Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Liečivé umenie

.ján Klíma .časopis .umenie

Pani Slávka nás privítala v tichom dome plnom sôch na okraji Lamača. Rozprávali sme sa o jej tvorbe, o práci s postihnutými deťmi, ale aj o zodpovednosti, liečivosti či škodlivosti v umení. Akademická sochárka, terapeutka a profesorka Jaroslava Šicková-Fabrici.

.ste umelkyňa aj terapeutka. Ktorá z nich sa prejavila skôr? 
Obidve tie poslania sú integrálnou časťou mojej osobnosti. Najprv som však bola sochárka, potom arteterapeutka, hoci vždy som sa snažila v umení hľadať liečivý potenciál, alebo akýsi moment zodpovednosti. Keď umelec niečo vytvorí a zverejní, mal by cítiť aj zodpovednosť za to, ako jeho dielo bude pôsobiť na divákov. A odtiaľ je už iba krôčik ku arteterapii. 
.vyštudovali ste na VŠVU monumentálne sochárstvo...
Skončila som v roku 1975. Potom som mala tri deti, takže som sa venovala im a popri tom som tvorila. Keď odrástli, niekedy v roku 1984 som sa začala zaoberať arteterapiou. Vy ste vtedy ani neboli na svete, však?
.tesne, ale nie.
Za normalizácie som nechcela robiť Leninov ani nič podobné, no bolo sa  treba uživiť. V ústave pre deti s mentálnym postihnutím mi ponúkli možnosť  práce. Tam som si uvedomila, že výtvarná tvorba im pomáha a mňa napĺňa. Bolo to vlastne aj také východisko z mojej krízy, to vám poviem úprimne. 
čo je vlastne arteterapia?
Tak neviem, či mám použiť definíciu, ktorou trápim mojich študentov: je to teoreticky usmernené pôsobenie na človeka ako celok v jeho sociálnych a ekologických väzbách, fyzických, psychických danostiach, plánované ovplyvňovanie postojov a správania sa pomocou umenia, a od umenia odvodenými technikami, kde cieľom je liečba, zmiernenie choroby alebo obohatenie osobnosti. Tá definícia sa mi páči, ale moja vlastná je taká, že ide vlastne o úžitkové aj užitočné umenie, zamerané na nejaký cieľ. Nie je tam iba tá estetická hodnota, ale aj liečivá alebo výchovná. Arteterapia musí byť ukotvená aj teoreticky, terapeut musí vedieť, čo robí a čo tým chce dosiahnuť. Nielen, že niekto dá postihnutému ceruzku a povie „kresli“. V zásade delíme arteterapiu na receptívnu a reflexívnu. Tá receptívna je vnímanie umeleckého diela, reflexívna je, keď sám klient niečo tvorí. 
.kto sa môže oficiálne nazývať arteterapeutom?
V Amerike, Anglicku či Nemecku sa dá arteterapia študovať a predpisuje ju pacientom lekár, ako jeden z liekov. U nás zatiaľ nie, a pokiaľ nebude aj tu etablovaná ako študijný odbor, kompetencie si každý zoberie, ako chce. Všelikto sa nazýva arteterapeutom, hoci ním môže, ale aj nemusí byť. Záleží to aj od terapeutických výsledkov, ale nie je to jasne definované. Robia ju psychoterapeuti, psychológovia, psychiatri, liečební pedagógovia i výtvarníci. Ľudia, ktorí si jednoducho trúfnu, alebo majú o nej aké-také vedomosti. Práve nedávno však vznikol Inštitút vzdelávania v arteterapii, takže je nádej, že sa arteterapia na Slovenku sprofesionalizuje.
.podľa čoho sa dá čítať z diela, ktoré klient vytvorí?
Diagnostika arteterapie, to je taká šľahačka na torte. Aj mojich študentov zaujíma najviac. Chceli by sa hneď naučiť čítať z kresieb, niektorí si dokonca myslia, že ja to dokážem bezo zvyšku, a boja sa predo mnou kresliť. Takéto veci nehrozia, ale tým, že mi prešlo cez ruky veľké množstvo kresieb ľudí s rôznymi problémami, tak určité skúsenosti mám. Nie je na to nejaká šablóna, signifikantné znaky sa vyskytujú obyčajne v modifikácii a treba ich vnímať v kontexte. Dobrým príkladom je  japonské písmo: jeden znak môže mať viacero interpretácii, záleží od toho, vedľa akého iného je postavený. A tak je to i v arteterapii. Vždy treba poznať kontext tvoriaceho človeka. Pravdu niekedy pozná najlepšie sám klient, ale niekedy ani on nie. Kresbou človek „prezradí” veci, ktoré by chcel  zamlčať a dobrý arteterapeut ich dokáže „prečítať“.
.v knihe Arteterapia – ú(zá)žitkové umenie píšete, že postihnutie sa kedysi bralo ako kategória. Dnes sa už vníma ako rozmer. Čo to znamená?
Ide o destigmatizáciu postihnutia. Nastala zmena paradigmy chápania tohto fenoménu. Integrácia znamenala v podstate reintegráciu – keď sme niečo vyčlenili, musíme to opäť včleniť. Ale filozofia inklúzie je včlenenie týchto ľudí do spoločnosti „a priori“, teda od začiatku. Keď som začínala robiť v ústave s mentálne postihnutými, ešte sa bežne používali kategórie ako debil a imbecil, ktoré sa už nepoužívajú. Prišiel za mnou jeden z klientov a hovorí mi: „Teta Slávka, predstavte si, oni mi napísali, že som debil.“ Bol z toho veľmi rozrušený. Kategorizácia vždy naznačuje, že niekoho „šuplíkujeme“. Jednoducho ide o jeden z možných rozmerov človeka.
.v roku 2000 ste založili OZ Terra therapeutica. To môže znamenať „liečivé územie“, ale aj „liečivá hlina“. Má hlina v rámci arteterapie nejakú výnimočnú pozíciu?
Je to fascinujúca oblasť arteterapie, ktorá ma zaujíma najviac. Dnešný svet a hlavne médiá totiž pôsobia v dvojdimenzionálnych intervenciách. Deti akoby strácali tretí rozmer. Splýva im realita s fikciou, žijú vo virtuálnom svete. Práca s hlinou ich prinavracia do tretej dimenzie. Vytvárajú niečo v priestore a tá vec sa dá otočiť, dá sa na ňu pozrieť z viacerých strán. Hlina je archetypálne,  archaické médium. Ako hovorí Biblia, človek bol stvorený z hliny a vráti sa raz do hliny. Moji klienti často hlinu miešajú doslova so slzami. Evidentne sa niečo s nimi deje. Natoľko ich odblokuje, že pri nej plačú. Dotyky, haptický zážitok, dotyk človeka s iným človekom v našej kultúre často absentuje. Bojíme sa dotýkať jeden druhého. Vylúčili sme dotyky len do erotickej oblasti. Najmä deti a starí ľudia žijúci v „zariadeniach“ a nie v rodine, ich mávajú nedostatok, a preto citovo  biedia. Hmat, na rozdiel od nášho zraku a sluchu, nie je tak atakovaný dobou, a preto sa snažím cez aktivity s hlinou oba tieto zmysly cielene „odbremeniť”. Cez hmat, ktorého centrum je v zadnom laloku mozgu, sa dostávame ľahšie k našim spomienkam. Mozog je dnes považovaný za „artfull brain” nielen areteterapeutami, ale aj neurológmi. 
.má každé umenie schopnosť liečiť?
Tým sa zaoberáme už dlho: keď to nelieči, je to vôbec umenie? Umenie, ktoré je vyprázdnené, agresívne, ponižujúce a urážajúce ľudskú dôstojnosť, také určite nie. Ale ktoré je také? Nechcela by som teraz označiť to, alebo ono. Súčasné umenie už nie je to „sväté“, akým kedysi bolo. Extrémom je skatologické umenie, snažiace sa len vzbudiť pobúrenie a tým zviditeľniť svojho autora.
.môže byť umenie aj nebezpečné?
Môže byť napríklad neúprimné. Napríklad umenie socrealizmu bolo  demagógiou. Myslím si, že aj reklama je istý druh umenia, v ktorom môže byť nebezpečenstvo manipulácie. Prostredníctvom obrazov, symbolov a farieb preniká hlboko do mozgu, a to často veľmi rafinovanými spôsobmi. 
.prečo sa tak často s umelcami spájajú duševné ochorenia?
Umelci sú obyčajne veľmi citliví ľudia. Možno preto sa stali umelcami, lebo všetko preciťujú hypertrofovane. Sú akýmisi seizmografmi doby. Je však otázne, čo je norma a čo patológia. Je normálne byť apatickým, nereflektovať citlovo svoju dobu? To by som povedala, že je choré. Je normálne mať hrošiu kožu a nesnažiť sa meniť svet? Je úžasné, že umelci dokážu žiť aj so svojimi neistotami, idú do rizík. Vytvárajú niečo nové a nikto im dopredu nepovie: bude to dobré alebo  bude to zlé. Idú s kožou na trh. Možno preto je tá ich precitlivenosť nakoniec pozitívom. Neviem na to však bez zvyšku odpovedať.
.dá sa aj z diel profesionálnych umelcov čítať arteterapeuticky?
Každý umelec v istom zmysle robí svoj autoportrét. Japonský kolega sochár celý život stvárňuje kvapku vody. Voda je pre Japoncov dôležitý fenomén. Tam niekde v horizonte morskej hladiny je podľa ich viery aj „onen“ svet. Sochár Giacometti, ktorý kríval na jednu nohu, ustavične zobrazoval  vo svojich sochách problém stability, robil kráčajúce postavy. Mojou témou je blízkosť, spojenie. „Religere“– znamená po latinsky spájať. Ide mi nielen o spájanie  tvarov, ale aj  ľudí, rodiny, rôznych polarít. V istom období som však používala v sochách štruktúry mreží. Robila som ich z keramiky aj z kovu. A potom som sa dostala k práci jedného výtvarníka z Poľska, ktorý mal podobné tvaroslovie a hovoril o tom: „Áno, také štruktúry sú zakorenené hlboko v nás, žili sme dlho ako vo väzení.“ Naozaj je to asi tak. Viacerí z mojej rodiny boli v šesťdesiatych rokoch politickými väzňami. Dlho som tieň ich mreží nosila akoby vypálený vo svojom vnútri.
.máte popri terapii a učení čas na vlastnú tvorbu?
Snažím sa nejako udržovať  balans. V lete si robím svoje veci, regenerujem sa. Terapeut nemôže pomáhať druhým, keď je sám vybitý. Nikoho nemôžeme doviesť ďalej, ako sami zájdeme. V tomto roku chystám sochársku výstavu, pripravujem ďalšiu knihu a rozbieham spomenutý Inštitút.
.v úvode ste hovorili o zodpovednosti umelcov za to, ako pôsobí ich dielo. Nesprávajú sa najmä dnešní umelci v tomto ohľade často nezodpovedne? 
Nerada by som vyzerala ako nejaký moralista, no myslím si, že je to tak. Dnešné umenie niekedy až dehonestuje ľudskú dôstojnosť. Pre mňa umenie evokuje niečo sväté. „Arte e sempre sancto“. Tieto slová som raz počula z úst kurátora pri otvorení sochárskeho sympózia v Talianskej alpskej dedine Verzugnis a stotožňujem sa s nimi. Umenie je niečo, čo naznačuje to vyššie, nebeské,  spirituálne, „čo oko nevidelo a na ľudský rozum nevstúpilo“.
.vnímate rozmer spirituality ako neoddeliteľný od umeleckého sveta?
Áno. Duchovné hodnoty ako milosť, láska, viera, zmierenie, nádej, obeť, striedmosť sú pre mňa  hodnotami, ktoré chcem sprostredkovať vo svojich sochárskych prácach aj ako arteterapeutka.
Jaroslava Šicková – Fabrici / Abslovovala štúdium monumentálneho sochárstva na VŠVU, po skončení štúdia  pôsobila ako výtvarníčka v slobodnom povolaní. Od roku 1984 sa venuje arteterapii. Vyučuje na viacerých univerzitách, je autorkou viacerých kníh a zakladateľkou Inštitútu vzdelávania v arteterapii, pričom sa stále venuje aj sochárskej tvorbe. Jej manžel aj všetci traja synovia sú výtvarníci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite