tok striedajúcich sa duet. Scénu tvorí len baletizol a biele plátno, ktoré akoby odrážalo obraz na podlahe. Kostýmový výtvarník (Denis Lavoie) použil vcelku civilné oblečenie, kde kombinuje jednoduché strihy a používa predovšetkým svetlo a farby u dám a kontrastný čierno-biely koncept u pánov. Tancuje sa na Beethovenovu Kreutzerovu sonátu v podaní Zuzany Suchánkovej a Vladimíra Harvana.
Druhý blok časovo presne vymedzuje každý pár a tretí je zas v zrýchlenom tempe striedania sa. Každý z párov má ojedinelú choreografiu, kreatívne kombinácie zdvihov, gestické varianty a výrazne emotívne pózy. Zatiaľ čo v prvých dvoch častiach sa rýchlo menia, rovnako ako sa striedajú briskne rýchle a pomalé pasáže, v tretej časti necháva choreograf vyznieť takmer sošnú strnulosť póz, akoby pohyb modeloval z tanečníkov sochy v dôstojnom výraze. Takmer v každom duete, hoci sú od seba diametrálne odlišné a dokazujú tvorivú škálu nápadov choreografa, začleňuje autor zjednocujúce prvky naznačujúce, že aj tieto separátne duetá k sebe vlastne patria.
Zvláštnym fenoménom tohto diela je aj skutočnosť, že robí zo všetkých účinkujúcich tanečníkov súboru sólistov. Jednotlivé choreografie majú neuveriteľnú diferencovanú silu, náboj a energiu, sú svojím výrazom a poetikou charakteristické a nepochybne si divák mimovoľne vyberie tú svoju obľúbenú. "Moja je osmička", "ja mám desinu" a "mne zas imponuje štvorka" budeme zrejme často počúvať z úst divákov počas prestávky. Hoci je duet pätnásť, čo nie je malé číslo, nenudí ani jeden. Choreograf totiž vložil do každého inú náladu a iný register zložitosti gest, krokov, prechodov a zdvihov. Akoby pohybové možnosti a skladby variácií nemali hranice a disponovali nekonečným prúdom rozličností nových ideí tvorcu.

.štyri ročné obdobia
Druhá časť, Štyri ročné obdobia na hudbu Antonia Vivaldiho, v podaní I Musici Del Theatro (orchester tvoria členovia orchestra SND, ktorí naštudovali dielo vo voľnom čase)  a tiež v choreografii Jamesa Kudelku majú už svoju rámcovú príbehovosť vychádzajúcu z hudobnej predlohy. Hlavný protagonista Muž (Mário Radačovský, Andrej Szabo), ktorý prechádza cyklom svojho života od sviežej mladosti až po smrť, dostáva do svojich duet Jari, Leta, Jesene a Zimy vždy inú partnerku. Jednotlivé ročné obdobia sú vymedzené aj grafickým výjavom - projekciou na plátne v pozadí (tie obrazy mohli byť citlivejšie zladené, každý je akoby z iného výtvarného i výrazového "súdka"), aj kostým sa striedaním klímy mení, prechádza od košele (Jar), cez tričko (Leto) a polosako (Jeseň) až po dlhý kabát (Zima). Toto členenie pôsobí trochu opisne a prvoplánovo, ale pri strihovej invencii a elegancii kostýmov, voľbe pastelových farieb zboru (akýchsi nadýchnutých motýlích variácií)  a svetelnom dizajne (David Finn) tento prvý plán benevolentne prehliadneme.
Zbor organicky dopĺňa jednotlivé tanečné sekvencie, je často mužský, miestami tvorí figurálnu štafáž, ale umne premyslenú, estetickú a miestami aj vtipnú.
Choreografia okrem svojej poetiky, špecifikovanej aj kostýmom a svetlom, vychádza z klasickej techniky, je charakterizovaná takmer akrobatickými dvíhačkami vo vysokom tempe a v prekračovaní pohybových možností vo voľbe prekvapivých polôh a zmien smeru, pričom dôraz kladie na komplexnú prácu nôh. Tanečníci sa adekvátne triafajú do tempa, ale predovšetkým do hudby, akoby prirodzene vychádzala z nich.
Mário Radačovský v roli Muža predvedie nielen krokovú a gestickú škálu, schopnosť opory tanečnice pri náročných kreáciách, ale aj výrazový register od spontánne radostnej mladosti cez ohnivú vášeň leta, vyrovnanú jeseň až po dramatickú zimu. Mám dojem, že na svojej poslednej premiére v bratislavskom divadle vydal zo seba všetok entuziazmus, energiu, tanečnú techniku a náladovú rozličnosť. Svoju rolu zvládol s mimoriadnou dôstojnosťou príznačnou veku, pričom však dominovali jeho elegantne nezmenené paže a ruky, ktoré evidujeme od začiatkov jeho kariérnej tanečnej dráhy.  
Jeho alternant Andrej Szabo sršal mladíckou krvou skombinovanou s vážnosťou mladého muža. Odtancoval celú choreografiu nesmierne plynule a s takou ľahkou samozrejmosťou, akoby len mimovoľne prechádzal po ulici. Táto spontánna pohybová krása mala svoju umeleckú estetiku a ľudskú temperatúru. Jednoznačne je nutné vyzdvihnúť aj výraz tanečníka, ktorý bol rovnako prirodzený (azda najdokonalejšia v jeho podaní bola Zima), nedalo sa jej neveriť.   
Partnerkami Mužom v tejto choreografii boli Yuka Oba/Reona Sato (Jar), Katarína Košíková/Silvia Nájdená (Leto), Klaudia Bittererová/Romina Kolodziej (Jeseň) a partner Ruan Crighton/Adrian Ducin (Zima). Hoci všetci tanečníci v jednotlivých alternáciách podali úžasný technický aj výrazový výkon, nedá mi neupozorniť na obe dravé a vášnivé Letá, obe dômyselné a rozvážne Jesene a Zimu razantného, a na pohybové a výrazové maximum vyprofilovaného Adriana Ducina, hoci aj výkon Ruana Crightona bol pozoruhodný.
Zatiaľ čo Jar sa náladovo nesie v znamení akejsi snovej poetiky, Leto je horúce a v choreografickom duete priam krkolomné, hoci vždy lyricky zjemnené tanečníčkinou "pseudoantickou pózou". Jeseň javí známky veselej priateľskej pohody, určite zarezonuje aj skupinová choreografia tanečníkov "motajúcich" sa okolo hlavného protagonistu a Zima je extrovertne dramatická a mrazivo smrteľná. Zimnú rodinu tvorila generácia tanečníkov na dôchodku (Gusta Herényiová, Danica Pilzová, Janko Haľama, Zoltán Nagy, Viera Havlišová, Rozália Zmeková, Libor Vaculík, Miklós Vojtek), ktorí sú veľmi sympatickým nápadom tvorivého tímu a veľkorysou spomienkou na tých, ktorí v mladosti boli na baletnej scéne SND tanečnými esami.
Obe časti večera majú svoju charakteristickú atmosféru, svoj poriadok a náboj. Hoci je prvá časť "bosá" a druhá "na špičkách", obe sú rovnocennými partnermi v kvalitatívnom význame interpretačného podania a invenčnom choreografickom slovníku. Obe premiéry mali navyše svoju zvláštnu nadhodnotu pretransformovanú do podpory dnes už bývalého šéfa baletu.

.šothova rana
Nesmierne ma mrzí, že rozhodnutie generálneho riaditeľa SND Ondreja Šotha ho posúva do inej roviny, než bol doposiaľ vnímaný - ako kreatívny choreograf, ktorý má na konte pozoruhodné projekty, rebel 80. rokov, sympaticky kontroverzný človek na poli tanečného umenia a v poslednom období akýsi slnečný posol lásky z východu. Nevhodné - a s najväčšou pravdepodobnosťou zámerné - načasovanie odvolania riaditeľa baletu Mária Radačovského deň pred jeho premiérou všetky vyššie spomenuté pozitíva, žiaľ, potlačí do úzadia a vyprofiluje len kyslú zášť zo zbytočne uponáhľaného nedomysleného "gesta", ktoré paradoxne (alebo príznačne) len naštartovalo kultúrnu verejnosť na prejavenie názorového odporu. Z ľudského a profesionálneho hľadiska si Mário tú ranu pod pás nezaslúžil, avšak (hoci to môže znieť brutálne) pomohla mu potvrdiť si vlastnú popularitu a dôveru verejnosti. Otázne je, s akými pocitmi bude teraz vstupovať do funkcie nový šéf Baletu SND Vlastimil Harapes, kam balet povedie, ako ho bude profilovať ďalej.      
Predstavenie Made in Canada právom zožalo nielen umelecký úspech, ale rozhodne to bola premiéra, ktorú si navždy budeme pamätať.

Autorka je historička umenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite