Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Je to veľmi ďaleko. V čase aj priestore. Dňa 26. 2. 1992, mestečko Chodžaly, západná časť Azerbajdžanu, vojna o Náhorný Karabach. Masaker viac ako tisícky obyvateľov mestečka, krátko predtým dobytého arménskymi jednotkami.

Rozprávajte to kolegom z novín, ktorí v tom čase prinajlepšom chodili do druhej, tretej triedy a niektorí z nich ešte do škôlky. A skúste ich presvedčiť, že tá vojna niekde na Kaukaze bola v tom čase vecou, o ktorej sa písali články na prvú stranu, komentovala sa zhora-zdola  a redakcie neľutovali ľudí a peniaze, aby z tých miest priniesli pôvodné spravodajstvo. Skúste dnes prísť za šéfredaktorom ktoréhokoľvek stredoeurópskeho denníka alebo televízie s tým, že by ste potrebovali dvetisíc euro a týždeň času, ale že prinesiete úžasnú reportáž o tom, ako to na arménsko-azerbajdžanskom pomedzí, respektíve stále na arménsko-azerbajdžanskom fronte, dnes vyzerá. Aj keď bude osvietený a bude niečo o Náhornom Karabachu vedieť, tak vás rýchlejšie či pomalšie odmietne.
V Lidiciach, stredočeskej dedine, ktorá vznikla v susedstve rovnomennej dediny vyhladenej v roku 1942 nacistami, však vojna o Náhorný Karabach aj meno mestečka Chodžaly žije. Už niekoľko rokov sa tam pravidelne v deň výročia masakra koná azerbajdžanský večer, Lidice majú s Chodžalmi, ktoré sú ešte stále v arménskych rukách, čiže s akousi jeho „exilovou radnicou“, partnerstvo a podľa Chodžalov má byť pomenovaná jedna z tunajších ulíc.
Lenže – okolo toho, kto zavraždil v tých divokých dňoch zimy 1992 utečencov z dobytých Chodžalov, sa dodnes vedie rozsiahla propagandistická vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom, počet azerbajdžanských internetových stránok dokazujúcich toto arménske zverstvo, ktoré Baku bez škrupúľ nazýva „holokaustom“, je rovnako rozsiahly ako počet arménskych internetových stránok, ktoré dokazujú, že všetko je podvod. Podobné je to aj s faktmi, ktoré jednoznačnú azerbajdžanskú verziu spochybňujú, napríklad to, že arménske jednotky po dobytí mesta vytvorili pre jeho obyvateľov „humanitárny koridor“, ktorým mali byť vyhnaní za azerbajdžanské línie, povraždenie utečencov neďaleko azerbajdžanských zákopov, strašná beštialita, s ktorou boli obete zohavené...
Krátko po tom som bol v Karabachu na oboch stranách frontu, šiel som vtedy s pozorovateľmi OBSE, medzi ktorými bol dnes už aj bývalý minister zahraničia Ján Kubiš, ktorý vtedy niečo robil v OBSE. Keby ste náhodou boli z generácie mojich kolegov, tak OBSE je Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, sídli vo Viedni a združuje všetky európske krajiny a Kanadu a USA.
Z tej cesty sa mi navždy v hlave uložili okamihy, keď nás Azeri vzali do drevenej kôlne, kde mali už dosť dlho nahádzané hromady zohavených mŕtvol – aby nám dokázali, čo sú tí Arméni za zvieratá. Už vtedy som si kládol otázky a kladiem si ich dodnes. A to napriek tomu, že v tejto vojne som bol vždy na strane Azerov a myslím si, že Arméni by mali uvoľniť územie Azerbajdžanu, ktoré už dvadsať rokov okupujú, a to aj za hranicami Náhorného Karabachu. A že by Karabach mal byť nejakým spoločne spravovaným územím Jerevanu a Baku. Ale ulicu Chodžaly by som mal v českých Lidiciach nerád. Lenže rozprávajte to niekomu, kto mal v roku 1992 sedem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite