Tá správa ma zastihla v sobotu ráno. Bolo krátko po piatkovej uzávierke tohto časopisu a ešte kratšie po neskorovečernej kaviarni s matadormi slovenskej politiky, takže som, ešte rozospatý, vnímal všetko stále trochu plocho. Lietadlo s poľským prezidentom havarovalo pri Smolensku, našiel som kdesi na internete, a prvé, čo mi napadlo, bola myšlienka na nekvalitné ruské letiská. Bola to veľmi neosobná myšlienka. Až po chvíli som pocítil jej chlad. Len vtedy som začal vnímať, čo sa práve stalo.
Najprv som si uvedomil, že nespadol akýsi stroj kdesi v nehostinnom ruskom lese, ale že spadlo lietadlo plné ľudí, takmer s celým vedením Poľska na palube. Nespomenul som si na nič podobné za celý môj život. Napadla mi iba havária lietadla s futbalistami Manchester United, ktorú v roku 1958 neprežilo osem hráčov. Ale hoci život človeka, ktorý vedie krajinu, nie je cennejší ako život futbalistu, cítil som, že toto je iný druh tragédie.
Nemyslím si, že pri Smolensku zahynula elita Poľska, ako to už v čiernu sobotu prirýchlo skonštatovali svetové médiá. Elita krajiny nikdy nesídli iba v politike, niekedy tam nesídli vôbec. Navyše, do jedného lietadla sa nezmestí, na to je Poľsko vnútorne príliš bohatá krajina. Pád poľského špeciálu bol v porovnaní s inými tragédiami výnimočný v inom – v cieli letu a v ľuďoch, ktorí ho celý svoj život sledovali.
Cieľom bola Katyň, tragický symbol Poľska. Posledný text Lecha Kaczynského, ktorý uverejňujeme na stranách 18 a 19, dosvedčuje jeho silu. A nielen preto, že jeho autor vzápätí na ceste do prekliateho lesa zahynul.
V Katyni boli na príkaz ruských komunistov v roku 1940 zavraždené tisícky kľúčových Poliakov. Mal to byť koniec hrdej krajiny. Ale Poľsko sa nepoddalo a na masovú vraždu nikdy nezabudlo, hoci Rusko veľmi chcelo. Katyň je pre Poľsko pamäť, ktorú odmietlo vymazať, hoci za to desaťročia draho platilo. Platili tí Poliaci, ktorí tam stratili blízkych, a nemlčali o tom, a platili aj všetci ostatní, ktorí neprijali obludnú ruskú lož.
Je tragické, že Poľsko za svoju pamäť zaplatilo aj teraz, keď už Rusko boj o katynskú pravdu prehralo. Varšava stratila prezidenta, velenie armády, šéfa centrálnej banky, exilového prezidenta a ďalších dôležitých ľudí, pretože sa išli do Katyne pokloniť obetiam teroru. Ale práve tým, že cieľom letu bola Katyň, to bola výnimočná tragédia. Ak môže mať nezmyselná smrť stovky ľudí zmysel, potom jedine v tomto – ľudia z havarovaného prezidentského špeciálu budú pre ďalšie poľské generácie novým dôkazom, že pamäť národa je občas strašne drahá, ale že v Poľsku vždy existovali slobodní ľudia, ktorí ju zaplatili.
Druhý dôvod, pre ktorý je havária výnimočná, je v ľuďoch, ktorých Poľsko stratilo. Prezident Lech Kaczynski a jeho priatelia boli v európskych salónoch vykresľovaní trochu ako ako „burani“ a trochu exoti. Ale v čom bol Kaczynski buran a v čom exot? Ctil si slobodu svojej krajiny a preto mu nebolo jedno, že ju Lisabonská zmluva zmenšuje. Doma pomohol poraziť korupčných postkomunistov. Bol priamo v Tbilisi, keď ho ohrozovala ruská armáda, lebo vedel, s kým má Gruzínsko dočinenia. Trval na tradičnej morálke, lebo odmalička poznal, čo urobila jej absencia s 20. storočím. Bol svojský, v niečom možno komický, ale v skutočnosti výnimočný. Napokon, keď si tu, na Slovensku, nikto nespomenul na Vlada Jukla, dlhoročného politického väzňa, jedného z otcov podzemnej cirkvi, štátne vyznamenanie mu dal minulý rok až – Lech Kaczynski...
V toto leto sme s ním mali naplánovaný a preddohodnutý rozhovor. Už ho neurobíme.
Pán prezident, povedali ste nám všetko, čo bolo potrebné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.