Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Galileo Galilei a mesačná krajina

.martin Mojžiš .časopis .veda

V roku 1609 došlo k jednému z najväčších obratov v dejinách ľudského poznania. Galileo Galilei sa pozrel ďalekohľadom na Mesiac a uvedomil si, že tam vidí krajinu. Navždy tým zmenil naše predstavy o vesmíre.

Galileo Galilei a mesačná krajina Corbis/Beat Glanzmann/Profimedia Galileo Galilei dokázal rozmýšľaním vyvrátiť Aristotelove predstavy o mesiaci staré dvetisíc rokov.

predstavy, ktoré Galileo rozbil na márne kúsky, mali v tom čase už úctyhodných dvetisíc rokov – pochádzali ešte od Aristotela. Šestnáste storočie síce prinieslo Kopernikov heliocentrický systém a Brunovu predstavu mnohých svetov, ale to boli len teoretické koncepcie, ktoré nedokázali zásadným spôsobom oslabiť Aristotelov dominantný vplyv na európskych vzdelancov.

Vymaniť sa z tohto vplyvu vôbec nebolo jednoduché. Dokonca ani skutočnosť, že Aristoteles sa v kozmologických otázkach totálne mýlil, to nijako neuľahčovala. Pretože – ako hovorí jedna z najvýstižnejších charakteristík tohto antického filozofa – čím boli jeho myšlienky nesprávnejšie, tým ochotnejšie boli prijímané.

Nebeský svet mal byť podľa Aristotela úplne odlišný od toho nášho pozemského. Na rozdiel od pozemskej nedokonalosti mala na nebesiach vládnuť dokonalosť: s nebeskými telesami dokonalých tvarov pohybujúcimi sa po dokonalých dráhach. Mesiac aj ostatné nebeské telesá mali byť dokonale guľaté a dokonale hladké. Nič také ako krajina – so všelijakými nepravidelnými vyvýšeninami a priehlbinami – sa na aristotelovskom Mesiaci nemohlo vyskytovať.

oči a rozum

Isteže, Aristotelov obraz nebeského sveta mal na sebe určité škvrny – napríklad veľké škvrny na Mesiaci. Všetci predsa vieme, že povrch Mesiaca nie je jednoliaty, že obsahuje svetlejšie a tmavšie oblasti. Na to, aby človek videl, že povrch Mesiaca má z toho hľadiska ďaleko k dokonalosti, netreba nijaký ďalekohľad, to vidí každý voľným okom.

S týmto faktom mali zástancovia Aristotela určitý problém, ale dokázali ho prekonať. Vyhlásili, že Mesiac má nejakú vnútornú štruktúru, ktorá sa navonok prejavuje svetlejšími a tmavšími miestami, ale že na povrchu je dokonale guľatý a dokonale hladký. Bolo to síce len povrchné riešenie (doslova), pretože nebeská dokonalosť sa odrazu nevzťahovala na vnútro Mesiaca, ale umožnilo to udržať celý aristotelovský systém pri živote.

„Kamkoľvek svoj ďalekohľad namieril, zistil niečo celkom nové. Každá z týchto vecí podkopávala aristotelovský systém.“

Mimochodom, tu sa asi oplatí pristaviť a povedať si niečo o rozume.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite