Pochod či provokácia?

Robia to odborári, študenti, živnostníci, ochranári, bojovníci proti potratom, nespokojní šoféri kamiónov, ľavičiari, pravičiari, anarchisti či nacionalisti. Deje sa tak denne všade na svete a keď sa pri tom neporušuje zákon, tak je to nielen úplne v poriadku, ale často je to užitočné. Moja osobná skúsenosť s pochodom homosexuálov však skôr hovorí o tom, že  účastníkom tohto typu akcií o upozornenie na svoje bôle či lobovanie za svoje práva až tak veľmi nejde.
Pred niekoľkými rokmi som trávil jedno víkendové popoludnie v neďalekej Viedni a náhodou som sa stal svedkom takéhoto pochodu. Nikdy predtým (a radšej už ani potom) som nič podobné nevidel, tak som spolu s množstvom ďalších zvedavcov zostal a pozoroval. Vôbec som však nenadobudol dojem, že tým tisíckam pochodujúcich ide o vyvolanie diskusie či presadzovanie nejakých požiadaviek. Aj keď  akési to heslo o legalizácii homosexuálnych manželstiev sa kde-tu objavilo, veľkému množstvu sporo odetých žien a mužov išlo o niečo celkom iné. Prišli provokovať. Provokovať tých, ktorých považujú za svojich najväčších nepriateľov, teda nechutných, prehnitých, buržoáznych malomeštiakov. Obscénne gestá a okázalé bozkávanie akurát, keď okolo prechádzal párik hlavou krútiacich dôchodcov či zablúdená rodinka s malými deťmi neboli výzvou na diskusiu ani presviedčaním o krivdách, boli to gestá výsmechu. My sme tu, moji milí, neprišli s vami diskutovať a polemizovať, my sme sa vám prišli vysmiať do tváre a odsúdiť váš svet. To, čo niektorí (hoci nie všetci) účastníci predvádzali, určite nebol pochod hrdosti, ako organizátori tie akcie s obľubou nazývajú, ale skôr pochod vulgárnej trápnosti. Netolerancia v priamom prenose od tých, čo po tolerancii zvyčajne najhlasnejšie volajú.
Dnes sa ešte nedá povedať, aký bude pochod homosexuálov v Bratislave. Ak by sa však podobal tomu viedenskému, tak by to určite nebola oslava otvorenosti a občianskej spoločnosti, ale skôr hviezdna hodinka všetkých jej nepriateľov. Ján Slota a jemu podobní na to už netrpezlivo čakajú.