.ako začať? Slovami organizátorov: "PRIDE je oslavou hrdosti nielen lesbičiek, gejov, bisexuálnych a transgender ľudí a ich sexuálnej orientácie a rodovej identity, ale každej demokratickej a otvorenej spoločnosti," píše sa vo vyhlásení, ktoré na svojich stránkach uverejnila organizácia Queer Leaders Forum, ktorá celú akciu organizuje. Podľa vyhlásenia vychádza myšlienka PRIDE (hrdosť) z troch hlavných zásad: všetci ľudia by mali byť hrdí na svoju sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, rozmanitosť je dar a sexuálna orientácia aj rodová identita sú prirodzené a nemožno ich zámerne meniť.
.začiatok konca
Dúhový PRIDE bude prvou akciou svojho druhu na Slovensku. Veľkú pozornosť preto vzbudil už vo februári, keď o ňom jeho organizátori prvýkrát informovali. Za tie tri mesiace o ňom informovali médiá, rozpísali sa blogeri a pochod má, samozrejme, svojich fanúšikov i odporcov aj na facebooku. Organizátori a sympatizanti o ňom hovoria ako o pokojnom zhromaždení, ktoré má byť skôr oslavou rôznosti, odporcovia zase hovoria o zvrátenosti, ktorá vraj také stretnutia v zahraničí sprevádza.
"Nechceme to vnímať ako protest, mala by to byť skôr oslava," hovorí pre .týždeň Romana Schlesinger z organizácie Queer Leaders Forum. "Samozrejme sme už v lepšej situácii ako za komunizmu. Slovensko už nie je krajinou, ktorá by homosexuálov perzekvovala, ale zároveň zostáva krajinou, ktorá nemá legislatívu pre rovnakopohlavné páry. Kým v Bratislave už gejovia a lesby môžu viesť slušný život, v regiónoch to stále nie je dobré." Bratislavský pochod, ktorého súčasťou bude aj niekoľko ďalších sprievodných akcií, ako čítačka, divadelné a tanečné predstavenie, koncert či párty na lodi, Schlesinger hodnotí ako jednoznačné pozitívum: "Tešíme sa, že sa nám konečne niečo také darí pripravovať. Vlastne bolo už načase, pretože naši ľudia musia chodiť do Amsterdamu, Berlína, Londýna, Viedne či Budapešti."
Svoje ciele definujú organizátori jasne: ich prianím je, aby bola akcia začiatkom konca odsudzovania ľudí na základe sexuálnej orientácie a nadradenosti vzorcov muž - žena, žena - muž. Mal by to byť tiež začiatok konca otvorenej či skrytej homofóbie, xenofóbie, nerovnoprávnosti a sociálneho vylúčenia voči minoritnej neheterosexuálnej spoločnosti a začiatok konca otvorenosti samého seba iba v rámci malej skupiny. Schlesinger prekladá do zrozumiteľnejšej slovenčiny: "V tento konkrétny deň budú tie ulice aj naše. Lesby a gejovia môžu byť hrdé a hrdí, budú tam so svojimi partnerkami, partnermi, nebudú segregovaní a hlavne nebudú neviditeľní."
.bude to iné
Hoci pochod má byť skôr oslavou, Romana Schlesinger hovorí, že akcia bude mať aj politický náboj. Okrem ľudskoprávnych aktivistov, hercov a herečiek, ktoré akciu podporujú, bude jednou z rečníčok aj "zelená" rakúska europoslankyňa a lesba Ulrike Lunacek, predsedníčka pracovnej skupiny Európskeho parlamentu pre lesbické, gay, bisexuálne a transsexuálne práva. "Americké, britské, holandské a nórske veľvyslanectvo vyvesia na podporu akcie v deň pochodu dúhové vlajky, to je pre nás nesmierna morálna podpora," dodáva aktivistka.
Je to teda aj politická vec? Určite. "Náš názor je, že jediné správne zrovnoprávnenie je komplexné zrovnoprávnenie - teda všetky práva, ktoré má aj väčšinová spoločnosť," hovorí Romana Schlesinger, podľa ktorej je registrované partnerstvo, tak ako ho predkladá občianske združenie Iniciatíva Inakosť, tiež diskriminačné, pretože rovnakopohlavným párom nepriznáva rovnaké práva ako heterosexuálom.
"Naša akcia nebude klasický západný pride. Ten mávajú krajiny, ktoré už tú legislatívu, čiastočnú, alebo aj kompletnú, majú," hovorí aktivista a spoluorganizátor akcie Richard Fekete. Reaguje tak na obavy, ktoré sa objavili hneď po tom, ako bol pochod ohlásený - a to, že aj slovenským hlavným mestom sa budú promenádovať polonahí, výstredne oblečení homosexuáli, zámerne provokujúci "slušných" občanov.
Fekete hovorí, že také obavy sú skôr prehnané: "Práveže ide o to, aby sa ukázalo, že gej komunitu netvoria len tí "viditeľní a extravagantní", zvláštne poobliekaní ľudia, ktorí napĺňajú stereotypnú predstavu o tejto komunite a pochopiteľne priťahujú pozornosť médií, ale hlavne normálni ľudia, ktorých akoby nie je vidieť." Dodáva, že gejovia a lesby nie sú homogénnou skupinou, ktorej správanie či výzor možno nejako paušalizovať: "Sú medzi nami takí aj takí, ale to je aj medzi heterosexuálmi."
Vylúčiť účastníkov v provokatívnom oblečení či s výstredným správaním, akí sa objavujú napríklad v blízkej Viedni, Fekete nemôže: "Neplánujeme to tak, ale keď niekto taký príde, nemôžeme mu v tom zabrániť. Nebudeme sa brániť ani tomu, ak by naozaj prišiel aj pán Slota, ale ten má len silné reči." Na námietku, že ľudí môže odpudzovať práve taký typ účastníkov, Fekete odpovedá, že je to skôr problém médií, ktoré tie klišé vytvárajú.
.od Stonewallu po Bratislavu
Bratislavský Dúhový PRIDE nadväzuje na svetovú tradíciu "pochodov hrdosti". Všetky odvodzujú svoj pôvod od policajnej razie v gej bare v New Yorku z roku 1969, ktorá prerástla do otvoreného konfliktu. (Na sklonku šesťdesiatych rokov boli v USA páry rovnakého pohlavia ešte stále bežne zatýkané za to, že si prejavovali náklonnosť.) Polícia reagovala zatýkaním i fyzickými útokmi. Toto celé vyústilo do niekoľkodňových spontánnych, násilných demonštrácií , ktoré sa do histórie zapísali pod názvom Stonewall Riots.
Už nasledujúci rok, 28. júna 1970, sa na manhattanských uliciach konal Gay Liberation Day March (teda v preklade: pochod na počesť dňa oslobodenia gejov), a podobne si incident pripomenuli aj na západnom pobreží v San Franciscu a v Los Angeles. Skutočný boom pochodov sa však začal až v osemdesiatych rokoch. Akcie už neboli také radikálne ako v minulosti - organizátori sa skôr ako k slovám o oslobodení hlásili k prejaveniu hrdosti.
Z Ameriky sa pochody rozšírili do celého sveta. Začiatkom osemdesiatych rokov sa začala organizovať najväčšia akcia Sydney Gay & Lesbian Mardi Gras. Od roku 1989 sa v Berlíne koná najväčší európsky (nie však výlučne homosexuálny) happening Love Parade. Podobné, i keď menšie akcie sa konajú prakticky vo väčšine európskych krajín.
Kým však na západnej strane kontinentu prebiehajú hladko, na východe to pochodujúci homosexuáli také jednoduché nemajú. Keď napríklad Brnom prechádzal 28.júna 2008 prvý sprievod gejov a lesieb v českej histórii, organizátori ho vzhľadom na prítomných neonacistov museli skrátiť. Podobný problém nastal niekoľko dní predtým aj vo Varšave, keď museli obe skupiny oddeľovať policajti. V roku 2006 po účastníkoch pochodu v lotyšskej Rige zase hádzali vajíčka a exkrementy, v Estónsku v tom istom roku útočníci napadli účastníkov Gay Pride Parade kameňmi a palicami. V Rusku pred dvoma rokmi zakročili proti účastníkom pochodu samotní policajti.
.rôzne názory
Organizátori odhadujú, že na prvý slovenský dúhový pochod príde 500 až 1000 ľudí. Lenže ak vezmeme do úvahy, že homosexuáli tvoria 4 percentá obyvateľstva (hoci niektorí gay-aktivisti hovoria o 7 až 10 percentách), tak na Slovensku žije okolo 200 000 ľudí pociťujúcich neheterosexuálnu príťažlivosť. Verejne však dáva najavo svoju homosexualitu iba zopár ľudí, zväčša žijúcich vo veľkom meste, ktorí pôsobia často na manažérskych postoch, v treťom sektore, alebo vo svete médií či umenia. Svoj životný štýl prezentujú ako alternatívu typickú pre tvorivé a sebavedomé osobnosti. Občas sa objavujú aj na politických kandidátkach zelených či liberálnych strán. Vedia osloviť médiá, vedia komunikovať a majú kontakty. Tak vzniká dojem, že taká je celá komunita neheterosexuálnych ľudí. Lenže viditeľná je v tomto prípade, podľa všetkého, iba špička ľadovca - a tá špička nemusí byť ani veľmi reprezentatívna.
Dnes v slovenskej verejnosti najviac vidno dve skupiny aktivistov, ktoré majú síce podobné ciele, ale nie celkom totožné. Verejne sa od roku 2000 angažuje Iniciatíva Inakosť, ktorá sa o pozitívne zviditeľňovanie tejto menšiny a tiež poukazuje na diskrimináciu gejov a lesieb v spoločnosti. Tohto roku organizuje petícu, aby presadila zákon o registrovanom partnerstve, ktorý by však nepovoľoval osvojenie či adopciu detí. Oveľa radikálnejšie vystupuje Queer Leaders Forum (QLF), ktoré ide vo svojom chápaní toho, čo nazývajú ľudskými a občianskymi právami ďalej. QLF odmieta "oklieštený" zákon o registrovanom partnerstve a požaduje úplné právne zrovnoprávnenie neheterosexuálnych partnerských vzťahov, teda vrátane manželstva a adopcií.
Najvýraznejšou predstaviteľkou fóra je už citovaná Romana Schlesinger, ktorá je hovorkyňou a PR manažerkou Dúhového PRIDE pochodu v Bratislave. "Začali sme konečne otvorene a bezpodmienečne poukazovať na - pre väčšinu slovenských politikov a političiek - nepríjemnú skutočnosť, že len rovnako nastavené zákony, ktorými disponuje heterosexuálna väčšina, nás neheterosexuálnych ľudí nedegradujú do pozície druhoradých občianok a občanov tohto štátu," tvrdí Hana Fábry na blogu QLF.
Dúhový pochod zrejme oba prúdy zjednotí a do ulíc vyjdú spoločne - ale výraznejší vplyv na jeho podobu má radikálnejšie QLF ako hlavný iniciátor a organizátor podujatia. Aj na internetovej stránke dúhového pochodu sa uvádza, že Pride je pochodom za "skutočné zrovnoprávnenie queer ľudí komplexným spôsobom, ktorý by sprístupnil inštitút manželstva i pre páry rovnakého pohlavia, spolu s možnosťou adopcií a služieb asistovanej reprodukcie". Podľa informácií .týždňa práve toto môže byť problémom pre mnohých homosexuálnych občanov, ktorí sa nestotožňujú s maximalistickými požiadavkami predstaviteľov QLF, a preto váhajú, či sa na pochode zúčastniť.
.iní "iní"
Hoci to v mediálnom obraze komunity neheterosexuálnych ľudí tak nevyzerá, nie všetci gejovia a lesby sa trápia len pocitmi diskriminácie a túžbou po štátom legalizovanej forme partnerstva. Môžeme predpokladať, že väčšina homosexuálov netúži po verejnom a aktívnom manifestovaní svojej sexuálnej orientácie a netúži byť ani zaradená do tzv. homosexuálnej subkultúry. Nemajú totiž ani tak problém s diskrimináciou v rovine zákonov, ako skôr s nepochopením aj od najbližších, so strachom, ako sa vôbec niekomu zdôveriť, so stále pretrvávajúcim odporom a výsmechom namiereným proti homosexuálom, ktorý vnímajú od detstva, a riešia aj to, ako sa vyrovnať so samotou a osamelosťou.
Aj medzi veriacimi kresťanmi je nemalá skupina neheterosexuálnych osôb a u nich sa k tomu všetkému pridáva aj rozpor s ich vierou a ich najintímnejším bytím. Týchto ľudí síce nevidno v médiách, nepočuť o žiadnych ich petíciách, ale ich ťažkosti môžu byť ešte oveľa hlbšie ako tie, čo zažívajú liberálne založení homosexuáli. Oni totiž zväčša chcú mať rodinu, chcú žiť v dlhodobom vzťahu, a preto ich často viac zaujíma, nech to v dnešnej dobe znie akokoľvek čudne, či je možné prekonať homosexualitu a žiť spokojne v heterosexuálnom vzťahu.
Združenie Pastor Bonus pred dvoma rokmi dokonca žiadalo podpredsedu vlády Dušana Čaploviča o zriadenie centra na terapiu homosexuality a odvolávalo sa na výsledky Dr. Spitzera, podľa ktorého je v istých situáciách zmena na heterosexuálnu orientáciu možná. Aj táto skupina ľudí, túžiacich po zmene svojej pohlavnej orientácie, má v slobodnej spoločnosti právo na vlastnú cestu, hoci nemusí byť celkom šťastná.
.medzipriestor
Kdesi uprostred sa nachádza neformálne združenie Medzipriestor, v ktorom veriaci homosexuáli spolu hľadajú spôsob, ako žiť realitu svojej homosexuality s Bohom, ale zároveň kritizujú zástancov liečby homosexuality. Táto skupina je v ešte zložitejšej situácii - neprijímajú ich totiž ani liberálne iniciatívy a kritizujú ich aj cirkevné štruktúry.
Mária Ščepková, blízka Medzipriestoru, má za sebou dvadsať rokov hľadania odpovede na otázku "Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan - a nezblázniť sa...? Pred desiatimi rokmi napísala na túto tému aj zaujímavú knižku Homosexualita, cesta sebatranscendencie. O homosexuálnych veriacich v knižke píše ako o ľuďoch diskriminovaných vlastne dvakrát, lebo s predsudkami sa stretávajú dva razy - aj v kresťanskej komunite, ktorá ich odmieta akceptovať, aj v gaykomunite, ktorá je neveriaca. Poukazuje aj na to, že v diskusii o homosexualite je akýmsi stereotypom vnímať dva protichodné postoje: (heterosexuálni) kresťansky orientovaní politici a zástupcovia kresťanských spoločenstiev verzus ľavicová liberálna ateistická homosexuálna komunita. "Žiaľ, akoby ani jedna z tých strán príliš nebrala na vedomie existenciu ‚iných iných´," dodáva.
V súvislosti s dúhovým pochodom pociťuje Mária Ščepková rozpaky. "Nijako sa nestotožňujem s ´morálnou panikou´, takmer až hystériou, aká sa v istých kruhoch, žiaľ, zdá sa, že hlavne tzv. kresťanských, na Slovensku pri príležitosti Dúhového Pridu šíri," hovorí pre .týždeň. "V tejto panike a hystérii je až príliš zjavný a citeľne vyjadrený opak kresťanskej lásky, to jest nepochopenie, neprijatie, predsudky a stereotypy, neznalosť a skreslený pohľad, a nie raz až nenávisť a neznášanlivosť. Na druhej strane sa však osobne akosi vo svedomí nedokážem stotožniť ani s postojom Queer Leaders Fóra, ktorého predstavitelia organizujú Dúhový pochod so slovami: ´Pride je zároveň pochodom za skutočné zrovnoprávnenie queer ľudí komplexným spôsobom.´" Mária Ščepková tvrdí, že partnerské spolužitie tisícov párov - hetereosexuálnych alebo neheterosexuálnych - je realitou a aj ony majú právo na slobodnú existenciu. "Ale viem tiež, že aj medzi neheterosexuálnou populáciou nie každý, hoci aj žijúci v partnerstve, pociťuje potrebu a túžbu kopírovať heterosexuálne manželstvo, práve naopak, mnohí práve pre svoju inakosť zastávajú iné právne riešenie pre svoj partnerský život, než je imitácia inštitútu heterosexuálneho manželstva. A aj preto, ako viem, niektorí neheterosexuáli sami prijímajú s miernymi rozpakmi Dúhový Pride tak, ako je aktuálne prezentovaný."
Mária Ščepková vyzdvihuje skôr Dúhový týždeň, ktorý by mal pochodu predchádzať a ktorý prináša mnohé zaujímavé akcie ako aj možnosť osobných kontaktov, počúvania a rozhovorov. "Či sa podarí nadviazať a prehĺbiť dialóg medzi heterosexuálnou väčšinou a neheterosexuálnou menšinou cez Dúhový Pride, sa nedá dopredu povedať. Závisí to od oboch strán," dodáva.
Či už s pochodom súhlasíme, alebo nie, isté je, že sobota 22. mája 2010 bude pre Slovensko prelomovým dňom.
.začiatok konca
Dúhový PRIDE bude prvou akciou svojho druhu na Slovensku. Veľkú pozornosť preto vzbudil už vo februári, keď o ňom jeho organizátori prvýkrát informovali. Za tie tri mesiace o ňom informovali médiá, rozpísali sa blogeri a pochod má, samozrejme, svojich fanúšikov i odporcov aj na facebooku. Organizátori a sympatizanti o ňom hovoria ako o pokojnom zhromaždení, ktoré má byť skôr oslavou rôznosti, odporcovia zase hovoria o zvrátenosti, ktorá vraj také stretnutia v zahraničí sprevádza.
"Nechceme to vnímať ako protest, mala by to byť skôr oslava," hovorí pre .týždeň Romana Schlesinger z organizácie Queer Leaders Forum. "Samozrejme sme už v lepšej situácii ako za komunizmu. Slovensko už nie je krajinou, ktorá by homosexuálov perzekvovala, ale zároveň zostáva krajinou, ktorá nemá legislatívu pre rovnakopohlavné páry. Kým v Bratislave už gejovia a lesby môžu viesť slušný život, v regiónoch to stále nie je dobré." Bratislavský pochod, ktorého súčasťou bude aj niekoľko ďalších sprievodných akcií, ako čítačka, divadelné a tanečné predstavenie, koncert či párty na lodi, Schlesinger hodnotí ako jednoznačné pozitívum: "Tešíme sa, že sa nám konečne niečo také darí pripravovať. Vlastne bolo už načase, pretože naši ľudia musia chodiť do Amsterdamu, Berlína, Londýna, Viedne či Budapešti."
Svoje ciele definujú organizátori jasne: ich prianím je, aby bola akcia začiatkom konca odsudzovania ľudí na základe sexuálnej orientácie a nadradenosti vzorcov muž - žena, žena - muž. Mal by to byť tiež začiatok konca otvorenej či skrytej homofóbie, xenofóbie, nerovnoprávnosti a sociálneho vylúčenia voči minoritnej neheterosexuálnej spoločnosti a začiatok konca otvorenosti samého seba iba v rámci malej skupiny. Schlesinger prekladá do zrozumiteľnejšej slovenčiny: "V tento konkrétny deň budú tie ulice aj naše. Lesby a gejovia môžu byť hrdé a hrdí, budú tam so svojimi partnerkami, partnermi, nebudú segregovaní a hlavne nebudú neviditeľní."
.bude to iné
Hoci pochod má byť skôr oslavou, Romana Schlesinger hovorí, že akcia bude mať aj politický náboj. Okrem ľudskoprávnych aktivistov, hercov a herečiek, ktoré akciu podporujú, bude jednou z rečníčok aj "zelená" rakúska europoslankyňa a lesba Ulrike Lunacek, predsedníčka pracovnej skupiny Európskeho parlamentu pre lesbické, gay, bisexuálne a transsexuálne práva. "Americké, britské, holandské a nórske veľvyslanectvo vyvesia na podporu akcie v deň pochodu dúhové vlajky, to je pre nás nesmierna morálna podpora," dodáva aktivistka.
Je to teda aj politická vec? Určite. "Náš názor je, že jediné správne zrovnoprávnenie je komplexné zrovnoprávnenie - teda všetky práva, ktoré má aj väčšinová spoločnosť," hovorí Romana Schlesinger, podľa ktorej je registrované partnerstvo, tak ako ho predkladá občianske združenie Iniciatíva Inakosť, tiež diskriminačné, pretože rovnakopohlavným párom nepriznáva rovnaké práva ako heterosexuálom.
"Naša akcia nebude klasický západný pride. Ten mávajú krajiny, ktoré už tú legislatívu, čiastočnú, alebo aj kompletnú, majú," hovorí aktivista a spoluorganizátor akcie Richard Fekete. Reaguje tak na obavy, ktoré sa objavili hneď po tom, ako bol pochod ohlásený - a to, že aj slovenským hlavným mestom sa budú promenádovať polonahí, výstredne oblečení homosexuáli, zámerne provokujúci "slušných" občanov.
Fekete hovorí, že také obavy sú skôr prehnané: "Práveže ide o to, aby sa ukázalo, že gej komunitu netvoria len tí "viditeľní a extravagantní", zvláštne poobliekaní ľudia, ktorí napĺňajú stereotypnú predstavu o tejto komunite a pochopiteľne priťahujú pozornosť médií, ale hlavne normálni ľudia, ktorých akoby nie je vidieť." Dodáva, že gejovia a lesby nie sú homogénnou skupinou, ktorej správanie či výzor možno nejako paušalizovať: "Sú medzi nami takí aj takí, ale to je aj medzi heterosexuálmi."
Vylúčiť účastníkov v provokatívnom oblečení či s výstredným správaním, akí sa objavujú napríklad v blízkej Viedni, Fekete nemôže: "Neplánujeme to tak, ale keď niekto taký príde, nemôžeme mu v tom zabrániť. Nebudeme sa brániť ani tomu, ak by naozaj prišiel aj pán Slota, ale ten má len silné reči." Na námietku, že ľudí môže odpudzovať práve taký typ účastníkov, Fekete odpovedá, že je to skôr problém médií, ktoré tie klišé vytvárajú.
.od Stonewallu po Bratislavu
Bratislavský Dúhový PRIDE nadväzuje na svetovú tradíciu "pochodov hrdosti". Všetky odvodzujú svoj pôvod od policajnej razie v gej bare v New Yorku z roku 1969, ktorá prerástla do otvoreného konfliktu. (Na sklonku šesťdesiatych rokov boli v USA páry rovnakého pohlavia ešte stále bežne zatýkané za to, že si prejavovali náklonnosť.) Polícia reagovala zatýkaním i fyzickými útokmi. Toto celé vyústilo do niekoľkodňových spontánnych, násilných demonštrácií , ktoré sa do histórie zapísali pod názvom Stonewall Riots.
Už nasledujúci rok, 28. júna 1970, sa na manhattanských uliciach konal Gay Liberation Day March (teda v preklade: pochod na počesť dňa oslobodenia gejov), a podobne si incident pripomenuli aj na západnom pobreží v San Franciscu a v Los Angeles. Skutočný boom pochodov sa však začal až v osemdesiatych rokoch. Akcie už neboli také radikálne ako v minulosti - organizátori sa skôr ako k slovám o oslobodení hlásili k prejaveniu hrdosti.
Z Ameriky sa pochody rozšírili do celého sveta. Začiatkom osemdesiatych rokov sa začala organizovať najväčšia akcia Sydney Gay & Lesbian Mardi Gras. Od roku 1989 sa v Berlíne koná najväčší európsky (nie však výlučne homosexuálny) happening Love Parade. Podobné, i keď menšie akcie sa konajú prakticky vo väčšine európskych krajín.
Kým však na západnej strane kontinentu prebiehajú hladko, na východe to pochodujúci homosexuáli také jednoduché nemajú. Keď napríklad Brnom prechádzal 28.júna 2008 prvý sprievod gejov a lesieb v českej histórii, organizátori ho vzhľadom na prítomných neonacistov museli skrátiť. Podobný problém nastal niekoľko dní predtým aj vo Varšave, keď museli obe skupiny oddeľovať policajti. V roku 2006 po účastníkoch pochodu v lotyšskej Rige zase hádzali vajíčka a exkrementy, v Estónsku v tom istom roku útočníci napadli účastníkov Gay Pride Parade kameňmi a palicami. V Rusku pred dvoma rokmi zakročili proti účastníkom pochodu samotní policajti.
.rôzne názory
Organizátori odhadujú, že na prvý slovenský dúhový pochod príde 500 až 1000 ľudí. Lenže ak vezmeme do úvahy, že homosexuáli tvoria 4 percentá obyvateľstva (hoci niektorí gay-aktivisti hovoria o 7 až 10 percentách), tak na Slovensku žije okolo 200 000 ľudí pociťujúcich neheterosexuálnu príťažlivosť. Verejne však dáva najavo svoju homosexualitu iba zopár ľudí, zväčša žijúcich vo veľkom meste, ktorí pôsobia často na manažérskych postoch, v treťom sektore, alebo vo svete médií či umenia. Svoj životný štýl prezentujú ako alternatívu typickú pre tvorivé a sebavedomé osobnosti. Občas sa objavujú aj na politických kandidátkach zelených či liberálnych strán. Vedia osloviť médiá, vedia komunikovať a majú kontakty. Tak vzniká dojem, že taká je celá komunita neheterosexuálnych ľudí. Lenže viditeľná je v tomto prípade, podľa všetkého, iba špička ľadovca - a tá špička nemusí byť ani veľmi reprezentatívna.
Dnes v slovenskej verejnosti najviac vidno dve skupiny aktivistov, ktoré majú síce podobné ciele, ale nie celkom totožné. Verejne sa od roku 2000 angažuje Iniciatíva Inakosť, ktorá sa o pozitívne zviditeľňovanie tejto menšiny a tiež poukazuje na diskrimináciu gejov a lesieb v spoločnosti. Tohto roku organizuje petícu, aby presadila zákon o registrovanom partnerstve, ktorý by však nepovoľoval osvojenie či adopciu detí. Oveľa radikálnejšie vystupuje Queer Leaders Forum (QLF), ktoré ide vo svojom chápaní toho, čo nazývajú ľudskými a občianskymi právami ďalej. QLF odmieta "oklieštený" zákon o registrovanom partnerstve a požaduje úplné právne zrovnoprávnenie neheterosexuálnych partnerských vzťahov, teda vrátane manželstva a adopcií.
Najvýraznejšou predstaviteľkou fóra je už citovaná Romana Schlesinger, ktorá je hovorkyňou a PR manažerkou Dúhového PRIDE pochodu v Bratislave. "Začali sme konečne otvorene a bezpodmienečne poukazovať na - pre väčšinu slovenských politikov a političiek - nepríjemnú skutočnosť, že len rovnako nastavené zákony, ktorými disponuje heterosexuálna väčšina, nás neheterosexuálnych ľudí nedegradujú do pozície druhoradých občianok a občanov tohto štátu," tvrdí Hana Fábry na blogu QLF.
Dúhový pochod zrejme oba prúdy zjednotí a do ulíc vyjdú spoločne - ale výraznejší vplyv na jeho podobu má radikálnejšie QLF ako hlavný iniciátor a organizátor podujatia. Aj na internetovej stránke dúhového pochodu sa uvádza, že Pride je pochodom za "skutočné zrovnoprávnenie queer ľudí komplexným spôsobom, ktorý by sprístupnil inštitút manželstva i pre páry rovnakého pohlavia, spolu s možnosťou adopcií a služieb asistovanej reprodukcie". Podľa informácií .týždňa práve toto môže byť problémom pre mnohých homosexuálnych občanov, ktorí sa nestotožňujú s maximalistickými požiadavkami predstaviteľov QLF, a preto váhajú, či sa na pochode zúčastniť.
.iní "iní"
Hoci to v mediálnom obraze komunity neheterosexuálnych ľudí tak nevyzerá, nie všetci gejovia a lesby sa trápia len pocitmi diskriminácie a túžbou po štátom legalizovanej forme partnerstva. Môžeme predpokladať, že väčšina homosexuálov netúži po verejnom a aktívnom manifestovaní svojej sexuálnej orientácie a netúži byť ani zaradená do tzv. homosexuálnej subkultúry. Nemajú totiž ani tak problém s diskrimináciou v rovine zákonov, ako skôr s nepochopením aj od najbližších, so strachom, ako sa vôbec niekomu zdôveriť, so stále pretrvávajúcim odporom a výsmechom namiereným proti homosexuálom, ktorý vnímajú od detstva, a riešia aj to, ako sa vyrovnať so samotou a osamelosťou.
Aj medzi veriacimi kresťanmi je nemalá skupina neheterosexuálnych osôb a u nich sa k tomu všetkému pridáva aj rozpor s ich vierou a ich najintímnejším bytím. Týchto ľudí síce nevidno v médiách, nepočuť o žiadnych ich petíciách, ale ich ťažkosti môžu byť ešte oveľa hlbšie ako tie, čo zažívajú liberálne založení homosexuáli. Oni totiž zväčša chcú mať rodinu, chcú žiť v dlhodobom vzťahu, a preto ich často viac zaujíma, nech to v dnešnej dobe znie akokoľvek čudne, či je možné prekonať homosexualitu a žiť spokojne v heterosexuálnom vzťahu.
Združenie Pastor Bonus pred dvoma rokmi dokonca žiadalo podpredsedu vlády Dušana Čaploviča o zriadenie centra na terapiu homosexuality a odvolávalo sa na výsledky Dr. Spitzera, podľa ktorého je v istých situáciách zmena na heterosexuálnu orientáciu možná. Aj táto skupina ľudí, túžiacich po zmene svojej pohlavnej orientácie, má v slobodnej spoločnosti právo na vlastnú cestu, hoci nemusí byť celkom šťastná.
.medzipriestor
Kdesi uprostred sa nachádza neformálne združenie Medzipriestor, v ktorom veriaci homosexuáli spolu hľadajú spôsob, ako žiť realitu svojej homosexuality s Bohom, ale zároveň kritizujú zástancov liečby homosexuality. Táto skupina je v ešte zložitejšej situácii - neprijímajú ich totiž ani liberálne iniciatívy a kritizujú ich aj cirkevné štruktúry.
Mária Ščepková, blízka Medzipriestoru, má za sebou dvadsať rokov hľadania odpovede na otázku "Ako môže žiť homosexuálny človek ako kresťan - a nezblázniť sa...? Pred desiatimi rokmi napísala na túto tému aj zaujímavú knižku Homosexualita, cesta sebatranscendencie. O homosexuálnych veriacich v knižke píše ako o ľuďoch diskriminovaných vlastne dvakrát, lebo s predsudkami sa stretávajú dva razy - aj v kresťanskej komunite, ktorá ich odmieta akceptovať, aj v gaykomunite, ktorá je neveriaca. Poukazuje aj na to, že v diskusii o homosexualite je akýmsi stereotypom vnímať dva protichodné postoje: (heterosexuálni) kresťansky orientovaní politici a zástupcovia kresťanských spoločenstiev verzus ľavicová liberálna ateistická homosexuálna komunita. "Žiaľ, akoby ani jedna z tých strán príliš nebrala na vedomie existenciu ‚iných iných´," dodáva.
V súvislosti s dúhovým pochodom pociťuje Mária Ščepková rozpaky. "Nijako sa nestotožňujem s ´morálnou panikou´, takmer až hystériou, aká sa v istých kruhoch, žiaľ, zdá sa, že hlavne tzv. kresťanských, na Slovensku pri príležitosti Dúhového Pridu šíri," hovorí pre .týždeň. "V tejto panike a hystérii je až príliš zjavný a citeľne vyjadrený opak kresťanskej lásky, to jest nepochopenie, neprijatie, predsudky a stereotypy, neznalosť a skreslený pohľad, a nie raz až nenávisť a neznášanlivosť. Na druhej strane sa však osobne akosi vo svedomí nedokážem stotožniť ani s postojom Queer Leaders Fóra, ktorého predstavitelia organizujú Dúhový pochod so slovami: ´Pride je zároveň pochodom za skutočné zrovnoprávnenie queer ľudí komplexným spôsobom.´" Mária Ščepková tvrdí, že partnerské spolužitie tisícov párov - hetereosexuálnych alebo neheterosexuálnych - je realitou a aj ony majú právo na slobodnú existenciu. "Ale viem tiež, že aj medzi neheterosexuálnou populáciou nie každý, hoci aj žijúci v partnerstve, pociťuje potrebu a túžbu kopírovať heterosexuálne manželstvo, práve naopak, mnohí práve pre svoju inakosť zastávajú iné právne riešenie pre svoj partnerský život, než je imitácia inštitútu heterosexuálneho manželstva. A aj preto, ako viem, niektorí neheterosexuáli sami prijímajú s miernymi rozpakmi Dúhový Pride tak, ako je aktuálne prezentovaný."
Mária Ščepková vyzdvihuje skôr Dúhový týždeň, ktorý by mal pochodu predchádzať a ktorý prináša mnohé zaujímavé akcie ako aj možnosť osobných kontaktov, počúvania a rozhovorov. "Či sa podarí nadviazať a prehĺbiť dialóg medzi heterosexuálnou väčšinou a neheterosexuálnou menšinou cez Dúhový Pride, sa nedá dopredu povedať. Závisí to od oboch strán," dodáva.
Či už s pochodom súhlasíme, alebo nie, isté je, že sobota 22. mája 2010 bude pre Slovensko prelomovým dňom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.