Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bilbordy z Veľkej noci

.štefan Hríb .časopis .editorial

Pospomínali sme tradície, niektorí navštívili kostoly, niektorí sa modlili, niektorí aj postili. Zazneli príhovory kňazov, médiá zaznamenali rázovitú oblievačku. A je po sviatkoch. Je toto Veľká noc?

Už dvadsať rokov žijeme v slobode. O úspechu našich kariér už väčšinou nerozhoduje strana, ale naše schopnosti. Politici to ešte často kazia, ale ich moc je v porovnaní s ÚV KSČ predsa len obmedzená. Ani o predaji výrobkov a úspechu firiem už nerozhoduje plánovacia komisia, ale trh. Aj na ňom ešte pôsobí nefunkčný socializmus, ale už zďaleka nie tak, ako v pyšných leninských päťročniciach. Konečne sme aj my účastníkmi celoštátnych, dokonca celosvetových slobodných pretekov o lepší nápad a väčšiu spoľahlivosť.
Keďže sme slobodní, takmer vo všetkom sme tlačení do súťaže. To vyzerá únavne, ale je to veľmi prospešné, pretože len v súťaži zo seba vydáme maximum, len tak sa presadia najlepšie veci a len tak sa svet mení k lepšiemu. Ale návrat zdravej súťaživosti do našich životov má aj odvrátenú stranu – súťaž je návyková, takže ľahko uniká, že nie je dostatočnou odpoveďou na neslobodu. Byť najbystrejší, najtvorivejší, najobľúbenejší, najviac volený, najúspešnejší či najbohatší je fajn. Vyhrávať je fajn. Ale práve na Veľkú noc najlepšie vidno nedostatočnosť súťaže.
Väčšinu sviatkov máme preto, že nimi oslavujeme niečo, čo sa ľuďom podarilo. Boj proti fašizmu, víťazstvo nad komunizmom, vznik štátov. Sviatky sú vlastne pripomenutím našich kolektívne úspešných súťaží. Len Veľký piatok je iný. 
Je to sviatok toho, čo sa nám nepodarilo, na čo nemôžeme byť pyšní, v čom sme zlyhali. V tento deň oslavujeme, že nemáme na sebe čo oslavovať. Veľkým piatkom dokonca priznávame, že sme všetci v skrytu duše, a občas aj v neskrytu, zločinci. Vrahovia Nevinného. Preto sa mi tento sviatok páči viac než iné. Núti nás vidieť vlastnú realitu, nie ilúziu o sebe, v ktorej tu tak radi pretekáme.
Napadlo mi to, keď som v tento Veľký piatok prechádzal popri volebných bilbordoch. Vyretušované úsmevy, umelé pohľady a sľuby, ktoré hovoria: „My sme najlepší. My jediní.“ Žiaden politik z bilbordu nevraví, že je neschopný, vinný, či dokonca zločinec. Má sa za jasné, že potom by v súťaži o hlasy voličov prehral. Preto sú bilbordy plné skvelých, odhodlaných a vysmiatych lídrov. Zvykol som si na to. Ale na Veľký piatok mi to pripadlo divné. Pristihol som sa dokonca pri neodbytnej myšlienke na bilbord, na ktorom by politik priznal, že nevie, čo s deficitom, lebo ani jeho strana nechce šetriť, a že nedokáže vyriešiť korupciu, lebo aj jeho strana je ňou nakazená. Asi by som ho volil.
Ale vtedy som zistil, že práve robím presne to, čo fešáci z bilbordov. Ukazujem na iných a vynechávam seba. A tak som nechtiac pokračoval: Môže novinár v súťaži o čitateľa napísať, že sa v kľúčovej veci mýlil? Alebo že v niečom podľahol tlaku inzerentov? Alebo že v snahe o lepšie riešenie nenapísal všetko, čo vedel o jeho nositeľovi? Nestratí tým kredit? A robí to? Robím to?
Lenže na Veľký piatok nejde o politikov či novinárov. Ten sviatok zlyhania je omnoho nástojčivejší, lebo je omnoho univerzálnejší.
Robíme to všetci neradi. Neznie to z bilbordov, ani z editorialov. Ani medzi najbližšími to veľmi nepočuť. Súťažíme. Ak to však prestaneme robiť, ak v súťaži o výslnie skryjeme všetku vinu a tupé bilbordy definitívne vytlačia krehké kalvárie, čo ostane? Lebo celá naša ponovembrová sloboda – a demokracia a parlament a vláda – stojí na priznaní, že človek je hriešny, a preto nepotrebuje článok o vedúcej úlohe strany, ani fašistickú jednotu, ale naopak konkurenciu a kontrolu.
Veľká noc nie je náboženský sviatok, ale praktická informácia.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite