Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Meditácia o kríži

.juraj Jordán Dovala .časopis .náboženstvo

Už apoštol Pavol písal kedysi kresťanom do Korintu, že kríž je pre svet bláznovstvom. Helénska societa nebola naklonená posolstvu o spáse skrze kríž – veď to bola najpotupnejšia smrť. Dnešná societa už krížu nerozumie vôbec.

Svet sa bojí kríža ako čert svätenej vody. Dokazuje to aj nezmyselná kauza o zákaze krížov v talianskych školách. Nepovažujem celú záležitosť za dôležitú, ale je na nej zaujímavý až panický strach pred symbolmi, ktoré nás vyrušujú. Symboly a obrazy, ktoré vytrhujú zo stereotypu a nútia premýšľať, to nikdy nemali jednoduché. Skončili väčšinou v plameňoch, podobne ako ľudia, ktorí nám svojimi názormi nedopriali pokojný spánok.
Evanjelický teológ Ernst Käsemann si myslí, že symbol kríža sme vyprázdnili. Pozor, nie svet, ale my kresťania. Zbavili sme ho Ukrižovaného a prezentujeme kríž vhodný na cintoríny, kostoly a všemožné gýče. Käsemann sa znepokojuje: „Prejavuje sa niečo diabolské v onom, v cirkevných dejinách ustavične pozorovanom pokuse, vždy znovu skrotiť Ježiša Nazaretského, pripraviť Golgotu o jej hrôzu, tak prenikavo vnímanú pohanmi, a potlačiť základné pohoršenie nášho posolstva spásy.“
Podľa Käsemanna narúšame samu podstatu Kristovej kérygmy (zvesti), pokiaľ riedime udalosť na Golgote do myšlienok a slov o morálke, cti a pravde, bez spomenutia utrpenia a vykúpenia. „Ak nás Ukrižovaný nestavia pred svoju tvár, totiž do zorného pola svojej smrti na kríži, potom ho my odsúvame do svojho tieňa, a tým sami upadáme do svojho klamu a pravdu o ňom zostávame svetu dlžní.“ 
.tajomstvo kríža
Bez kríža sa neudeje nič významné, bez kríža sa nezrodí vo svete nič veľkolepé, čo pretrvá veky. Keby obyvatelia Stalingradu nešli nadoraz, neprijali by svoje utrpenie i bolesť svojich blízkych, keby nevideli v nesení kríža nutnú voľbu, nikdy by blokádu svojho mesta nevydržali a vo vojne by nedošlo tak skoro k zásadnému obratu. Keby matky a otcovia neprekonali svoju pohodlnosť a nevstávali by k svojim chorým deťom, nikdy by ich skutočne nemilovali. Keby František z Assisi, Hus, Kolbe, Horáková, Palach, Wonka..., a tisíce a tisíce, nectili význam obety a kríža, svet by bol oveľa zvlčilejší a despotickejší. Už by pravdepodobne ani neexistoval.
Kríž nás núti brať ohľad na iných, zapierať samých seba, korigovať svoje plány a predstavy, stavať hrádzu svojim bezbrehým chúťkam a nerestiam. Metropolita Filaret Moskovský vyznáva: „Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná, Svätý Duch je nepremožiteľná Láska Kríža.“ Preto toľko paniky okolo krížov v školách – a nielen tam.

.temnota pod Golgotou
Kedysi sme boli ako študenti pravoslávnej teológie na výjazde v poľskom Sanoku navštíviť monumentálnu výstavu byzantských ikon. Vyučujúci dostal nápad: neobísť ani výstavu popredného poľského maliara a architekta Zdzislawa Beksinského. Jeho obrazy však surrealistickým obsahom aj symbolikou silno evokovali obaly thrashmetalových kapiel, takže vyučujúci nakoniec svoje rozhodnutie nepovažoval za najšťastnejšie. 
Mňa tam popri iných výjavoch zaujal obraz akejsi zvláštnej Golgoty. V spodnej časti bolo čierne more, tmavé ako vlny tušu. Z neho čnela do výšin temná skala a na nej sa kdesi v diaľavách týčili tri drobné kríže. Nad Golgotou panovala krvavá obloha, posadnutá agóniou strachu a úzkosti. V kútiku sa predieral blankytný svit neba...
Po návrate som ešte dlho premýšľal nad výjavom majstra Beksinského. Obyčajne býva Golgota zobrazovaná naopak. Búria sa nebeské živly a svet je zahalený tmou neba. Tu však Golgota vyrastá z temných vĺn tejto planéty, nášho sveta. Z bažín zla a nenávistí, vojen a brutality, strachu a biedy. Beksinski zdôrazňuje, že pre beznádej a nánosy ľudskej existencie prišiel Syn Boží na Zem, aby očistil naše srdcia a usušil naše slzy. Golgota musela povstať z toho najtemnejšieho, čo tento svet predstavuje. Preto vyvrhla Logos, čisté a nestvorené Svetlo Boha, na kríž. Kristov kríž bol vztýčený nad špinavými vlnami bytia. Kristov kríž prestrihol zlo Zeme aj smútok neba a do aury ľudského utrpenia vlial opätovnú myšlienku spásy. Majster Beksinski bol bezpochyby dobrý teológ.
.ísť pod kríž
Kresťanstvu sa vyčíta, že je príliš zamerané na smrť. Ale nie je to opodstatnená výčitka. Kríž totiž nie je len obeta a utrpenie, ale hlavne spása a víťazstvo. Obeta sama osebe nemá význam, jedine ak ústi do lásky. Kristova smrť na kríži bola prostriedkom, nie cieľom. Kríž je cesta k láske, lásku vytvára a v láske sa napĺňa. Z temnoty Golgoty vedie cesta priamo do podivuhodného svetla Kristovho vzkriesenia. Preto púštny otec Efrém Sýrsky učil svojich žiakov: „Kríž je vzkriesením mŕtvych. Kríž je útechou biednych. Kríž je uzdou pre bohatých a radcom pre spravodlivých. Kríž je svetlom pre všetkých, ktorí sedia v tme.“ 
Jeden starec kľačal pod krížom pri ceste a modlil sa. Išla okolo skupinka turistov, zastala tam a ich sprievodca im vysvetľoval: „Je to veľmi vzácny artefakt, má vyše tisíc rokov. Drevo je z orientu a figúra na ňom znázorňuje človeka, ktorý založil jedno zo svetových náboženstiev. Hlásal vieru v nádej, v spásu a vo večný život.“
„Zvláštne,“ šumelo v dave. „Pozoruhodné.“ Po chvíli si však pár ľudí zo skupinky všimlo aj starca, ktorý pod krížom kľačal. Čo tu ten človek robí, premýšľali, je pri zmysloch, o čo mu vlastne ide? „Človeče,“ oslovili ho, „čo tu robíte?“ 
Starec sa chvíľu neozýval. Došepkal akési slová, potom sa obrátil a povedal: „Kľačím. Putoval som na toto miesto mnoho dní, aby som tu chvíľu zotrval.“
Ľudia sa začali smiať: „Čože? Putovali ste sem zďaleka? Ale aký to má zmysel? Prešli ste stovky míľ len preto, aby ste sa tu váľali po zemi?“
Starec sa na ich reči celkom dobre pobavil a povedal: „Vy ste turisti a ste ochotní prejsť stovky míľ, aby ste si odfotili cudzinca, ktorému nerozumiete. Nepýtam sa vás, aký to má zmysel. Ja som prešiel stovky míľ, aby som navštívil svojho Priateľa a pozhováral sa s ním.“
Starec z príbehu miluje Krista. Je ochotný putovať za ním mnoho dní a nocí a spávať pod holým nebom. Používa tajomný výraz, oslovuje ho dôverným slovkom „Priateľ“. Je zrejmé, že v tomto prípade priateľ znamená omnoho viac: milovaný Učiteľ, Pán, Spasiteľ.
Krížov pri cestách je mnoho. Nájdime si ten svoj. Potom stačí len ísť pod kríž a mlčať. Sedieť, kľačať alebo ležať, na tom nezáleží. Ale hlavne hľadieť Kristovi do tváre, milovať ho a ďakovať mu za veľkonočné dielo spásy, ktoré denne svet oživuje, lieči a privádza k absolútnemu vykúpeniu.
Autor je teológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite