My a oni

„Najlepšie by bolo, keby sme sa rozdelili. Oni na východe sú iní ako my. Ak to aj nebude teraz, o takých desať, dvadsať rokov k tomu určite príde,“ rozohňuje sa v jednej z užhorodských reštaurácií na tému ukrajinských volieb učiteľka angličtiny Táňa. Oksana Bondar, riaditeľka Regionálneho informačného centra v centrálne položenej Vinnycji, zase opisuje, ako jej rodákov v Ľvove prezývajú Moskalmi a vo východoukrajinskom Charkove Banderovcami ( podľa vodcu Ukrajinskej povstaleckej armády pôsobiacej najmä na západe krajiny). A do tretice si odchádzajúci prezident Viktor Juščenko v rozhovore pre ukrajinský časopis Fokus zaspomínal, ako ho v Sumskej oblasti volali Banderom a v západoukrajinskom Ternopile zase „malým Moskalikom.“ 

Podobné výroky sú spolu s pohľadom na mapu výsledkov volieb, keď na západe všade triumfovala Tymošenková a na východe Janukovyč, dôkazom, že na Ukrajine má miesto narodenia na politické názory oveľa silnejší vplyv, ako kdekoľvek inde v Európe. Hoci mnohí v strednej Európe si rozdelenie Ukrajiny na „echt ukrajinský“ západ a ruskojazyčný východ  prvýkrát všimli až počas Oranžovej revolúcie, tento jav má svoje príčiny hlboko v minulosti. Ukrajinu tvorí niekoľko veľkých regiónov ako Halič, Krym, Donbas, ktoré majú od seba navzájom nezávislú a často úplne odlišnú históriu. Celkom trefne to vyjadril smutne známy prezident Leonid Kučma, ktorý v roku 2003 povedal: Ukrajinu sme už vytvorili, teraz pred nami stojí ťažšia úloha – vytvoriť Ukrajincov.  

Prenesme sa do 14. storočia. Kyjev, Černigov, Podolie ovládalo litovské kniežatstvo, Halič a Volyň Poľské kráľovstvo, na juhu vznikol Krymský chanát, východ dnešnej Ukrajiny kontrolovalo Moskovské veľkokniežatstvo a Bukovinu Moldavské kniežatstvo. O začiatku nejakého ukrajinského národného hnutia sa dá hovoriť až v 17. storočí, keď proti Litovcom a  Poliakom povstali záporožskí kozáci vedení hajtmanom Bohdanom Chmeľnickým. Nebol to však začiatok najšťastnejší, pretože Chmeľnickij musel o pomoc požiadať Rusko a nakoniec prisahať vernosť ruskému cárovi. Postupne sa tak územie dnešnej Ukrajiny rozdelilo medzi Poľsko a Rusko, neskôr po delení Poľska medzi Rusko a Rakúsko-Uhorsko. Hranicou bola rieka Dneper. V obidvoch častiach sa život vyvíjal odlišne. Kým cárska vláda vo východnej časti presadzovala tvrdé poddanské zákony, zavádzala pravoslávie, zakazovala vyučovanie ukrajinčiny a vydávanie ukrajinských kníh, dunajská monarchia pripustila aspoň aké-také demokratické mechanizmy a tolerovala ukrajinské školy a spolky. Tieto dva svety sa podpísali nielen na odlišnej mentalite, ale aj rozdielnom prežívaní národnej identity u ľudí, ktorých dnes súhrne voláme Ukrajincami. Prejavilo sa to už po páde ruskej monarchie, keď na Ukrajine vznikli rovno tri nové republiky – ukrajinská ľudová, západoukrajinská ľudová a východoukrajinská sovietska. Po prvej svetovej vojne sa boľševikom síce po dlhých peripetiách nakoniec podarilo ustanoviť Ukrajinskú socialistickú republiku, ale niektoré veľké ukrajinské regióny aj naďalej ostali súčasťou iných svetov – obnoveného Poľska, Rumunska a Československa.

 Aj vzhľadom na skúsenosť „iných svetov“ je po každých ukrajinských voľbách kľúčovou otázkou nie to, či sa ten-ktorý politik ideovo orientuje viac na Západ, alebo na Rusko, ale či sa mu podarí zabezpečiť aspoň základnú politickú stabilitu a prosperitu. Opak by mohol znamenať čoraz hlasnejších a nespokojnejších krymských a doneckých separatistov, západoukrajinských nacionalistov či zakarpatských a bukovinských autonomistov. No jednoducho chaos.