Syzýgia je výstavou tých, čo v boji s časom zvíťazili. Gabriel Hošovský, Martin Knut, Miloš Novák a Rudolf Sikora, Syzýgia je astronomický pojem označujúci konjunkciu troch alebo viacerých nebeských telies. Na plagáte pri vstupe sú k jednotlivým menám priradené 4 fázy mesiaca. Hošovský je prvá štvrť, Knut posledná štvrť, Novák nov a Sikora spln.
Koncepcia výstavy nie je ani všedná ani priamočiara. Na jej tvorbe sa podieľali Jana a Jirko Ševčíkovci, Juraj Čarný a Aurel Hrabušický. Výstava, ktorá celkovo potrvá 21 dní, bude rozdelená do troch jednotýždňových projektov – Príbehy a postreál, Fragmenty a celky I a Fragmenty a celky II. Vo vstupnej hale sú vystavené tri makety priestorov a vystavených diel v mierke 1:50. Výstava bude preinštalovaná vždy v noci z nedele na pondelok. Toto pôvabné riešenie tri v jednom má jedinú nevýhodu – buď budeme písať iba o prvej etape, alebo napíšeme o celej výstave, až keď bude neskoro. Keďže však naším cieľom nie je zhŕňat a hodnotiť, ale zvábiť a nadchnúť, nebolo pre nás veľkou dilemou vybrať si prvú z dvoch možností.
Ako to už býva, realita je iná ako plán, a tak Sherlockovia medzi nami ľahko nájdu rozdiel medzi modelom a skutočnosťou. Ak nie ste na rébusy, hádanky a tajničky, môžete sa hneď po vstupe ocitnúť zoči-voči Rudovi Sikorovi, zachytenému na veľmi veľkoformátovej fotke, sediac pod diptychom Odmocnina tmy, nainštalovaným v Umeleckej besede v roku 1989. Fotka je tu jednak portrétom autora, jednak náhradou samotného artefaktu, a jednak časostrojom, ktorý nás v okamihu prenesie o dvadsať rokov dozadu.
Malá miestnosť dolu schodmi prináša dve zvláštne spojenia. Jednak sú tu subtílne obrazy Martina Knuta Hnedá krajina a Chlapec pri stolíku (obe z roku 1990) a s nimi v kontrapunkte robustný, na boku ležiaci kríž v Sikorovej Mohyle – hrobe z roku 1991. Druhým spojením sú dve z troch tvárí Miloša Nováka, predstavených na tejto výstave. Na jednej strane ornamenty, línie a symboly v dielach bez názvu z roku 1988, na druhej strane o rok starší veľkoformátový cyklus Budúcnosť naša každodenná (každý má takú ženu, akú si zaslúži). Tak, ako už dlhý názov naznačuje, je cyklus preplnený textovými konotáciami, iróniou a sarkazmom, ktorého množstvo je nepriamo úmerné miere divákovho sentimentu.
Tretiu tvár Miloša Nováka ukazujú Prázdne priestory z rokov 1990 – 1991, vystavené vo veľkej „stĺpovej“ hale. Ak v nej budete, neprehliadnite drobné perličky v podobe 5 vreckoviek Martina Knuta z rokov 1990 – 1992. Ešteže ich niekto za tie roky nedal omylom do prania. Najväčšej hale dominuje Gabriel Hošovský a jeho diela z rokov 1988 – 1989. Jelen, nakreslené pevnou rukou na ružovom plátne, by mohli zdobiť steny jaskyne Altamira, vrch veľkoformátovej kresby však prekrýva nápis SOZIALIZMUS. Z iného súdka sú ilustráciám podobné Slovensko a Čechy. Pozerajúc sa na ne pochopíte, prečo sa tie dva národy museli rozísť.
Určite neprehliadnete Lenina v reklame na cigarety Marlboro. Najsilnejšie pre mňa boli nedokončené obrazy v štýle socialistického realizmu. Prvomájový sprievod a zombie v ňom, na ďalšom obraze tvár, ktorá akoby patrila rozjarenému spevákovi z Ein Kessel Buntes. Všetko hrozné, čo sme vtedy nenávideli a čo nás ubíjalo, tu je zachytené s až nepríjemne ťaživou presvedčivosťou. A aby vás malo čo strašiť v sne, napadne vám za chvíľu, že niečo z toho tu zostalo i naďalej, stále rovnako odporné, len ukryté pod čerstvým nánosom šminiek.
Veľkoformátová panoráma fabriky je esenciou temného industriálneho krásna. A ako zdôraznenie všetkého jednoduché čierno-biele krajinky s továrňami, halami, cestičkami a figúrami ľudí, osamelými a bezcieľne kráčajúcimi v cudzom svete, ktorý im nepatril rovnako vtedy, ako im nepatrí ani dnes. Výstavu ukončuje skvele umiestnený hviezdny portrét Rudolfa Sikoru, ktorý expozíciu otvára aj končí. Ak hlavu nezdvihnete, hviezdy neuvidíte.
Výstava bola otvorená v Umeleckej besede 15. marca a potrvá tri týždne. Mimochodom, jediné, čo sa v Umeleckej besede za dvadsať rokov zmenilo, je kovová plaketa pri vchode hovoriaca o tom, že tu sa to v novembri začalo. Ale možno si zle pamätám, a jediné, čo zostalo, je nebezpečné ríbezľové víno, predávané vo vedľajšej Umelke.
Autor je fotograf.
Koncepcia výstavy nie je ani všedná ani priamočiara. Na jej tvorbe sa podieľali Jana a Jirko Ševčíkovci, Juraj Čarný a Aurel Hrabušický. Výstava, ktorá celkovo potrvá 21 dní, bude rozdelená do troch jednotýždňových projektov – Príbehy a postreál, Fragmenty a celky I a Fragmenty a celky II. Vo vstupnej hale sú vystavené tri makety priestorov a vystavených diel v mierke 1:50. Výstava bude preinštalovaná vždy v noci z nedele na pondelok. Toto pôvabné riešenie tri v jednom má jedinú nevýhodu – buď budeme písať iba o prvej etape, alebo napíšeme o celej výstave, až keď bude neskoro. Keďže však naším cieľom nie je zhŕňat a hodnotiť, ale zvábiť a nadchnúť, nebolo pre nás veľkou dilemou vybrať si prvú z dvoch možností.
Ako to už býva, realita je iná ako plán, a tak Sherlockovia medzi nami ľahko nájdu rozdiel medzi modelom a skutočnosťou. Ak nie ste na rébusy, hádanky a tajničky, môžete sa hneď po vstupe ocitnúť zoči-voči Rudovi Sikorovi, zachytenému na veľmi veľkoformátovej fotke, sediac pod diptychom Odmocnina tmy, nainštalovaným v Umeleckej besede v roku 1989. Fotka je tu jednak portrétom autora, jednak náhradou samotného artefaktu, a jednak časostrojom, ktorý nás v okamihu prenesie o dvadsať rokov dozadu.
Malá miestnosť dolu schodmi prináša dve zvláštne spojenia. Jednak sú tu subtílne obrazy Martina Knuta Hnedá krajina a Chlapec pri stolíku (obe z roku 1990) a s nimi v kontrapunkte robustný, na boku ležiaci kríž v Sikorovej Mohyle – hrobe z roku 1991. Druhým spojením sú dve z troch tvárí Miloša Nováka, predstavených na tejto výstave. Na jednej strane ornamenty, línie a symboly v dielach bez názvu z roku 1988, na druhej strane o rok starší veľkoformátový cyklus Budúcnosť naša každodenná (každý má takú ženu, akú si zaslúži). Tak, ako už dlhý názov naznačuje, je cyklus preplnený textovými konotáciami, iróniou a sarkazmom, ktorého množstvo je nepriamo úmerné miere divákovho sentimentu.
Tretiu tvár Miloša Nováka ukazujú Prázdne priestory z rokov 1990 – 1991, vystavené vo veľkej „stĺpovej“ hale. Ak v nej budete, neprehliadnite drobné perličky v podobe 5 vreckoviek Martina Knuta z rokov 1990 – 1992. Ešteže ich niekto za tie roky nedal omylom do prania. Najväčšej hale dominuje Gabriel Hošovský a jeho diela z rokov 1988 – 1989. Jelen, nakreslené pevnou rukou na ružovom plátne, by mohli zdobiť steny jaskyne Altamira, vrch veľkoformátovej kresby však prekrýva nápis SOZIALIZMUS. Z iného súdka sú ilustráciám podobné Slovensko a Čechy. Pozerajúc sa na ne pochopíte, prečo sa tie dva národy museli rozísť.
Určite neprehliadnete Lenina v reklame na cigarety Marlboro. Najsilnejšie pre mňa boli nedokončené obrazy v štýle socialistického realizmu. Prvomájový sprievod a zombie v ňom, na ďalšom obraze tvár, ktorá akoby patrila rozjarenému spevákovi z Ein Kessel Buntes. Všetko hrozné, čo sme vtedy nenávideli a čo nás ubíjalo, tu je zachytené s až nepríjemne ťaživou presvedčivosťou. A aby vás malo čo strašiť v sne, napadne vám za chvíľu, že niečo z toho tu zostalo i naďalej, stále rovnako odporné, len ukryté pod čerstvým nánosom šminiek.
Veľkoformátová panoráma fabriky je esenciou temného industriálneho krásna. A ako zdôraznenie všetkého jednoduché čierno-biele krajinky s továrňami, halami, cestičkami a figúrami ľudí, osamelými a bezcieľne kráčajúcimi v cudzom svete, ktorý im nepatril rovnako vtedy, ako im nepatrí ani dnes. Výstavu ukončuje skvele umiestnený hviezdny portrét Rudolfa Sikoru, ktorý expozíciu otvára aj končí. Ak hlavu nezdvihnete, hviezdy neuvidíte.
Výstava bola otvorená v Umeleckej besede 15. marca a potrvá tri týždne. Mimochodom, jediné, čo sa v Umeleckej besede za dvadsať rokov zmenilo, je kovová plaketa pri vchode hovoriaca o tom, že tu sa to v novembri začalo. Ale možno si zle pamätám, a jediné, čo zostalo, je nebezpečné ríbezľové víno, predávané vo vedľajšej Umelke.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.