Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za Ruskom je mi smutno

.časopis .téma

Rozhovor s českou novinárkou Petrou Procházkovou o vyhostení z Ruska, ruskej duši a ruskom velikášstve.

.ešte stále máte zákaz ísť do Ruska?
Dostala som ho za Putina v roku 2001. Vyhostených cudzincov, nielen novinárov, bolo viac, v prvej skupine nás bolo asi päťdesiat. Ruské orgány vytvorili „precedentný list“, na ktorom bola Maďarka, Poliak, buddhistický mních a iní. Vybrali si ľudí, ktorí im liezli na nervy a ktorí neboli až takí dôležití. Nevyhostili žiadneho Američana alebo Nemca, to by bol škandál. Mňa vykopli v priebehu desiatich dní. Odvtedy sa nemôžem do Ruska vrátiť.

.snažili ste sa o to?
Samozrejme. Ako jediná z tých päťdesiatich som dokonca dostala nejakú „bumážku“, pretože som bola vtedy vydatá za ruského občana. A môj ingušský manžel dosiahol, že mu dali papier o mojom vyhostení na päť rokov. Opakovane sa pokúšal pozvaťma, no nepustili ma. Dnes si myslím, že šancu už mám, v lete to chcem skúsiť. Rusi určite nie sú spokojní s tým, čo píšem, ale ovzdušie za Medvedeva je iné ako bolo za Putina.

.existuje čosi také ako ruská duša?
Určite. Neuznávam kozmopolitné reči, že sme všetci rovnakí. Rozdiely sú dané historicky, tradíciami, klímou. Niektorí, napríklad senátor Jaromír Štětina, hovoria, že Rusi sú divoký severský kmeň. Ja si to nemyslím. Povedala by som, že tak ako krajina aj oni ako národ sú „rozľahlí“, v niektorých veciach dosť pomalí, tá duša je naozaj široká. Málokto na svete dokáže na jednej strane spievať dumky, dojímať sa nad rozkvitnutou kvetinkou a o päť minút si ľahnúť pod nepriateľský tank. Je tam kombinácia patetického sentimentu a drsnosti až agresivity.

.je vám to blízke alebo protivné?
Skôr sympatické, Česi to nemajú, Slováci trochu áno.

.sú Česi rusofóbi a Slováci, naopak, rusofili?
Určite na tom niečo bude. Česi sa veľmi hrajú na západný moderný štát, príliš im to však nejde. Niekde v duchu tiež majú s Rusmi toho veľa spoločného, len si to nechcú pripustiť. Na Slovensku máte tej úprimnosti trochu viac, náznaky východnej mentality neskrývate tak ako Česi. My sa tomu bránime, až sme tým trochu trápni.

.ako vidíte z odstupu konflikty po rozpade Sovietskeho zväzu? Dávate ich za vinu skôr ruskému imperializmu alebo separatizmu malých národov?
Určite som dnes voči Rusom zhovievavejšia. Vtedy, keď som sedela v Groznom pod bombami, som bola mladšia a rozčúlenejšia. Ostro som obviňovala prezidenta Jeľcina, písala som články o „Borisovi krvavom“ a podobne. Po tom, ako prišiel k moci Putin, som na Jeľcina dosť zmenila názor. Samozrejme, na vine bol ruský imperializmus, nedokázali sa rozlúčiť s „kolóniami“,  nedokázali pripustiť, že o tie územia prídu. Dodnes je to vidno na príklade Gruzínska a Ukrajiny. No nechcem ospravedlňovať, že na severný Kaukaz Rusi „vleteli“ s tankami, tam by si však poradil skutočne málokto. Obávam sa, že ani vyspelá demokracia, ktorá by nemala militaristické a imperiálne sklony – a tie Rusi majú. 

.zaujímalo Rusov, čo si o nich myslia národy v strednej Európe?
Príliš nie. Ich zaujíma, čo si myslia Američania. Rusko je špecifické aj tým, že kvantita je tam väčšia hodnota ako kvalita. Dom musí byť najmä veľký. Či má, alebo nemá pravý uhol, na tom až tak nezáleží. Pamätám si, ako sa raz Jeľcin stretol s estónskym prezidentom, dlho s ním rokoval, vyšiel von a povedal hrdo: predstavte si, s prezidentom takej malej krajiny som strávil hodinu a pol. Áno, velikášstvo v Rusoch je. Slováci ani Česi pre nich nie sú dôležití. Nikto sa ma tam nikdy neopýtal, čo si myslíme. Naopak, stále mi hovorili, čo si myslia oni o nás. Vraveli mi: vy ste nás zradili, vstúpili ste do NATO. Pripomínali mi rok 1968, pričom v nich stále pretrváva pocit, že nám vlastne pomohli a my sme nevďační.

.necítite napriek všetkému zatrpknutosť alebo hnev na Rusov?
Nie, dokonca by som povedala, že s odstupom rokov je mi za Ruskom smutno. Rada stretávam Rusov vo svete, medzi množstvom cudzincov mi boli často najbližší. V Afganistane som stretla ruských novinárov a odrazu som pocítila, že si s nimi chcem dať vodku, posedieť a „pokecať si“. S Američanmi preberiem iba politiku a idem domov.

.stali ste sa aj vy tak trochu Ruskou?
Asi áno. Je to ako s dieťaťom, ktoré sa príliš nevydarilo. Nadávaš na neho, ale keď to povie sused, si ochotný ho za to zabiť. Ja to tak mám s Rusmi. Bránim ich, aj keď na nich – ako to o mne tvrdia mnohí českí a slovenskí čitatelia – pľujem, kde môžem (Smiech).

.v Čečensku ste založili sirotinec, ako funguje bez vás?
Združenie Berkat ho prevádzkuje naďalej. Naučili sme Čečenky, aby to robili aj sami.

.ešte stále máte v Česku deti z Čečenska, o ktoré sa staráte?
Už nie, teraz tu máme afganské deti. My sme si sem vozili na ročné stáže deti z čečenského tanečného súboru, ktorý už dlho podporujeme. Knieža Schwarzenberg nám dal k dispozícii usadlosť v južných Čechách.

.píšete teda pre médiá o Rusku z južných Čiech?
(Smiech.) Chcete vidieť môj účet za telefón? Na internete sa nedá zistiť všetko. Preto volám starým kamarátom do Ruska, ktorých rada počujem. Žiaľ, hovoria veľmi dlho...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite