Mnohí to považujú za prekvapenie, takmer zázrak. Vo Vancouveri sa však žiadny zázrak nestal. Naopak, stala sa normálna vec – zavŕšilo sa dlhoročné ľudské dozrievanie jednej generácie hráčov. Samozrejme, stačil jeden nešťastný gól od Nórov, a všetci by tvrdili opak. Ale mýlili by sa, aj keby sme vypadli ešte pred štvrťfinále. Slovenská hokejová reprezentácia nevyhrala ani nesporným talentom, ani evidentným nasadením, ani šťastím, hoci to všetko naozaj potrebovala k dobrým výsledkom. Vyhrala charakterom.
Po prvé – mali sme hviezdy, ktoré neboli pyšné. Mariána Gáboríka, jedného z piatich najlepších hráčov NHL, dali tréneri do tretieho útoku. On to s úplnou samozrejmosťou prijal, napriek rozrezanému stehnu sa nešetril a bojoval za dvoch. Žigmund Pálffy, jedna z útočných legiend NHL, bránil ako nikdy a nehneval sa, keď ho rýchlo striedali. Zdeno Chára, najlepší svetový obranca minulého roka, namiesto predvádzania sily povzbudzoval. Miro Šatan, ikona všetkých slovenských úspechov, začal vo štvrtom útoku, kde namiesto gólov odvádzal čiernu prácu, ale neľutoval sa. Nikto v tomto tíme nehral na seba, hoci mohli viacerí. Toto samozrejmé odovzdanie svojich schopností spoločnému cieľu a vzájomná prajnosť bol prvý dôvod úspechu.
Po druhé – títo hokejisti už vedia, že hokej a úspech v ňom nie je to najdôležitejšie. Keď nórsky útočník surovo zranil Bartečka, a nevedelo sa, ako to s ním dopadne, všetci mysleli viac na neho, ako na čokoľvek iné. Mišo Handzuš išiel v prestávke namiesto oddychu rovno za ním. Každý, kto potom videl, ako o Bartečkovi jeho priatelia hovorili, musel pochopiť, že nepočúva jednorozmerných hokejistov, upätých na víťazenie, ale členitých ľudí. To v rozhodujúcich chvíľach tiež zavážilo.
Po tretie – mali sme vo Vancouveri hokejistov, ktorí vedia, aká je cena svetového úspechu, a boli ochotní ju zaplatiť. Platili ju roky. Tí ľudia odovzdali hokeju všetko, a ešte čosi navyše. Veľa tým v živote stratili, ale to, čo získali, sa nedá kúpiť – dosiahli svetovú kvalitu. Dosiahli ju vďaka rodičom, ktorí im venovali svoj čas, vďaka neznámym trénerom, ktorí s nimi začínali v chladných slovenských halách, a potom vďaka odchodu do NHL, ktorá ich potenciál dotvorila. Ale na špičku sa dopracovali najmä vlastným rozhodnutím dokázať to a vydržať, aj keď sa to bude zdať stratené. Príbehy neskúsených chlapcov, ktorí odišli sami do veľkého sveta a vzdorovali počiatočným neúspechom či pocitu osamotenia až do víťazného konca, aby si splnili svoj sen, sa v čomsi podobajú na príbehy prvých osadníkov, ktorí pre svoj sen o slobode osídlili pustú Ameriku. To bol tretí dôvod úspechu.
Táto generácia pomaly končí. Preto je najvyšší čas povedať, že toľko radosti a inšpirácie pre milióny ľudí na Slovensku, koľko prinášali títo páni hokejisti, vytvoril za posledných 20 rokov málokto. Slovensko neodpúšťa úspech, a robí tým opakovane chybu. .týždeň dáva pred touto partiou hokejistov klobúk hlboko dolu. Nie pre výsledky, skôr pre kvalitu, aj ľudskú, ku ktorej sa prepracovali.
Budúcnosť nášho hokeja nevyzerá dobre. Vznikla generačná diera, mladých talentov je menej a menej, vedeniu hokeja chýba charakter aj srdce. Ale čosi mi hovorí, že príklad z Vancouveru bude silnejší než široká žaba na prameni. Mimochodom – kto iný, než títo hokejisti s ich skúsenosťou, autoritou a srdcom, má po skončení kariéry šancu zmeniť celý skazený duch nášho hokeja? To bude nová výzva, pred ktorú budú postavení. Nechce sa veriť, že uhnú.
Vancouver bol krásny, ale skutočná cena tohto svetového úspechu sa ešte iba ukáže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.