Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slowakei, über alles

.jozef Majchrák .časopis .téma

Ak chcú parlamentní darebáci pestovať vlastenectvo, mali by sapriučiť u jednej z našich najmenších národnostných menšín – karpatských Nemcov. Zdecimovaná spletitými dejinami, dnes už bez politických ambícií, a stokrát menšia ako tá maďarská. Vymierajúca, no predsa milujúca túto zem. Heimat ist Heimat. Správa  možno už o poslednej generácii našich Nemcov.

.tí starší z bratislavských Nemcov sa stretávajú každý štvrtok o štvrtej v „hádébé“ (Haus der Begegnung) na Halašovej ulici. Domov stretávania sa je na Slovensku sedem. Zato škôl s vyučovacím jazykom nemeckým iba šest: okrem Bratislavy v Chmeľnici, Kežmarku, Nitrianskom Pravne, Gelnici a Medzeve. Seansa v HDB sa začína. Slaným pečivom, vlastenecky kúpeným v Lidli. A spevom, samozrejme. Niektoré Spievajúce babičky (Singende Omas) sa tejto činnosti oddávajú dvadsať rokov. Aj CD už vydali. A vystupovalivo Viedni či v Karlsruhe. „Už sú z nás prababičky,“ smeje sa pani v zelenej baretke. Rýchlo však zmĺkne, lebo zbormajster Vojtech Paulen (jediný muž v súbore) zodvihne prísneobočie a zaborí prsty do klavíra. HDB sa rozlieha Lesná pobožnosť, pieseň o tom, že keď skoro ráno kikiríka kohútik, ide Pánboh potichu cez les. Traja mužskí členovia Karpatskonemeckého spolku medzitým mastia vo vedľajšej miestnosti karty. Pri káve a dobrom vínku.
Pravda, dnešnej idylke predchádzala pohnutá história, najmä v 20. storočí „Zdetstva si pamätám, že nemčina bola jazykom okupantov. Keď sme sa ako chlapci hrali, Nemci boli vždy tí zlí. A partizáni tí dobrí,“ hovorí riaditeľ Múzea kultúry karpatských Nemcov v Bratislave Ondrej Pöss.

.ostrovy pod Karpatmi
 Na rozdiel od Maďarov Nemci nikdy na Slovensku neobývali kompaktné územie. V rôznych etapáchkolonizácie od 14. do 19. storočia sa roztrúsili v oblasti Spiša(Zips), Košíc (Bodwatal), Hornej Nitry (Hauerland) a Bratislavy (Pressburg) - tá inak bola na začiatku 20. storočia prevažne nemeckým mestom. Vynikali remeselnou a stavebnou zručnosťou, precíznosťou, po stáročia si udržiavali vlastnú kultúru a tradície. Po vzniku Československa sa v roku 1920 hlásilo k nemeckej národnosti 143-tisíc obyvateľov Slovenska. Historik Dušan Kováč v knihe Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 - 1945) uvádza, že z celého Uhorska bola asimilácia nemeckého obyvateľstva najvýraznejšia práve na Slovensku – osobitne na Spiši, kde boli výrazne promaďarsky orientovaní.
Po roku 1918 sa nemecká menšina nemohla sťažovať na národnostnú politiku 1. ČSR. Štátne orgány fakticky „ponemčovali“ nemeckú menšinu na Slovensku, vo viacerých prípadoch dokonca museli formálne nanútiť nemeckému obyvateľstvu nemeckú školu, pretože sa dožadovalo maďarskýchškôl. Až keď nová generácia skončila školy, ozval sa silnejúci nemecký nacionalizmus. V marci 1920 vznikla Spišskonemecká strana (ZdP). Tá neskôr súperila s Karpatonemeckou stranou (KdP), ktorá chcela zjednotiť Nemcov na Slovensku na nacionalistických myšlienkach. Čo sa jej aj neskôr, s výraznou pomocou Konrada Henleina a jeho sudetského hnutia, podarilo. Ten vodcovi slovenských Nemcov Franzovi Karmasinovi financoval v roku 1935 volebnú kampaň: KdP však získala iba 27 561 hlasov, čo nebola ani polovica všetkých nemeckých voličov na Slovensku. Väčšiu časť hlasov získali komunisti a spojené maďarsko-nemecké menšinové strany. Po rozpade republiky a vypuknutí vojny silnela Nemecká strana (DP), v januári 1940 mala asi 60-tisíc členov. Združovala takmer všetkých dospelých Nemcov na Slovensku. Verbovanie do SS a odchod do Ríše za prácou však takmer vyľudnili niektoré nemecké obce na Slovensku.
Keď prišli na východe vojenské neúspechy Ríše, z DP odišlo asi tisíc členov. A nielen zo strany, aj z krajiny. Predpríchodom frontu evakuovalo z územiaSlovenska 120-tisíc Nemcov – ostalo ich tu 20-tisíc. Po prijatí Benešových dekrétov im odobrali majetok, napriek tomu sa ich asi40-tisíc vrátilo. Z počtu 60-tisíc Nemcov na Slovensku krátko po vojne sa ich potom ešte 35-tisíc vysťahovalo, takže po roku 1948 ich tu ostalo asi 25 tisíc. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1951 sa ich prihlásilo k svojej národnosti iba niečo vyše 5-tisíc – ostatnísa báli. Napriek tomu, že historicky boli vzťahy Slovákov a Nemcovoveľa lepšie ako vzťahyČechov a Nemcov. Epilógom príbehuje údaj, že v roku 1980 sa hlásilo k nemeckej národnosti na Slovensku iba 2 800 občanov, pričom ich počet po páde socializmu narástol na dvojnásobok. Ondrej Pöss odhaduje, že v skutočnostidnes žije na Slovensku asi 12-tisíc Nemcov. Jedno menšie mesto.

.všetci sme tu Slováci!
 Píše sa rok 1993. V pôvodne čisto nemeckej, dnes  čisto rómskej dedine Lomnička (Kleine Lomnitz) na Spiši sa v rómskejrodine Dunkovcov modlia Otčenáš – po nemecky. Staršípár loví slová. Odrazu sa muž zasekne a povie manželke: „Ich hab vergessen, jetzt du.“ Dnes už Dunkovci nežijú. Niť sa pretrhla, definitívne. Pred sedemnástimi rokmi stál pod transparentom „Vítame vás, otecbiskup“ starosta Gustáv Oračko (je vo funkcii dodnes) a keď čítal uvítaciu reč (vslovenčine) pred biskupom Tondrom, triasli sa mu ruky. Jeden z posledných pôvodných nemeckých obyvateľov Lomničky, ktorý býval v Podolínci (Pudlein),  spomínal pred svojím bývalým domom. Štáb režiséra Dušana Trančíka nakrúcal pre rakúsku ORF film Krátka pamäť. Starší Róm scénu prerušil a kričal: „Wir sind hier alle Slowaken, kein Deutsch!“
Píše sa rok 2010. „Tu žil Pieger, Dralovský, Tomáško, Pudleiner, Legnavský, Klimek... a tu sme žili my,“ ideme s 82-ročnou Zuzanou Klimkovou autom po Lomničke. Rómovia nás pozorujú so zmesou rešpektua nedôvery. Zrejme posledná žijúca Nemka z tejto dediny spomína nasvojich predvojnových susedov. Dnes býva v neďalekej Chmeľnici (Hopgarten). Naposledy tu bola pred piatimi rokmi, na hrobe svojho otca. Keď sa ocitneme pred cintorínom, na bráne ktorého visí hrubá železná reťaz, pani Klimková zavelí rómskemu chlapcovi: „Choď po kľúče, ale rýchlo!“ Ten uteká ozlomkrky pre správcu cintorína. Stúpame doprudkého svahu, pričom asi 40-ročný Róm v snehu s rešpektom podopiera Nemku. Pýta sa ho, či ešte žijú jej bývalé rómske susedky. Pozná ich po mene.
„Cigáni, asi päť rodín, do dediny nesmeli íst bývať. Žili len na dolnom konci. Keď nás potom nechceli pustiť okolo bez zaplatenia, vyhnali ich na kopec za dedinou,“ spomína pani Klimková. V roku 1945 mala Zuzana sedemnásť rokov. Prišli nemeckí vojaci a vzali ich priamo zo školy – vraj do Nemecka. Nechceli íst, mali nový dom, tri kone a tri kravy. No podvolili sa. Skončili v Sudetoch. Po čase sa Lomničania rozhodli, že sa na siedmich vozoch vrátia domov. Štyri vozy im zobrali ešte v Čechách, tri v Žiline. A poslali ich do lágru v Novákoch. Po roku a pol sa odtiaľ dostali. V Lomničke našli asi dvadsať rodín, z pôvodných päťsto. Prázdne domy obsadzovali Rómovia zo Šambrona a Kolačkova. Zuzana sa v roku 1949 s manželom odsťahovala do Chmeľnice, v roku 1952 ovdovela.  Dnes jej občas zavolá známa z Nemecka. Zvestuje, kto zomrel. Luteránsky kostol v Lomničke sa medzitým naďalej rozpadáva. Tak ako pred sedemnástimi rokmi, aj dnes mu zo strechy vyrastajú stromy. Pred mesiacom sa veža nahla. Zlovestne teraz visí nad areálom školy a škôlky.

.kde si sa narodil, tam ostaň

Chmeľnica je čistá, upravená dedina plná pôvodných obyvateľov hovoriacich švábskym nárečím. „Sme silno religiózna katolícka obec. Veľký vplyv tu mal  ku koncu vojny aj miestny farár. Hovoril ľuďom: kde si sa narodil, tamostaň. Keď prišli Nemci, že ich vezmú do Nemecka, ukryli sav lesoch. Keď potom prišli rabovať Rusíni, opäť sa ukryli. Rusi napokon zavliekli na Ural štyridsatštyri Chmeľničanov,“vysvetľuje šéfka Karpatskonemeckého spolku pre Horný Spiš ariaditeľka školy s vyučovacím jazykom nemeckým Mária Recktenwald a dodáva: „Na gymnáziu v Starej Ľubovni som si vypočula poznámky typu Germáni von alebo colnica. To v deťoch ostáva. Keď sa v roku 1990 založil spolok, všetci sme otvárali oči, odkiaľ sa tu nabralo toľko Nemcov...“
Odhaduje sa, že z 940 obyvateľov Chmeľnice je až 85 percent nemeckého pôvodu, avšak pri ostatnom sčítaní ľudu v roku 2001 sa ich k svojej národnosti prihlásilo iba 115. Dôvod? Na sčítacích hárkoch nefigurovala nemecká národnosť, bola zaradená iba medzi „iné“. Najmä neinformovaní starší ľudia vyplnili slovenskú národnosť. Svoju úlohu zohral aj ich pretrvávajúci strach hlásiť sa k pôvodu a spomienky na zneužitie údajov v minulosti. Spolok preto žiada, aby pri sčítaníľudu v roku 2011 bola uvedená nemecká národnosť. Zaujímavé je aj čosi iné. Na rozdiel od Maďarov, slovenských Nemcov zákon o štátnom jazyku príliš „nevzrušuje“. Hovoria, že jazyk štátu, v ktorom žijú, treba ovládať. Podobne ako Maďarov, aj ich všaktrápia sankcie a vykonávacie predpisy. A tiež 20-percentná hranica napoužívanie jazyka národnostných menšín, ktorú prekračuje iba jedna obec na Slovensku – Krahule. Keby bola na úrovni desiatich percent, bolo by dvojjazyčnýchobcí aspoň päť.
Po roku 1989 prišiel do Chmeľnice televízny štáb z Kolína nad Rýnom. Nakrúcali film o Nemcoch v strednej Európe. Našli ich bez škôl, bez učebníc, bez spevníkov a bez spolkovej činnosti. Po odvysielaní dokumentu sa ozval jeden pán zo Sárska, že chce dedine pomôcť, lebo videl okná a fasádu školy v dezolátnom stave. Najprv ju nevedel na mape nájsť: hľadal Hopgarten, o Chmeľnici netušil. Nemal pritom k Slovensku nijakú väzbu. Vravel, že o tri týždne príde. Neverili mu. Odrazu sa však objavilo nákladné auto plné farieb a učebných pomôcok. Dotyčný pán potom našiel v Sársku ďalšieho sponzora, ten potom opravil celú školu a postavil kaplnku. Obaja jazdia dodnes na Spiš. Hreje ich pocit, že tu našli zabudnutú komunitu, ktorá hovorí ich jazykom. Obrodeniu pomáha aj škola so šiestimi hodinami nemčiny od prvého ročníka, žiaci pravidelne vyhrávajú jazykové olympiády. A keď doštudujú, „lovia“ ich náborové agentúry z Rakúska alebo Nemecka. Uplatnia sa ako tlmočníci nemeckých firiem alebo ako ošetrovateľky. Sebe sipomôžu, komunite to však ubližuje – vyľudňuje sa.

.mantáci
V nedeľu dopoludnia znie v plnom kostole v Medzeve pekná spisovná nemčina. Na nemecké sväté omše sú tu právom hrdí, podarilo sa im udržať ich aj v časoch socializmu. V neďalekom Dome stretávania sa, hneď vedľa rodného domu Rudolfa Schustera, však už počuť trochuiný jazyk. Miestni, ktorí sa tu pravidelne stretávajú pri kávičke a biliarde, hovoria medzi sebou povestnou mantáčtinou. K najvýrečnejším patrí Michal Schuster, bratranec bývalého prezidenta. Gény sanezaprú. Z rozhovoru len občas pochytíme nejaké to slovíčko. Napríklad „spiel“, keď si podávajú tágoa pri nevydarenom údere niečo, čo až príliš pripomína nemecké „scheisse.“
Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2001 sa v Medzeve k nemeckej národnosti prihlásilo okolo štrnást percent obyvateľov, desať rokov predtým to bolo ešte o tri percenta viac. Po mantácky tu pritom stále rozprávajú ešte dve tretiny ľudí. Učiteľka Vilma Bröstlová hovorí, že keď po revolúcii začínali, bol o vyučovanie v nemčine veľký záujem, dokonca museli robiť výber. Dnes je všetko inak. „Ak dnes chceme mať dve nemecké triedy, tak do každej z nich musíme zaradiť štyroch, piatich rómskych žiakov, inak by bolo detí málo,“ vysvetľuje Bröstlová.
Trendy sú zrejmé: staršia generácia vymiera a asimiláciapostupuje. Pribúda zmiešaných manželstiev a deti z mantáckych rodín sa už medzi sebou čoraz viac rozprávajú po slovensky. Michal Schuster, ktorý sa vnúčatami rozpráva po mantácky, spomína svoje veselé zážitky zo školy, keď im napríklad učiteľka povedala, že si majú doniesť škrob a oni si priniesli kukuricu: pochopili to ako kukuričný šrot. V pestrom národnostnom „pletenci“, akým Medzev a jeho okolie vždy bol, nie je o vtipné jazykové historky núdza. V jednej z nich má korene aj samo pomenovanie miestnych obyvateľov. Ľudia, ktorí pracovali v hlučných hámroch, už v staršom veku horšie počuli, a tak sa pri predaji na trhoch neustále pýtali: Bós mónta? Čo povedal? A tak vzniklo slovo Manták.
Dvoje voľby tu počas 1. ČSR vyhrala komunistická strana. Mantáci síce vždy hovorili nemeckým dialektom, pociťovalivšak sympatie k Maďarsku a naopak, averziu k nemeckým politickým reprezentantom na Slovensku. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 išla hranica medziSlovenskom a Maďarskom tesne pod Medzevom a odrezala miestnych hamorníkov od odberateľov ich výrobkov. S ostatnýmSlovenskom vtedy Medzevčanov spájalalen jedna, aj to v zime nepriechodnácesta, cez Štósky vrch. Z hospodárskych dôvodov tak Medzevčania chceli patriť radšej k Maďarsku. Vodca Deutsche Partei na Slovensku Franz Karmasin bol ostro proti. Keď potom navštívil Medzev, spáchali tu naneho atentát - neúspešný.

.zlatý vek sa skončil

Ako nadšenec záchranár sa musí cítiť aj Viliam Neuschl, ktorý síce žije v Kremnici, ale vedie miestnu organizáciu Karpatskonemeckého spolku v neďalekom rodnom Kunešove (Kuneschhau). Z pôvodných takmer dvetisíc ľudí pred vojnou sa tu počet obyvateľov scvrkol na dnešných 250. Kým Nemcov žilo v Kunešove v roku 1940 ešte 98 percent, dnes je to lennecelých 20 percent. Aj tu nemeckú komunitu s príchodom frontu  postihla evakuácia. „Keď sa ľudia vracali, tak nemali kde bývať, mnohí skončili aj v tábore v Novákoch, kde niektorí aj zomreli. Ženy tam vtedy znásilňovali partizánski velitelia, dlho sa o tomnemohlo hovoriť,“ tvrdíNeuschl. K tomu všetkému ešte v apríli 1945 dve tretiny obce vypálila nemecká armáda. Bola to pomsta za činnosť nemeckých ľavicových antifašistov, ktorí v obci pôsobili a počas SNP sa aktívne zapojili do povstania.
V Neuschlovej organizácii je štyridsat ľudí, z čoho je aktívna iba tretina. Miestnym Nemcomdnes už ide hlavne o to, aby pre budúce generácie zachovali spomienky na svoju kedysi slávnu minulosť. „Zlatý vek Nemcov na Slovensku sa už skončil. Chceme, aby sa zachovali aspoň spomienky. Myslím, že my sme posledná generácia ľudí, ktorá to drží. Ešte sa stretneme, zaspievame si, tí starší sa tešia, že sme to trošku prebudili, ale my vieme, že je to otázkaštyroch, piatich rokov. Ale čo bude potom?“ pýta sa Neuschl.
Spomína aj Regina Lukáčová, ktorá vedie Karpatskonemecký spolok a spevácku skupinu v Krahuliach (Blaufuss), ďalšej, kedysi čisto nemeckej obci v Hauerlande. Dnes sa tuk tejto národnosti hlási okolo 27percent obyvateľov. Dvojjazyčné tabule na jednom konci sú, na druhom tú nemeckú niekto ukradol. Miestnych Nemcov okrem pohrôm, ako evakuácia či vysídlenie, poškodil aj zákaz výstavby za socializmu. Komunistickí plánovači sa rozhodli, že tú chcú mať čisto turistickú oblasť, následkom čoho sa veľa mladších ľudí vysťahovalo. Krahule skutočne pôsobia akosi prázdno. Keď sa pani Lukáčovej pýtame, kde sa podeli krásne drevené domy, ktoré nám ukazuje na fotografiách, len smutne odpovie. „Zmizli. Veľa Nemcov s príchodom frontuevakuovali a hoci sa niektorí vrátili, v dedine vypukol spor o prídelovélístky na potraviny a textil. Starostova žena, tiež Nemka, zariadila, aby niektorí lístky nedostali. Nemali z čoho žiť, a tak sa vrátili naspäť do Nemecka. Potom prišli ľudia z dolniakov, domy lacno kúpili a rozobrali na drevo.“

.epilóg: Nemci a sympatizanti

V bývalej košickej synagóge (dnes Dom umenia) je v nedeľu rušno. Sezóna plesov sa síce po Popolcovej strede skončila, miestna „bunka“ Karpatskonemeckého spolku to však akosi nestihla – v miestnosti na poschodímajú dnes fašiangové popoludnie. Dole sa pripravujú muzikanti. Bude znieť retro, stále populárny Drupi a iní. Pravidelný čaj o piatej (tanečná zábava pre širokú verejnosť) tu býva naozaj o piatej. Pünktlich.
V zákulisí sa pripravujú kabaretné scénky. Čarodejníčka (Hexe) s metlou, ktorú „Jula zabudla doniesť z Vereinu“ (zo spolku). Ale aj sólistkaRosamunde, prezlečená za fúzatého chlapa, ktorá v duete s vrkočatou blondínou zaspieva (a zatancuje) pôvodnú slávnu Ježkovu pesničku Škoda lásky v nemenej dojímavej nemeckej verzii. Asi štyridsat prítomných členov Karpatskonemeckého spolku sa baví dobre. Čoje zvláštne, hovoria spolu väčšinou po slovensky. „My sme tu Nemci a sympatizanti,“ vysvetľuje jedna pani. Hm.
Ešte väčšie prekvapenie zažijeme, keď sa dozvieme, že niektoré členky nemeckého speváckeho súboru spievajú iba foneticky – nevedia príliš po nemecky. Ide im to však dobre. Pred nácvikom mávajú hodinu nemčiny. „Pred štyrmi rokmi sme spievali v rakúskom parlamente pred prezidentom Klestilom. Obrovský zážitok,“ hovorí Mária Alexyová. Keď sa dám opýtame, aké typické nemecké jedlo by navarili, ocitnú sa v miernych rozpakoch. Eintopf? Šišky? Varené zemiaky, dusené mäso a červenú kapustu, ktoré s chuťou jedávali na zájazdoch v NDR? Alebo nebodaj holúbky? Žijúcou legendouspolku je pán Wilhelm Gedeon, jeden z jeho prvých predsedov. Starší pán v kamizolke si fotí dianie. Aj on sa tu dobre zabáva. Spomína na éru masívnej pomoci z Nemecka po roku 1989. Posielali na Slovensko vybavenie nemocníc, škôl, podporovali bezúročnými pôžičkami stovky podnikateľov, ktorí boli členmi spolku. Dnes sme v EÚ, máme euro, všade vládnekríza - a Nemcov na Slovensku nezadržateľne ubúda. No i tak, boli to pekné časy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite