Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ten šteklivý pocit som mala už odmalička. Vlastniť. Dostať sponku, alebo šaty. Zhypnotizovať nohy, aby rýchlejšie rástli, aby som už konečne mohla mať nové lakovky.

 A tej radosti, keď naši išli na Mikuláša do Tuzexu! Ten pocit bol okrem chronickej depresie asi jeden z najsilnejších, čo si pamätám. Dnes sa za to hanbím. Ale veľmi som sa nezmenila. Nechcem vlastniť sponky ani kraviny z Tuzexu, ale ešte stále ten pocit poznám. Mať. Zbierať. Potom to archivovať, zakladať, upratovať, utierať od prachu, tešiť sa z toho. Píipadne to niekoľko rokov splácať, oľutovať kúpu, a potom to predať za pár drobných. Prípadne o to prísť pre svoju vlastnú nepozornosť. Alebo to prisadnúť, pošpiniť a potom, najlepšie už bezcenné, darovať. Neviem prečo to tak je, ale viem, že nie som sama. Pozerám okolo seba, na to množstvo obchodov a tovaru a nestačím sa diviť. Kto si to všetko kúpi? A vzápätí do jedného vkročím a často kúpim, len aby som niečo kúpila. A ešte som zistila, že čím viac nakupujem (a naozaj nemám na mysli márnivé míňanie na kabelky a topánky. Nákup môže znamenať aj škrabku na zemiaky a gumený obrus na stôl), tým viac som nespokojná. A potom príde vlastnícky šok. Počas jedného týždňa, postupne, deň po dni, prídem o telefón, nový laptop a dve kreditky. Keby sa to stalo naraz, nebolí to až tak. Ale išlo to pekne po jednom. A až na laptop všetko pre moju nepozornosť. Typický vlastnícky človek (a doteraz som bola presvedčená, že ním som) by sa zrútil a zomrel, alebo sa aspoň poriadne večer rozbil na kašu. Mňa to nejako obišlo. Najprv ma premkla úzkosť, čím viac to však naberalo na obrátkach, tým viac som sa (vnútorne) bavila. Až mi nakoniec začalo byť podozrivo ľahko. Podobný stav prežívam, keď nemám prachy. Akoby mať na účte peniaze znamenalo strašnú zodpovednosť, ktorú ja neviem zvládnuť. Keď mám v peňaženke 1 000 rupií a v chladničke nič, je jasné, na čo ich mám minúť. Vyriešené. A tak si vandrujem po nepálskych internetkách, volám z mobilu za 10 eur, čo má indickú klávesnicu s klikyhákmi a je mi celkom dobre, ked vecer zaľahneme pod spacáky a z okna vidno majestátnu horu Dhaulagiri. Veď ono je to všetko aj tak jedno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite