Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dve školy

.eva Čobejová .časopis .téma

V prvom sčítaní ľudu v roku 1919 sa v našej obci k československej národnosti prihlásilo 93 ľudí, Maďarov bolo 1 362.

vyše 80 rokov neskôr sa k slovenskej národnosti hlásilo už 849 obyvateľov a k maďarskej 1 137 občanov.
Je možné, že pri ďalšom sčítaní ľudu Slováci prelomia päťdesiatpercentnú hranicu. Vysvetlenie je pomerne jednoduché – od nás je oveľa bližšie do Bratislavy ako do Budapešti či do Dunajskej Stredy, preto sa aj možnosti práce, úspechu či zárobku spájajú v mysliach tunajších jednoznačne so slovenským prostredím. Pribúda aj zmiešaných manželstiev, kde sa rodina rozhodne pre výchovu v slovenskej reči, keďže slovenský partner nerozumie po maďarsky. Národnostný vývoj našej obce sa najlepšie odráža v obecných školách. Pred vyše tridsiatimi rokmi tu vedľa seba vyrástli dve rovnako veľké budovy – jedna pre maďarskú školu, druhá pre slovenskú. Sú síce spojené chodbou, ale inak sú to dva odlišné svety, prepojené minimálne.
Dnes je situácia takáto – budova maďarskej školy je už pre počet svojich žiakov veľká, budova slovenskej školy malá. V minulom školskom roku hlásila maďarská škola 95 žiakov, slovenská škola 234. Do prvého ročníka sa vlani prihlásilo v maďarskej škole 5 detí, v slovenskej škole 24 detí.
Ako je to možné, keď obyvateľov maďarskej národnosti je v obci stále minimálne polovica? Vysvetlenie je jednoduché – do slovenskej školy dávajú svoje deti čoraz viac nielen zmiešané, ale aj čisto maďarské rodiny. Nepomáha ani tlak širšej rodiny, ľudí zo samosprávy či susedov, ktorí naliehajú, aby maďarskí rodičia nepochovávali maďarskú školu. Mamičky, s ktorými som o tejto, pre ne veľmi citlivej téme hovorila v šere školskej chodby, mi pološeptom prezrádzali, že to nebolo ľahké rozhodnutie. Jednak ich odsudzuje časť rodiny aj miestnej komunity, jednak majú ich deti v slovenskej škole zhoršené podmienky, keďže doma počujú iba maďarčinu. Napriek tomu svoje rozhodnutie neľutujú, chcú, aby deti mali vzdelanie v slovenčine.  Ich budúcnosť spájajú so Slovenskom, a nechcú, aby tu boli diskriminovaní či zosmiešňovaní pre komolenie gramatiky alebo prízvuk. Zväčša vedia z vlastnej skúsenosti, že v maďarskej škole sa deti nenaučia tak dobre po slovensky a majú strach hovoriť. Na miestnom trhu práce je to vážny hendikep. Ich rozhodnutie ovplyvnila aj zložitejšia ekonomická situácia v Maďarsku, ako aj dostatok miest na slovenských stredných školách, na ktoré sa dnes ľahko dostanú i deti so slabším prospechom (napríklad zo slovenčiny).
Bizarný pohľad – jedna škola prosperuje, zaberá čoraz viac územia na spoločnom dvore či v spoločnej jedálni, tá druhá chradne, scvrkáva sa. Psychologicky je však pre miestnu maďarskú komunitu ťažké pripustiť, že by sa slovenská škola mala už „prebúrať“ aj do maďarskej budovy. Už dnes by to bolo pri počte žiakov logické, ale obec na to ešte nie je pripravená. Znamenalo by to akúsi národnostnú rezignáciu. Časom sa to isto stane, a každému je jasné, že ide len o ten spôsob, ako to urobiť. Ak to bude v štýle dobyvateľského hejslovákizmu, zhorší to atmosféru v obci, ale ak sa to udeje citlivo, postupne, tak sa s tým maďarská komunita časom zmieri a vyrovná. Slovenský živel je na tomto území jednoducho atraktívnejší.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite