Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Silan

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Janko Silan sa narodil ako Ján Ďurka v obci Sila. Celý život slabý a slepnúci, ako ho zachytili fotografie, s čoraz hrubšími sklami okuliarov, aspoň menom chcel získať silu, a tak sa premenoval na Silana.

Možno to bolo aj preto, že keď mu ako 19-ročnému zomrela matka, cítil sa celkom vykorenený. A tak mu nové meno prinieslo silu začať novú existenciu.

.rebrík do neba
Podľa vlastných slov nemal „ani detstva, ani domu.“ Do kňazského seminára ho prijali po maturite až na niekoľký pokus, keď ho pritúlila Spišská Kapitula. Na severovýchode už ostal aj po primíciách: najprv v Ždiari, potom v Liptovskom Hrádku a nakoniec vo Važci, kde bol 35 rokov správcom farnosti a kde roku 1994 zomrel. Pocit vykorenenosti ho sprevádzal celým životom.  „Kto necíti, že sme vo vyhnanstve, teda vyobcovaní z Raja, nech ani nečíta ďalej moju poéziu,“ napísal. Aj keď ho pokladajú za najkatolíckejšieho z básnikov Katolíckej moderny, patril do nej skôr proklamatívne ako spontánne. S Paľom Olivom a Mikulášom Šprincom, s ktorými boli takmer na deň rovesníci (ich dátumy narodenia 14., 24. a 30. 11 1914) si hovorili „piráti krásy.“ Oliva zomrel mladučký, Šprinc o tri roky po jeho smrti emigroval a Janko Silan ostal sám. Spojenie kňaz, básnik a Janko – to vzbudzuje v človeku dojem bezbrannej obete. Ale Janko Silan, ako spomínajú pamätníci, býval ako seminarista poriadne spurný. Rebel, výbušník, burič, odbojník, sud prachu. Z čias jeho kňazstva také záznamy nemáme: možno nebolo o čom a možno nebolo, kto by svedčil.  
Prvá zbierka s príznačným názvom Kuvici mu vyšla ako 22-ročnému chlapcovi. O svojich básňach hovoril vždy ako o „dumkách a piesňach.“ Jeho verše boli krstené ľudovými pesničkami, čo mu spievala mamka, a pútnickými spevmi z procesií. Už v prvej básni volá: „Nemuč mi oči, jasnosť slnečná! / Belasá kúzlo zraku môjmu navráť...“ Básnický nástup Janka Silana bol impozantný. V krátkych intervaloch vychádza Rebrík do neba a potom triptych Slávme to spoločne, básnické i synovské vyrovnávanie sa so smrťou matky. Až osem rokov po smrti matky spracoval túto (ťa)živú tému. „Ako to, ako začať milovať / milovať tvoju smrť?“ pýta sa so stiahnutým hrdlom, ale potom sa rozospieva. Skladba začínajúca slovom na A a končiaca na Z predstavuje akýsi litanický spev, ktorým chcel syn, básnik a kňaz poraziť smrť.  

.piesne z Javoriny a Ždiaru
Aj v ďalších zbierkach Janko Silan dosvedčoval, že byť básnikom vysokej spirituality a obraznosti a katolíckym kňazom, celibátnikom, sa nielenže nevylučuje, ale životodarne oplodňuje. Bol básnikom metafyzického priestoru, neba, ku ktorému smeroval nádejou a istotou, že v ňom prebýva jeho matka, ale obýval aj ľudský priestor, aj keď s istým posunom. V Ždiari písal o Zobore, v Liptovskom Hrádku o Spišskej Kapitule. Spojenie kňaz a básnik bolo pre Janka Silana tou najprirodzenejšou syntézou. Ako básnik mohol spievať, vyjavovať svoju citovosť. Ako kňaz cítil svoje poslanie, ba viac – povolanie Bohom. Kňaz bol preňho šíriteľ zvesti o Kristovi: „Ja svietim, lebo ja som kňaz...“ „Bez kňaza a bez ženy / kto svet nás v súžení / ochráni?“ „Ja, Janko Silan, kňaz...“ deklamuje v Úbohej duši na zemi a znie to ako prísaha. Povolanie sa stáva menom, meno ručí za svojho nositeľa. Kňaz je aj krstiteľ, aj leje ohnivý dážď: „prorokov nieto, čo by tejto vláde / sa vzopreli, keď núti k oslave / otroctva hmoty, ktorá jedovate / si podmanila mysle mľandravé.“
 „Kresťania, ak ste ešte tu, sa chráňte!“ volá extaticky, ale on bol ešte aj kresťan-katolík. Byť katolíkom znamenalo preňho byť členom univerzálnej cirkvi, súčasťou prapôvodného, najautentickejšieho spoločenstva, ktoré založil sám Kristus. 
V tomto svojom katolicizme sa zhliadol v Jakubovi Demlovi, s ktorým boli „podobní i osudom, i tvorbou a smiechom.“ No zatiaľ čo Deml rozburoval spoločnosť, Silan v inej dobe a s inými možnosťami sa utiekal k tichej vzbure – vzbure vytrvania, trvania a pretrvania. Byť v ústraní, zasypaný pol roka snehom, nebola nijaká hálovská idyla, aj keď sa miesto Silanovho pôsobiska volalo Važec. „V tomto kraji / len hory, hory čierne / pijú a pijú samy...“ vzdychá v jednej básni a v druhej dokladá: „Ja viacej unesiem / než hociktorý ždiarsky kôň.“ 

.úbohá duša na zemi
bola poslednou publikovanou zbierkou Janka Silana v relatívne normálnej dobe a v tvare, ktorý veršom určil autor. Potom nastalo dvadsaťročné mlčanie. „Odmlčali ma“, striktne trval na presnosti výroku básnik pri neskoršej „rehabilitácii.“ Keď vyšli svojho času Piesne zo Ždiaru, Vojtech Mihálik napísal, že sú „nepochybne najlepšou zbierkou poézie, ktorá u nás po oslobodení vyšla.“ Po rokoch boli títo dvaja ľudia a básnici na opačných barikádach. Bol to dosť nešťastný návrat, ktorý sa udial roku 1968. Silan najprv ponúkol zbierku Ja som tma i svitanie a na záložkách niektorých titulov z edície Nová poézie je ešte tento názov. Potom vyšlo Oslnenie, rozpačitá knižočka, ktorá podľa slov dobového recenzenta vôbec neoslnila. Ale vlastne to bolo celkom v intenciách básnika. Básnikova cesta je v padaní a potkýnaní, básnikova kontinuita v prerušovanosti a prerývanosti. Od tejto doby sa začala Silanova poetografia a bibliografia zneprehľadňovať. Vrátili mu zbierku nadpísanú krásnym pomenovaním Oáza v noci, nevyšli viaceré iné opusy. Definitívne znenie prináša až osemzväzkové súborné dielo, ktoré vyšlo v rokoch 1995 – 1998 vo vydavateľstve Lúč pod gesciou Júliusa Paštéku. Proporčnosť je symptomatická: tri knihy sú zostavené z vecí vydaných za básnikovho života, päť kníh vytlačených nikdy nevidel. A predsa sa Janko Silan ani necítil, ani ho nemôžeme pokladať za „úbohú dušu.“ Mal svoje sebavedomie, mal vedomie seba, mal spoľahlivý lakmusový papierik hodnôt. Vedel, čo je podenkové a čo siaha nad horizont dňa. Preto mohol v zbierke, ktorá dostala názov V zakliatej krajine, a uchovala sa v tenkých zošitkoch, hrmieť: „Pôjdeme na Tepličku, / pôjdeme zajtra spovedať. / Zapriahnu štátnu bričku, / či smiať sa, či sa rozplakať?  // Všetko sa ľahko spraví, / keď kňaza drábi odvedú. / Rozkaz je z Bratislavy / aj túto priniesť obetu.“ A v inej básni obraňuje svoju integritu slovami: „Ja? A to dneska? / Ja? No a prečo ja? / veď na konci bič plieska. / Každému podľa svedomia. // Ďalej sám seba chráňte, / kým neprídete o rozum. / S kým nespieval som Veni Sancte, / nebudem spievať Te Deum.“

.dom opustenosti
Celý život písal básne, väčšinou vo vymeraných veršových koridoroch, a v polovici 60. rokov začal zrazu písať prózu, ktorú po desiatich rokoch písania (ale lepšie slovo by bolo komponovania) odovzdal do vydavateľstva. Aj keď sa o tomto „románe“ hovorilo, redaktorov vydavateľstva Slovenský spisovateľ musel prekvapiť balík papierov s nadpisom Dom opustenosti. Ako si pri tom nespomenúť na Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu. Ako si nespomenúť na Kafkove budovy úradov a súdov, ktoré pripomínali labyrinty. Próza básnika Silana bola fascinujúca! Bola to spleť viet, halucinačných vízií, chimér a fantazmagórií, a vedľa nich presne odpočutá replika, minuciózne naskicovaný detail. Postmoderná metóda bola ešte v nedohľadne, a tak musela táto slovná húština pripadať ako nezvládnutý pokus o román. Ale bola to iba komplikovaná kompozícia denníka, zápisky snov, mystifikácie, listy, reflexie, memoáre, zápisy, postrehy, poznámky, fragmenty, básne v próze, automatické písanie, pamflety, narážky, dvojzmysly, podtexty, symboly, anekdoty... Niekto, kto sa volá Ján Blahoslav Čierny (alter ego, alebo až tertius, tretie ja meno autora) rozpráva, ako opúšťa svoje bydlisko a ako zároveň vrastá do svojej samoty ako do cely. V tomto texte Silan zdanlivo uvoľnil všetky stavidlá a hrádze, uvoľnil formu, z pravidelného rytmu básní prešiel do rozliatej suroviny, ale v skutočnosti vystaval iba kompozíciu s vnútornejšími stavidlami a štruktúrou.

.kto je tam, kde má byť,
je svätý, napísal v jednej básničke Janko Silan. Bol kňaz, aby mohol lepšie spievať a bol básnik, aby mohol hlbšie oslavovať Boha. „Ako verím v Boha, tak verím i v človeka,“ povedal v jednom rozhovore. Bol nekonvenčný a autentický. Nie napriek svojmu kňazstvu, ale v súlade s ním. Nešokuje nás tým, že ako 66-ročný napísal básničku o Lennonovej smrti, aj keď sa môžeme čudovať, čo mal slovenský vidiecky farár spoločné s rockovou star. Šokuje nás výstrednosťou a pôvodnosťou svojho života – žil tam, kde mal byť. Obyčajne, poctivo, básnicky.  
 
Janko Silan
Sonet na rozlúčku s Johnom Lennonom
Sme spolu? Neviem to presne.
Počúvam. Počúvam
len tvoje, Lennon, milé piesne,
keď som sám, keď som sám –
a pokojná je noc. A nebo hviezdne.
Ty? Mŕtvy. Čo včuľ robiť mám?
Nebesá hviezdne spolu nesme
v ústrety všetkým možným tmám
i smrti. To len telo na zem klesne.
Duch spieva v kozme. Má tam chrám.
V návale podvečernej tiesne
vrahovi dáš i autogram.
Pre teba je to zisk. A preňho klam.
Vzkriesenie pre nás. Pozdrav zimný vesne.
Važec, 10.12. 1980 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.daniel Hevier .časopis
.diskusia
.neprehliadnite