Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbehy sú pamäťou sveta

.časopis .literatúra

V roku 2001 napísal Chaim Potok svoju poslednú knihu Polnoc starých mužov. Je o spomienkach, ktoré sa vzpierajú spomínaniu. Ale ako bez nich žiť? A ako bez nich zomierať?

Texty na prebaloch kníh sa spravidla pohybujú niekde medzi nezáživným informačným minimom (v lepšom prípade) a prerozprávaním knihy aj s jej prekvapivými pointami (za to by mali vydavatelia dostávať tučné pokuty). Výnimka o to viac prekvapí: „Potokova myseľ je plná hmly s presnou štruktúrou a jasnými tvarmi. A predsa zostáva hmlou.” Takto neobyčajne výstižne charakterizuje Polnoc starých mužov jej (šikovná, hoci veľmi mladá) prekladateľka Ester Danelová.
Presné štruktúry a jasné tvary zahalené hmlou. Taká je to kniha. Tri rozsiahlejšie poviedky, ktoré spája jedna postava a jedna téma. 
Postava sa volá Ilana Davita Chandal a znalcom Potokovho diela nie je neznáma. Áno, to je ona, tá, ktorá má na stene zavesenú harfu, čo sa rozozvučí vždy, keď sa otvoria dvere jej izby. V staršej knihe Chaima Potoka Davitina harfa (originál vyšiel v roku 1983, český preklad v roku 2004 vo vydavateľstve Argo) sa o nej dozvieme viac, v Polnoci starých mužov je jej príbeh len naznačený. Lebo tu je aj nie je hlavnou postavou. Nachádza sa v každej z troch poviedok. Najprv ako mladá učiteľka angličtiny, potom ako doktorandka na univerzite a nakoniec ako známa spisovateľka v zrelom veku. Je tam, ale je skôr inšpirátorkou než hrdinkou. Skôr tou, ktorá drží v ruke reflektor, než hviezdou, na ktorú dopadajú lúče svetla.
Témou sú spomienky. Nepríjemné spomienky, ktoré sa hrdinovia každej z poviedok neúspešne snažia vytesniť zo svojich hláv. Holokaust, boľševizmus, vojna. Aké jednoduché slová, no koľko hrôzy je za nimi! Mládenec, ktorý ako jediný prežil. Dospelý muž, ktorý sa z obete mení na vraha. Starec, ktorý čaká na baránka v kroví, čo sa obetuje za nevinných. 
Davita má svoje vlastné tajomstvá a preto tým, ktorí sa snažia zabudnúť, veľmi dobre rozumie. Objavuje sa v životoch troch mužov a pomáha im odomknúť dvere do temnej izby svojej minulosti a postaviť sa tvárou k hrozným duchom, čo sa im uprostred noci zjavujú. 
Poslednú knihu Chaima Potoka, newyorského spisovateľa, rabína a filozofa, možno považovať sa esenciálne zhrnutie jeho bohatého diela. Hoci sú naše mysle plné hmly, hoci sa bojíme polnočnej tmy (toho, čo zahaľuje, toho, čo zjavuje), treba si spomínať. Možno, že na to spomínanie budeme potrebovať nový jazyk, ako Noah, čo prežil peklo. Možno, že si budeme musieť priznať, že nie sme obeťami ani hrdinami, ale zbabelými sviniarmi ako dôstojník KGB Leon Šertov. Možno, že budeme musieť odvážne vykročiť zo svojho malomeštiackeho pseudopokoja a stratiť sa v hmle medzi zákopmi ako profesor Walter. 
Pochopiteľne, nič z toho urobiť nemusíme, no Chaim Potok a jeho Davita sú presvedčení, že ako to neurobíme, ochudobníme seba a do istej miery aj svet okolo nás. „Príbehy sú pamäťou sveta. Bez nich sa minulosť vymaže,” hovorí Davita Šertovovi. Bez pamäti sa náš svet rozplynie v hmle zabudnutia a my stratíme schopnosť rozlišovať (dobro od zla, pravdu od klamstva, svetlo od tmy), až sa nakoniec stratíme aj my sami. S pamäťou síce hmla úplne nezmizne, ale dokážeme lepšie žiť a lepšie zomierať.
To je odkaz Chaima Potoka. Polnoc starých mužov je múdra, pokojnou a pevnou rukou napísaná kniha. 
Chaim Potok: Polnoc starých mužov, preklad Ester Danelová, Artforum, 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite