Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smrť, kde je tvoj osteň...

.časopis .hudba

...hrob, kde je tvoje víťazstvo? Rečnícka otázka, ktorú si položil apoštol Pavel vo svojej biblickej epištole Korinťanom navodzuje odpoveď, že smrtka s kosou nemá a nebude mať posledné slovo. Väčšina kresťanov v to dúfa, Johnny Cash bol o tom v posledných mesiacoch svojho života presvedčený.

Neboli to dobré časy. Počas práce na albume The Man Comes Around, štvrtom zo série American Recordings sa mu rapídne zhoršil zdravotný stav. Hoci mal len krátko po sedemdesiatke, zosilneli príznaky Parkinsonovej nemoci, prekonal ťažký zápal pľúc a rapídne strácal hlas. „Padol som na kolená, Nick, a povedal som Bohu, pričom ja som Boha v celom živote o nič nežiadal, no teraz som mu povedal: ‚Vráť mi môj hlas! Veď predsa na to si ma stvoril, tak mi ho vráť',” hovoril niekedy koncom roku 2002 Johny Cash Nickovi Caveovi. „Ráno som sa zobudil a spieval som ako vták a June na to vraví: ‚Haleluja!'”
Album síce s pomocou Johna Fruscianteho a Flea zo skupiny Red Hot Chili Peppers, Toma Pettyho a ďalších muzikantov úspešne dokončili, no Cashove problémy nekončili. V júni 2003 zomrela po štandardnej operácii jeho milovaná manželka June. Otrasený a zoslabnutý starý muž sa však nevzdal. Pár týždňov po pohrebe zavolal svojmu producentovi a priateľovi Rickovi Rubinovi rozhodnutý nahrať posledné piesne svojho života. Za tri mesiace ich nahral asi šesťdesiat a 12. septembra 2003 zomrel. V roku 2006 z nich vznikol album American V: A Hundred Highways a  26. februára 2010, v deň nedožitých Cashových 78. narodenín, album America VI: Ain't No Grave.
Prv, než si tento album pustíme, zastavme sa na chvíľu pri Rickovi Rubinovi, pretože bez neho by posledné – a pravdepodobne najkrajšie – Cashove albumy nevznikli. Tento zavalitý, bohatou hrivou a hustou dlhou bradou obdarený štyridsiatnik, pochádza z newyorskej židovskej rodiny a hoci sám nevynikol ako muzikant, stal sa jedným z najvýznamnejších hudobných producentov posledných rokov. Začínal na miestnej punkovej scéne, neskôr patril medzi prvých belochov v newyorskej hiphopovej komunite. Založil vydavateľstvo Def Jam, jeho prvým významnejším počinom bolo produkovanie albumu rappera LL Cool J, neskôr nahrával a produkoval albumy hiphoperov (Run-DMC, Beastie Boys), metalistov (Slayer, Danzig, Metallica), rockerov (U2, Red Hot Chili Peppers, Rage Against The Machine, Nine Inch Nails) aj pesničkárov (Neil Diamond, Sheryl Crow, Lucinda Williams). Jeho práca s Johnnym Cashom nespočívala len v produkovaní, vo výbere piesní, aranžovaní a v angažovaní štúdiových muzikantov (hoci to všetko zvládol výborne). Mladý a robustný Rick sa s vetchým starcom Johnnym stali dôvernými priateľmi. V posledných dňoch Cashovho života si denne telefonovali, stretávali sa a rozprávali o živote, smrti, Bohu, o svojich vzťahoch, snoch a obavách.
Na platniach to, samozrejme, počuť. Rubin pristupuje ku Cashovi s veľkou úctou, Cash mu to vracia hlbokou dôverou. Album Ain't No Grave obsahuje desať pesničiek. V Johnyho hlase počuť slabosť a smútok muža, ktorého už opustili najmilovanejší a tuší, že aj sám je už na odchode. Počuť v ňom však aj nádej a radosť hlboko veriaceho človeka, ktorý sa teší na stretnutie so svojím Spasiteľom a Pánom. A počuť v ňom aj komplikovanosť všetkého, čo necháva za sebou. Platňa má názov totožný s otváracím spirituálom: „Nie je hrob, ktorý by v sebe udržal moje telo,” spieva Johnny. Pozerá sa dolu temnou riekou, no vidí tam anjelov, pozerá sa hore a vidí Ježiša, ktorý mu zostupuje v ústrety. Piesne Redemption Day od Sheryl Crow a For The Good Times od Krisa Kristoferssona znejú – ako to už pri Cashových cover verziách býva – ešte presvedčivejšie než originály. Tak to bolo s piesňou Hurt od Nine Inch Nails, taká je bluesová verzia Personal Jesus od Depeche Mode, alebo Rusty Cage od Soundgarten. Johny Cage tieto výborné piesne „zvnútorní” a následne – svojou pokornou presvedčivosťou – prehĺbi a zosilní. Spieva melodickú pieseň Can't Help But Wonder Where I'm Boud od Toma Paxtona alebo Last Night I Had The Strangest Dream od Eda McCurdyho a človek v nich počuje tiché vyznania múdreho starého muža. Album sa končí havajskou pesničkou Aloha Oe s krásnou melódiou. Za normálnych okolností by táto „pieseň na rozlúčku” možno znela príliš sladko, v Johnyho podaní je autentická a dojímavá. Rick Rubin dal týmto piesňam presne to, čo treba. Speváka sprevádzajú gitaristi Mike Campbell, Matt Sweeney, Jonny Polosky a Smokey Hormel, na klávesoch hrá Benmont Tench. Nikto z nich neexhibuje, nepreluduje, všetci sú služobníci majstra a jeho pesničiek.
Na platni Ain't No Grave je jediná Cashova vlastná pieseň: 1 Corinthians 15:55, z ktorej sme si vypožičali názov tohto článku. Pár týždňov pred smrťou je Johnny Cash presvedčený, že osteň smrti je otupený a hrob je porazený. Z jeho piesní je jasné, že smrť nevnímal ako koniec, ale ako oslobodenie od ťaživých bremien (na slabých pleciach ich viac než dosť) a vykročenie do sveta večného pokoja a radosti. Potácajúci sa muž v čiernom so slabnúcim hlasom nám zanechal hlboký odkaz plný nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite