Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stále sme rokenrolová kapela

.juraj Kušnierik .peter Bálik .časopis .hudba

Na parkovisku pri divadle Aréna stáli vo štvrtok popoludní dva kamióny s aparatúrou a dva „tour busy" (jeden pre kapelu, druhý pre jej „crew").

nič sa nedá robiť - Editors je veľká kapela so všetkým, čo k tomu patrí. O to prekvapivejšie bolo stretnutie s jej spevákom Tomom Smithom a basgitaristom Russellom Leetchom. Boli totiž priateľskí a úplne „normálni“.

.včera ste hrali niekde v Rakúsku...
Tom Smith: Tá akcia sa volala Snowbombing. Bol to veľký snowboardový festival. Krajina bola krásna, ale sála bola plná opitých Angličanov.

Russell Leetch: Sme radi, že sme už tu.

.začali ste spolu hrať v roku 2003, no prvý, veľmi úspešný album Back Room ste vydali v roku 2005. Čo sa udialo za tie prvé dva roky?
Tom: Hrali sme v Birminghame v malých kluboch a písali sme pesničky.

Russell: Väčšina piesní na prvom albume Back Room pochádza práve z toho obdobia.

.začínali ste ako jedna z mnohých anglických gitaroviek, no podarilo sa vám zaujať a presadiť sa. Ako k tomu došlo?
Russell: Väčšina mladých ľudí zrejme začne hrať, aby unikla z nudy normálneho života. Pri tom úspechu musí vždy zohrať nejakú úlohu šťastie. Hoci každá kapela, ktorá tvrdo pracuje a robí dobré pesničky, skôr či neskôr prerazí. Keď sa ľuďom páči tvoja hudba, cítiš to už aj v malej sále alebo v klube. Teda cítiš, že robíš niečo dobré a môžeš zaujať aj väčšie publikum.

.v Anglicku bývajú ľudia veľmi prajní k začínajúcim kapelám, no neskôr sú k nim časti krutí...
Tom: Presne tak to je!

.neobávali ste sa toho?
Russell: Možno trochu, ale nevenovali sme tomu veľa pozornosti. Sústredili sme sa na hudbu a pesničky. Teraz máme za sebou tri albumy a videli sme veľa kapiel, ktoré začínali vtedy keď my a už tu nie sú.

Tom: Asi vďaka sile pesničiek a priateľských vzťahov v kapele sme to prežili. Samozrejme, že čím ste úspešnejší, tým viac na vás strieľajú, ale zvykli sme si na to.

„Americké kapely majú inú mentalitu. Musia tvrdšie pracovať, strávia celé mesiace na cestách, hrajú v malých kluboch a väčšinou trvá dlho, kým sa presadia.“

.prvýkrát ste hrali v Glastonbury v roku 2005, teda ešte predtým, ako vám vyšiel prvý album. Ako sa to podarilo?
Russell: Už sme vtedy mali von prvé dva úspešné single Bullets a
Munich. O tom, že sme mali hrať v Glastonbury, sa rozhodlo až dva týždne pred festivalom, keď jedna kapela vypadla a my sme dostali možnosť vystúpiť namiesto nej. Boli sme z toho úplne hotoví a nechceli sme tomu uveriť.

Tom: Pravdupovediac, hrali sme tam síce na veľkom pódiu, ale neprišlo na nás príliš veľa ľudí.

.boli ste predtým v Glastonbury ako fanúšikovia?
Russell: Boli sme tam spolu celá kapela v roku 2003 a ak si dobre pamätám, tak sme si povedali, že najbližšie tam prídeme ako účinkujúci. Náš sen sa teda splnil.

.v histórii pop music sa udialo niekoľko slávnych „britských invázií“ do Ameriky. Zažili to Beatles, Clash, Sex Pistols, Radiohead. Niekedy úspešné britské kapely dovádzajú americké publikum do úžasu, inokedy nie. Ako to bolo vo vašom prípade?
Tom: V Amerike hráme pomerne často a na koncerty chodí dosť veľa ľudí. V New Yorku na nás príde 3 000 ľudí, v iných veľkých mestách, ako napríklad LA príde viac než tisícka. Ale na špičky hitparád tam neútočíme a príliš sme nezaujali ani miestne médiá. Neviem, ako sa to stane, že zrazu nejaká britská kapela v Amerika zarezonuje. Možno, že to súvisí aj so správnou reklamou, s účinkovaním vo filme a s takýmito vecami. V poslednom čase sa to britským kapelám príliš nedarí. Napríklad Snow Patrol tam boli úspešní, ale v poslednom čase už nie sú.

.necítite sa tam ako „Englishmen in New York“?
Russell: Je to fakt zvláštny pocit. Aj pre britskú kapelu. Americká nezávislá scéna sa od britskej dosť líši.

.v čom?
Tom: Americké kapely majú inú mentalitu. Musia tvrdšie pracovať, strávia celé mesiace na cestách, hrajú v malých kluboch a väčšinou trvá dlho, kým sa presadia.

.váš tretí album In This Light And On This Evening znie inak než predchádzajúce dva. Jeden americký recenzent napísal, že vás už „unavoval váš zvuk.“ Mal pravdu?
Russell: Nie je to úplne tak. Len sme cítili, že sa dostávame do pasce rutiny. Považovali sme za prirodzené, skúsiť nové veci. Aj dnes večer budeme hrať staré piesne ináč ako sme ich hrávali pred troma rokmi. Ale nie je to preto, lebo nás unavovali. Máme ich stále radi a hlásime sa k nim. Jednoducho sme skúsili robiť hudbu na iných nástrojoch a bolo to pre nás vzrušujúce.

.tento album produkoval známy producent Flood. Vybrali ste si ho preto, lebo ste chceli iný zvuk, alebo ste si ho najprv vybrali a v dôsledku toho sa zmenil váš zvuk?
Russell: Prvé je správne. Niektoré veci z albumu sme mali nahraté ešte predtým ako prišiel. Nevedeli sme presne, ako sa to skončí, začali sme nahrávať, potom sme sa stretli s Floodom, vznikol medzi nami priateľský vzťah a z toho vznikol album.

.gitary, na ktorých ste tvorili pesničky v minulosti, sú emociálnejšie, elektronika, ktorá je na poslednom albume, je chladnejšia. Je to tak?
Russell: Ale my sme stále rokenrolová kapela. Tak hráme a tak sa aj cítime. Aj celý posledný album sme nahrávali naživo.

.vaša hudba má v sebe od začiatku vážnosť, ktorá pripomína Doors, Joy Division alebo Depeche Mode. Odkiaľ tá vážnosť pochádza?
Russell: Neviem. Nechceme byť kapela, ktorú si vypočuješ a potom na ňu zabudneš. Robíme svoju hudbu vážne - aj keď sa na ňu dá tancovať. Výsledkom je, že tí, ktorým sa to páči, majú k našej hudbe veľmi hlboký vzťah.

.čo si myslíte o tom, že hudba - aj vaša - sa voľne šíri po internete?Russell: Berieme to ako samozrejmosť. Prekáža nám to len, keď sa náš album dostane na internet príliš rýchlo.

Tom: Ľudia sú dnes vďaka internetu zahltení hudbou, a to podľa mňa nie je dobre. Ale, pravdu povediac, príliš sa o to nestaráme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite