Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výstava o túžbe po slobode

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Rok 1968 bol globálne rokom otrasov a zmien. Jedným zo zlomov, ktoré priniesol, bol prelom vo vývoji československo-ruských vzťahov. Sovietsky zväz sa rozhodol riešiť hrozbu straty kontroly nad bývalým Československom s eleganciou väzenského bachara.

Udal tak tón vzťahu na dlhé desaťročia dopredu a jedným z dôsledkov je aj nechuť vítať ruského prezidenta u každého, pre koho slovo sloboda nie je iba rečníckym ornamentom.
Nie je ľahké predstaviť si dnes odvahu potrebnú na to, aby si 25. augusta 1968 sadlo 8 ľudí na moskovské námestie a rozprestrelo transparenty s nápismi "Hanba okupantom!", "Za vašu a našu slobodu!" alebo viac ako prorocké "Strácame našich najlepších priateľov!" Odvahu ľudí, ktorí boli ochotní riskovať tak veľa v takom, až pateticky osamelom a beznádejnom geste. Odvahu ľudí z krajiny, ktorej generácie boli zdecimované genocídou politických čistiek, odvahu ľudí z mesta, nad ktorým sa stále vznášal mrazivý duch Lubjanky.
Podľa Wikipédie verejné znovuobjavenie protestu z 25. augusta 1968 priniesol až v roku 2008 v súvislosti s konfliktom v Južnom Osetsku Václav Havel a Česká republika udelila ôsmim statočným vyznamenanie. Neviem o podobnom ocenení zo strany Ruska, a žiaľ, ani zo strany Slovenska. Dlh voči nim tak za nás spláca Daniel Fischer a jeho výstava Vynáranie (8 statočných).
Výstava prináša prácu konceptualistu v jeho vrcholnej forme. Jasná myšlienka a správa, zasadená do kontextu sveta okolo seba, maliarska bravúra a technická dokonalosť, spojenie, výsledkom ktorého nie je ani maľba, ani objekt, ale zážitok.
Výstava je inštalovaná v centrálnej hale Domu umenia, v najkrajšom priestore galérie s presklenou strechou. Základom inštalácie je priestorovo deformovaná kresba tvárí 8 úcastníkov demonštrácie, ktorá nadobúda "reálnu" podobu až projekciou na fóliou potiahnuté trubice. Metóda transformácie obrazu, použitá pri tvorbe portrétov na výstave, sa nazýva cylindrická anamorfóza. Pochádza z čias baroka, keď bola využívaná na pokraji vtedajšieho výtvarného sveta. Kľúčom k rozšifrovaniu obrazu je správne umiestnené cylindrické zrkadlo. Kódovanie a dekódovanie prebieha optickou čiže analógovou cestou, a na rozdiel od dnešného digitálneho šifrovania dáva viac ako jeden správny výsledok. Individuálny charakter portrétov je zvýraznený rozdielnymi parametrami projekcie, a teda rozdielnym priemerom a výškou valcov pri jednotlivých obrazoch. Každý z portrétov má tak svoj vlastný, individuálny kľúč k dešifrovaniu.
Prechádzajúc sa výstavou môžete sledovať tváre, ktoré sa vynárajú a znovu strácajú v zdanlivom chaose. A možno budete pri tom myslieť na to, že našu pravú tvár získavame či lepšie formujeme až našimi činmi. A možno aj na to, že relatívnosť sveta nespočíva v nemožnosti rozlíšiť dobro a zlo,  ale že hlavným zdrojom nestálosti a večnej premeny je nekonečné prúdenie vo vlnách prichádzajúcich a odchádzajúcich príbehov.
Vznik tohto diela podporilo viacero fyzických osôb. To, že vernisáž výstavy prebehla v deň návštevy ruského prezidenta u nás, je krásna náhoda z rodu tých poetických momentov, ktoré občas život prinesie. Bez veľkého rizika omylu by som sa stavil, že ruská ambasáda o to dielo veľký záujem neprejaví.
Daniel Fischer zorganizoval výstavu ako alternatívu k vlastnej retrospektíve. To popretie seba samého ako by bolo v protiklade s vetou, podľa ktorej každý umelec hovorí v prvom rade o sebe samom a až potom o svete okolo seba. Krása toho gesta rezonuje s krásou gesta ôsmich statočných a tvorí novú, podprahovú, na prvý pohľad nie zrejmú, pritom však základnú rovinu odkazu, ktorý nám táto výstava prináša.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite