Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môj Vancouver

.štefan Hríb .časopis .editorial

Voľba centra Britskej Kolumbie za dejisko zimnej olympiády bola šťastná. Nie pre perfekcionizmus, ten tu chýba. Ani pre výpravnosť, tú tiež nikde nevidno. Pre zvláštnu anglosaskú pohodu a radosť.

Vo Vancouveri som bol prvýkrát v roku 1991. Pozval ma priateľ Peter Piskáček, emigrant, ktorý sa tu usadil a chcel mi ukázať slobodný svet. Bolo krátko po páde komunizmu, a bola to moja úplne prvá návšteva Západu. Ani Viedeň som nevidel skôr.
Na pocit po vystúpení z lietadla si pamätám dodnes. Bol to očarujúci zážitok krásy, voľnosti a slobody. Po ceste k Petrovmu bytu som vytriešťal oči na autá, cesty a celú infraštruktúru. Ešte aj semafory sa mi zdali krásne. Bol to pocit človeka, zvyknutého na hranatosť škodoviek a šedivosť socialistických ulíc. Farebnosť dlho nepoznaného sveta mi vyrazila dych.
Potom som prvýkrát zažil slobodný trh. V obchode, do ktorého sme s Petrom išli čosi nakúpiť, znela odkiaľsi príjemná hudba. Pri vchode bola pripravená káva, ako pozornosť zákazníkom. Personál sa usmieval a pozdravil ma. Nevedel som, čo chcú, Petra som sa radšej opýtal, či sú to jeho známi. Keď som dostal úlohu kúpiť chlieb, zistil som, že neexistuje len okrúhly a vyrážkový, ale že musím vybrať jeden z päťdesiatich druhov. A našiel som tam, pri Tichom oceáne, české pivo.
A potom môj prvý McDonald s chutnými hranolčekmi, prvá videopožičovňa, prvé kino s pukancami, hlukom a nohami na sedadle predo mnou, prvá kreditná karta, prvá jazda autom bez radenia, prvý usmiaty policajt, prvá čínska reštaurácia, prvé talkshow šialených televíznych kazateľov. A návšteva areálu University of British Columbia a podvedomé porovnanie s našimi Mlynmi a celým školstvom.
Nedalo sa mi vtedy do Vancouveru nezamilovať. Stal sa mojou bránou do slobodného sveta, vzťažnou hodnotou, dôkazom, kam vedie sloboda. Odvtedy snívam o Vancouveroch u nás.
Dnes, po 18 rokoch, som tu znovu. Už ma neprekvapujú vkusné autá, ani príjemné obchody, ani blbé televízne programy. Platím už vlastnou kreditkou, v ázijských reštauráciách poznám názvy jedál, obchod Levi´s už nevnímam ako zázrak. Už to všetko nie je cudzí svet. Navyše, už poznám aj odvrátenú stranu raja. Odtiaľto, zo Severnej Ameriky, prišla nová kríza, stará politická korektnosť, Al Gore a vládne bailouty ako z Marxa. A z rozprávania Petra Breinera už viem, že práve Kanada socík nezdravo miluje, takže pre regulácie stráca nielen časť slobody, ale aj fungujúce zdravotníctvo a celkový ťah na bránku.
Ale jedno tu aj teraz vnímam rovnako hlboko ako vtedy v roku 1991, keď som s naširoko otvorenými očami vystupoval z môjho prvého Jumba. A je to niečo, čo doma napriek všetkým dobrým zmenám, reformám a modernizácii stále celkom nenachádzam. Ak by som to mal pomenovať, tak by som asi povedal, že je to dobrodružstvo a radosť zo života. A je v tom aj istá dávka až detskej dôvery v budúcnosť. Prejavuje sa to nielen v tvárach, ale aj v parkoch, architektúre, dokonca aj v nálade ulíc. Keď sme o tom pred chvíľou hovorili s Martinom Mojžišom, bol skeptickejší než ja, ale zhodli sme sa, že za tým môže byť odvaha prvých osadníkov Ameriky zariadiť si život podľa svojho presvedčenia o slobode. To pionierstvo zrejme zanechalo trvalú stopu.
Neviem to presne. Ale viem, že to určite nesúvisí s olympiádou. To, čo je na tomto meste podmanivé, nie je divoká príroda, mocné more, ani päť kruhov. Je to omnoho vnútornejšie.

Reportáž Martina Mojžiša a Štefana Hríba z olympijského Vancouveru prinášame v tomto čísle
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite