Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nezabúdajme na deti

.eva Čobejová .jaroslav Daniška .časopis .téma

Ešte stále žijeme v eufórii zo zimnej olympiády. Máme medaily, máme športové vzory, príklady veľkého talentu, húževnatosti a sebadisciplíny.

Lenže keď olympijský oheň zhasne, vypijú sa všetky poháre so šampanským a odznejú všetky oslavné reči, bude čas na otázku, ako si Slovensko vychováva olympijské nádeje. Spoliehať sa len na dodávku ruských športovcov by nebolo šťastné. Aj hviezdna generácia hokejistov je pomaly na odchode. 
Ľudia, ktorí sa pohybujú v športovom svete, hovoria, že s budúcnosťou nášho športu je to veľmi zlé. Na olympiáde sa predviedla generácia, ktorá sa k športu dostala ešte v 80. rokoch alebo začiatkom 90. rokov, teda ešte pred totálnym rozpadom systému výchovy športových talentov. Máme veľmi úzku základňu štátnej športovej reprezentácie a tá nebezpečne starne. Na  Letnej olympiáde 2008  bolo z 58 olympionikov iba 5 mladších ako 25 rokov, zato 22 bolo starších ako 30 rokov. „Takže o pár rokov by sa mohlo stať,“ tvrdí rešpektovaný športový historik Ján Grexa, známy aj svojím humorom, „že slovenská výprava na OH/ZOH bude pozostávať ,po jednom kuse´ z vedúceho výpravy, vlajkonosiča (možno naturalizovaného športovca) a z fyzioterapeuta, ktorý bude vedúcemu masírovať kríže, ubolené z posedúvania na nevyhnutných poradách, a nie nevyhnutných recepciách.“
.prečo menej
Do roku 1989 fungoval ucelený systém štátnej starostlivosti o športovo talentovanú mládež, pretože šport bol jedným z kľúčových propagandistických prostriedkov, ktorý socialistický tábor používal v boji proti zahnívajúcemu kapitalizmu. Na športe sa nešetrilo a nebolo výnimkou, keď športovo nadané dieťa malo väčší príjem (vo forme rôznych príspevkov) ako bola mzda jeho rodičov. Navyše, na rozdiel od nich cestovalo viackrát ročne trénovať či súťažiť na Západ. 
Ale v socializme naozaj fungoval systém vyhľadávania talentov. Dieťa pred ukončením 1. triedy základnej školy absolvovalo pohybové testy a ak bolo talentované, rozvíjalo sa prvé štyri roky v rámci svojej školy a po štvrtej triede išlo do špecializovaného strediska, neskôr do športovej školy. Prvá základná a stredná škola vznikla v roku 1979 v Banskej Bystrici. V 80. rokoch potom vznikali ďalšie športové školy v Trenčíne, Košiciach a v Bratislave. Tento projekt bol štedro dotovaný štátom, deti mali zadarmo sústredenia, športový materiál, príspevky na stravu i ubytovanie. Aj preto bol o toto štúdium záujem a školy si mohli deti vyberať. Dnes je všetko inak.
Podľa údajov ministerstva školstva bolo v roku 2008 na Slovensku až 684 športových tried v základných či stredných školách alebo na športových gymnáziách. Športových gymnázií je na Slovensku dvanásť, stredných škôl so športovými triedami 32 a základných škôl, kde sa venujú športovcom, je dokonca až 133. Zriaďovanie športových tried mali na starosť samosprávy, a tie sa prispôsobili jednak dopytu rodičov, jednak záujmu škôl, ktoré dostávajú na športové triedy viac peňazí. Nie vždy sa však prihliadalo na záujmy športových zväzov či športovej reprezentácie. Do niektorých športových škôl dokonca stačilo v pohovore vyjadriť záujem o šport a prijatiu nebránil ani zdravotný hendikep.
Napriek tomu je v športových triedach čoraz menej detí. Kým ešte v roku 2000 bolo v športových triedach 20 154 detí, o osem rokov neskôr to bolo už len 10 074 detí. Dôvodov je viac. Ambiciózni rodičia dajú dieťa radšej do nešportovej kvalitnej školy, kde dieťaťu umožnia individuálne štúdium. Proti odchodom talentov zo športových klubov do športových gymnázií je aj viacero trénerov. Aj tréner Žilavý má kritický názor na športové gymnáziá. Podľa neho sú deti z týchto škôl pretrénované a po osemnástom roku často končia so športom, neraz aj so zdravotnými problémami. Ale štúdium na športovej škole prináša aj sociálny problém v prípade, že rodič nie je schopný financovať rôzne náklady spojené so sústredeniami žiakov, s účasťou na súťažiach a v prevažnej väčšine musí rodič hradiť nákup športového materiálu a vybavenia. 
Do výchovy športovca tak vstupuje aj sociálna situácia rodiny a jej ochota podieľať sa na financovaní športovej kariéry dieťaťa. 
Matka dievčaťa, ktoré sa na športovom gymnáziu venuje atletike, čo je lacný šport, vyrátala ročné náklady na športové potreby svojej dcéry na vyše 900 eur. Sú aj oveľa drahšie športy, ako lyžovanie či tenis, ale dokonca ani plávanie dnes nie je v Bratislave lacný šport, lebo je tu nedostatok tréningových bazénov. Malá ponuka zvyšuje na trhu ich cenu a rodičia plavcov musia oddielu prispievať na prenájom plavárne. Ak na to rodič nemá, dieťa z klubu musí odísť. Tréner Otakar Žilavý, ktorý kedysi vychoval majstra Európy Miloslava Roľka, má preto s dnešným systémom vážny problém. Pripomína, že vďaka pomerne vysokým poplatkom rodičia cítia oveľa väčšie právo zasahovať do tréningového procesu, čo znižuje autoritu trénera a dieťaťu v konečnom dôsledku škodí. 
Začiatkom milénia sa začalo vážnejšie hovoriť o tom, že v systéme je chaos a že nebolo šťastné zrušiť Tréningové strediská mládeže v prvej polovici 90. rokov. Pomaly sa teda vládna politika týkajúca sa výchovy športovej mládeže vracia k modelu, v ktorom by štát mal financovať najmä „centralizovanú prípravu“. Vlani v septembri sa spustil projekt Centier olympijskej prípravy (COP), v ktorých budú sústredené najväčšie športové talenty vo veku od 14 do 20 rokov. Desať centier umiestnených v športových školách s príslušným certifikátom by malo poskytovať športovcom celoročnú komplexnú starostlivosť. Už vlani štát vyčlenil pre tieto centrá 2,5 milióna eur. Či bude tento model fungovať, sa má zhodnotiť v roku 2017.
.rodina
Darina Moravcová, ktorá vychovala našu skvelú plavkyňu Martinu Moravcovú a ktorá sa venuje aj trénovaniu detí, si nemyslí, že základným problémom slovenského športu je nedostatok peňazí a zlý systém. V prvom rade vidí za úspechom športovca ochotu rodičov poskytnúť talentovaným deťom svoj čas a zázemie. „V porovnaní s minulosťou cítiť rozdiel v tom, že rodičia majú na svoje deti menej času ako kedysi. Veľa rodičov svoje deti nepodporuje v športe s tým zámerom, aby z neho bol vrcholový športovec, ale berú športovanie ako krúžok alebo hoby. Lenže v súčasnosti je vrcholový šport časovo náročný a keď chce niekto dosiahnuť na vrchol, tak je to tvrdá práca a kariéra športovca sa musí, bohužiaľ, začať v detskom veku.“
Ak sa na Slovensku niektorým športovcom darilo aj v 90. rokoch,  keď skolaboval štátny systém podpory športových talentov, tak to boli deti zo športových rodín, pretože títo rodičia dokázali aj bez veľkej podpory štátu svoje deti podporiť a vytvoriť im potrebné zázemie. „Táto zásada platí všade, aj v Amerike,“ pripomína Darina Moravcová. „Nikto z našich športovcov, či sme to my, Hochšíci, Zuzulovci, Martikánovci a ďalší, nevyšiel z bohatých rodín, všetko sme obyčajné priemerné rodiny, ktoré sa svojim deťom obetovali a dali im športové zázemie. Ale garanciu, že z našich detí budú úspešní športovci, nám nikto neposkytol. To, že teraz sú naše deti hviezdy a dokážu si športom zarobiť, je už iný príbeh.“
.hokej a Bystrica
Aj hokejovú prípravku v Banskej Bystrici dnes navštevuje omnoho menej detí ako, dajme tomu, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Nedá sa to však vysvetliť iba eliminovaním masívnej štátnej podpory. „Chodí k nám menej detí, pretože detí je všeobecne menej,“ hovorí Michal Longauer, manažér mládeže banskobystrického klubu HC 05. „Áno, hrajú v tom rolu aj peniaze, pretože kedysi bolo prakticky všetko zadarmo. Dnes musia deťom čiastočne hradiť športovanie rodičia, no usilujeme sa príliš neťahať peniaze z vreciek rodičov, takže napríklad prvé tri roky je u nás hokejová prípravka pre každé dieťa, ktoré má záujem ju navštevovať, zadarmo.“ Deti prichádzajú do prípravky aj vďaka projektu, počas ktorého sa všetci prváci a druháci z banskobystrických základných škôl každý rok týždeň chodia korčuľovať na zimný štadión, kde sa im venujú tréneri. Je to v rámci vyučovania, a po tomto ľadovom týždni sa rady malých športovcov vždy rozrastú.
Napriek tomu ich nie je tak veľa, aby prípravka mohla robiť talentový výber z hlásiacich sa detí. „Je to trochu problém,“ priznáva Michal Longauer. „Každé dieťa, ktoré príde, môže hrať, no keď som začínal ja, hlásilo sa nás toľko, že pred nástupom do prípravky vyberali chlapcov podľa talentu. Teraz pracujeme so všetkými, čo prídu.“ V tejto situácii sa potom deti, ktoré trénujú, niekedy ani nesnažia tak, ako by bolo pre ich športový vývoj dobré. Chýba aj vzájomná konkurencia v rámci žiackych tímov. „Chlapci si povedia, že sa občas môžu uliať z tréningu, a aj tak budú hrať zápas – lebo za nich tréner nemá náhradu. Ale to je u nás všeobecný problém. Akoby Slováci neraz uvažovali, ako sa dá zľahčiť povinnosť. Potom nás môžu v hokeji predstihnúť napríklad Nemci či Švajčiari, ktorí boli kedysi dole, no svojou cieľavedomosťou a odhodlaním drieť sa dostali vysoko.“
Je pravda, že Slovensko bude vychovávať čoraz menej hokejových talentov? „Vôbec nehovorím, že talenty u nás nemáme,“ vraví Michal Longauer. „Ale vidieť, že takých mimoriadne nadaných hráčov, ako je napríklad Handzuš a iní, je čoraz menej.“
Určitým faktorom je aj sociálne prostredie – talenty neraz pochádzajú z chudobnejších rodín, ktoré si deťom nemôžu dovoliť zaplatiť športovanie. Michal Longauer však odmieta tvrdenie, že hokej je len pre bohatých. Rodičia hokejových prípravkárov sú z rôznych príjmových skupín, rozhodne však obetujú veľa času a energie. 
Prečo to robia? Niektorí iste aj pre víziu hokejovej slávy, inú chcú deťom poskytnúť  zdravé, pohybom a hrou naplnené detstvo. 
.futbal a mládež
Najpopulárnejším športom na Slovensku je futbal. Jeho spoločenský kredit ešte zvyšuje postup Weissovho tímu na majstrovstvá sveta. Ako je na tom mládež na Slovensku?
Zdá sa, že prebiehajú dva protichodné trendy. Tým prvým je stále klesajúci počet ihrísk, na mieste ktorých sa najmä vo veľkých mestách stavajú nové budovy. A tiež pokles záujmu detí o šport. Druhým trendom je postupná profesionalizácia Slovenského futbalového zväzu (SFZ). Žiadne zázraky sa síce nedejú, konečne sa však začíname učiť z vyspelého sveta. 
Viktor Miko je mladý futbalový tréner a pôsobí na Základnej škole Tajovského v Senci. Trénovaniu mladších a starších žiakov sa venuje päť rokov a okrem športových tried na ZŠ trénuje najmä miestny útvar talentovanej mládeže pri futbalovom klube v Senci. O futbale a trénovaní hovorí s vášňou, na rozdiel od staršej školy už používa pritom aj štatistiky. „Problémom je, že deti vo voľnom čase až 30 hodín trávia sedením,“ a ukazuje pritom powerpointovú prezentáciu z nedávnej konferencie SFZ venovanej mládežníckemu futbalu. Prvým problémom teda pre neho nie je zázemie, ani financie, ale samotné deti. 
„Futbal je na tom ešte celkom dobre, ale volejbal či hádzanú hrá v Senci iba 5-6 dievčat, aj to z viacerých ročníkov. Ako potom môžu vôbec trénovať?“ Miko preto problém vidí v demografii, malom počte detí, znižovaní záujmu o šport a napokon v úrovni športových schopností. „Keď to porovnáme s minulosťou, deťom chýba obratnosť, šikovnosť, na základných školách sa zanedbáva telesná výchova, a najmä gymnastika, základ všetkých športov. Ťažko sa potom učí technike, práci s loptou,“ dodáva. Súhlasí s ním aj Jozef Čahoj, predseda Futbalového klubu mládeže v bratislavskej Karlovej Vsi, kde hrá futbal asi 300 detí. „Z vlastnej skúsenosti viem, že deti majú na základnej škole málo hodín telesnej výchovy, obzvlášť na prvom stupni, kde ich neučia ani telocvikári, často staršie učiteľky, ktoré sa prirodzene obávajú s deťmi cvičiť náročnejšie cviky.“ Bežné vraj je, že z triedy 16 -18 detí donesú ôsmi ospravedlnenie a podobne. Miko dodáva, že šport nie je založený len na súťaživosti. Súčasné deti podľa neho nevynikajú samostatnosťou, rodičia ich vozia priamo do školy, deti si pred športom vyberajú pohodlnejšie krúžky a dôsledkom je, že im chýba väčšia vôľa presadiť sa. Súvisí s tým aj ďalší problém, a síce, že talentované deti treba viesť, aby svoje nadanie využili viac v prospech kolektívu: „Pri mládeži nám nesmie ísť o to, aby sme v sobotu vyhrali, ale aby sme sa zlepšili,“ dodáva tréner zo Senca. 
.učíme sa od Realu
Obidvaja muži sa zhodujú aj vo význame zázemia, ktorý mládežnícky futbal potrebuje. Zatiaľ čo Karlova Ves, kde mládežnícky futbal riadi občianske združenie, pociťuje nedostatok, v Senci sa podarilo vytvoriť útvar talentovanej mládeže, čo podmienky výrazne zlepšilo. V praxi to znamená, že škola, ktorá má športové triedy, získava vyššie dotácie na žiaka, pohybovo nadané deti majú vyššiu dotáciu telesnej výchovy a SFZ dokázal uplynulý rok zabezpečiť seneckému klubu všetky pomôcky, o ktoré si požiadali, od kužeľov po trampolíny. Miko, ktorý sa trénovaniu venuje profesionálne, sa navyše o svojich hráčov zaujíma aj inak. Komunikuje s rodičmi, so všetkými školami, ktoré jeho hráči navštevujú, sleduje ich prospech. „Našou zásadou je, že škola je vždy na prvom mieste, futbal je až druhoradý,“ vysvetľuje. Viacerí mládežnícki tréneri už absolvovali stáže vo veľkých kluboch, ako sú španielsky Real Madrid či anglická Aston Villa a skúsenosti, ktoré získali, posúvajú ďalej. „U nás nahrávame každý domáci zápas na DVD a keď vonku prší alebo nemôžeme hrať, pustíme si zápas a preberáme chyby, ktorých sa moji hráči dopustili,“ hovorí Miko. Príkladom pre náš futbal sú podľa neho športové akadémie, ktoré fungujú na Západe, ale už aj v susednom Maďarsku. Kluby nemusia zobrať všetky deti, ale robia výber a nadané deti trávia dostatok času v škole aj na tréningu. Niečo podobné funguje na Slovensku zatiaľ v Žiline, ale o akadémii snívajú aj v Senci a ďalších prvoligových kluboch. 
.klub na prvom mieste
Úplne iné problémy trápia rodičov a nadšencov mládežníckeho športu v Karlovej Vsi, kde hrával donedávna aj syn Roberta Fica. „Naším problémom číslo jeden je nezáujem tých, čo majú peniaze a moc, teda najmä politikov, starostkou mestskej časti počínajúc,“ hovorí Čahoj. Ako príklad uvádza katastrofálny stav šatní a spŕch. Je to veľká investícia, Čahoj však dokázal získať dotáciu 3 milióny korún, prísľub na dotáciu mestskej časti, ako architekt zadarmo vypracoval projekt, klub však už vyše polroka čaká na stavebné povolenie. „Nerozumiem tomu, veď to mestská časť robí vlastne pre seba,“ kýve s nepochopením hlavou Čahoj. V Karlovke by toho potrebovali viac, Čahoj však upozorňuje, že iné kluby sú na tom aj horšie.  Najhoršie, prirodzene, tie, ktoré zanikli. A spolu s nimi aj desiatky malých či veľkých ihrísk. O tom, že to miestni nadšenci robia dobre, však svedčí viacero vecí. V čase našej návštevy hrali žiaci prípravný zápas so žiakmi Slovana, ktorý si na rozdiel od Karlovky medzi záujemcami vyberá. Zápas bol vyrovnaný a hoci nakoniec mladí Slovanisti vyhrali, v Karlovke majú so Slovanom pozitívnu štatistiku. Jedným z dôvodov je, že Čahoj buduje z Karlovky klub. Trénuje tu napríklad bývalý úspešný tréner Trnavy aj Slovana, starší pán Hucko či dvaja študenti z neďalekej telovýchovnej fakulty. Pre klub sú dôležití aj sponzori. „Snažím sa im však vysvetliť, aby nedarovali dresy či tepláky pre mužstvo, kde hrá ich syn, ale pre klub. Mne tu hrajú štyri deti a tiež by som mohol zvýhodňovať iba mužstvá, kde hrajú, ale to by nebolo dobré,“ dodáva. Tým sa napokon nielen medzi rodičmi, ale aj medzi deťmi pestuje vzťah ku klubu.
.bez nadávok
Zaujímavé sú aj ďalšie novinky. Tréner Viktor Miko si pochvaľuje systém, v ktorom ich SFZ tlačí, aby sa pravidelne striedali všetci hráči: „Všetci musia odohrať rovnakú časť, preto musím nechať hrať celú lavičku.“ Taký prístup jednak vytláča rodinkárstvo a tiež medzi chlapcami podporuje súťaživosť a najmä budovanie tímu. S tým, že prvoradá je na mládežníckom športe výchova, súhlasí aj Čahoj. Rolu SFZ či budovanie elitných centier síce vidí kriticky: „Futbal sa musí hrať aj v Malackách nielen v útvaroch talentovanej mládeže“, najmä keď je skoro deti deliť na talentované a netalentované. Dôležitý je aj prvok výchovy a disciplíny. „V klube máme prísne pravidlá, že ak dieťa zahreší, je potrestané za nešportové správanie a ide okamžite dole. Rovnako si musia deti platiť pokuty za žlté a červené karty,“ dodáva. 
Zdá sa teda, že cesta k lepšiemu futbalu na Slovensku je jasná. K lepším podmienkam nepatrí len materiálny štandard 21. storočia, ale aj širšie zázemie, ktoré spočíva v slušnom správaní, aby našim hľadiskám nedominovali najväčší hulváti, ale normálni fanúšikovia a rodiny s deťmi. Ak sa to podarí mládežníckemu športu, budeme na najlepšej ceste, aby sa to raz podarilo aj v lige. Netreba azda dodávať, že práve zmenu kultúry a pozornosti, ktorá sa futbalu má venovať, spájajú všetci oslovení s úspechom Weissovho mužstva na majstrovstvách sveta. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite